Zvonka vyzerá ako fascikel, akých je na slovenských úradoch milión. Vnútri však nájdete zložité osudy väzňov zachytené na fotografiách Lenky Jakubčákovej.
Kniha Spis 44 vyhrala v piatok večer prvé miesto Národnej ceny za dizajn v oblasti profesionálny dizajn. Jej vzhľad vymyslel košický autor SAMO ČARNOKÝ.
Cena sa udeľuje každý rok, no raz je to za dizajn produktový a tentoraz za dizajn komunikačný. Do súťaže sa prihlásilo 252 prác, tie najlepšie môžete vidieť na výstave na Fakulte architektúry STU v Bratislave.
Prehľad všetkých prác nájdete na stránke Cien.
Spis 44 je výsledkom trojročnej práce fotografky Lenky Jakubčákovej a dizajnéra Sama Čarnokého (zdroj: SCD)Kniha vyzerá presne ako väzenský spis. To je zaujímavý nápad.
„Áno. Rozhodli sme sa, že urobíme dizajn, ktorý ide proti štandardom toho, ako vyzerajú publikácie dokumentárnych fotografií.
Už len to je iné, že na obálke knihy nevidíte žiadny záber, fotografie sú skryté vnútri. Tým, že témou fotiek je väzenie, pri obale knihy som sa inšpiroval rôznymi spismi a fasciklami s osobnými údajmi väzňov.
Nosným prvkom dizajnu je tiež symbol pečiatky. Do knihy neboli pečiatky tlačené, ale väzni ich ručne opečiatkovali. Každá jedna kniha je preto iná podľa toho, kam sa ju rozhodli dať.“
Ako ste sa o projekte Spis 44 dozvedeli?
„Oslovila ma autorka, fotografka Lenka Jakubčáková, už sme sa poznali. Dlhodobo navštevovala mužské väznice a fotila ľudí za mrežami.
Bola to súčasť jej školskej, tuším diplomovej alebo rigoróznej práce. Lenka z fotiek pripravila mnohé výstavy a keď jej navrhli, nech k jednej pripraví publikáciu, spýtala sa ma, či by som jej nepremyslel dizajn.
Nápad ma hneď zaujal, ide predsa o tému, ktorá je na okraji záujmu a prekvapilo ma, že Lenka zvládla tri roky neustále navštevovať mužské väznice, čo pre ženu umelkyňu nemusí byť príjemné. Aj publikácia vznikala postupne, dva roky sme si na ňu zbierali nápady, ako by mohla vyzerať.“
Sprevádzali ste autorku na jej cestách po väzniciach?
„Pri fotení som, priznám sa, nebol. Lenka ma oslovila až vtedy, keď už mala zábery hotové. Neskôr však vo väzniciach zorganizovala cyklus výstav, napríklad aj v Levoči a knihu krstila v košickom Ústave na výkon väzby.
Tam som sa vôbec prvý raz dostal ako civilný človek a zostal vo mne silný zážitok. Uvedomil som si krehkosť života, že nikdy nemôžete vedieť, čo sa vám stane v ďalšom okamihu, že stačí jedna chyba alebo náhoda a ocitnete sa na druhej strane mreží. Návšteva väzenia vás núti rozmýšľať o slobode a neslobode.
