Staviť na to, že Vanda Rozenbergová sa znova dostane do finále súťaže Anasoft litera, je takmer ako staviť na to, že španielskym ligovým majstrom sa stane niekto z dvojice FC Barcelona alebo Real Madrid. Ani jednu z dvoch účastí v top 10 alebo top 5 síce Rozenbergová nepretavila do zlatého kovu, ale vďaka knihám Slobodu bažantom (2015) a Muž z jamy a deti z lásky (2017) sa stala (pravidelnou) súčasťou vrcholovej ponuky súčasnej slovenskej prózy. Podobné priečky bude zrejme atakovať aj s knihou Tri smrtky sa plavia, ktorou potvrdzuje dlhodobo nastavený vysoký kurz (a pripravovaná, v súčasnosti písaná kniha o mužoch generácie 50+, môže mať podobné ambície).
Vanda Rozenbergová: Tri smrtky sa plavia (Slovart 2018) (zdroj: Archív SME)
„Božie dieťa“
Karola Vojtylová sa ako osemročná ocitla v novej rodine. Má nevlastného brata, mamu, otca aj deda. Brat Oskar je astrálny cestovateľ, otec Ján pripomína Gándhího, s mamou Monikou si Karola čoraz ťažšie rozumie a v susedstve žijú čudesní neoliberáli. Karolinou najlepšou priateľkou je Karolova mama a Karol je zas najlepší kamarát brata Oskara. Bez tejto kľúčovej vzťahovej schémy z obálky knihy je text novely aj jej reflexie menej uchopiteľný, tak ju odprezentujme už v úvode.
Brat Oskar sa Karoliným novým rodičom narodil krátko po tom, ako si Karolu adoptovali z detského domova. Karola sa nazdáva, že sa jej novej mame podarilo otehotnieť aj vďaka jej príchodu a upokojeniu manželských vzťahov. Ako „božie dieťa“ má na takúto interpretáciu nárok. Karola je rómske dievčatko (tínedžerka) žena so svojským videním sveta, ale obrovskou prispôsobivosťou novému prostrediu. Tragická udalosť v rodine (smrtka prvá), keď predchádzajúce obhryzenie Karolinej tváre potkanom sa stane zanedbateľnou kuriozitou, presunulo troch rómskych súrodencov do štandardných pomerov slovenskej a britskej rodiny – a deti svoje šance využívajú mierou nečakanou či vrchovatou.
McEwan v sukni
Vanda Rozenbergová je multižánrová osobnosť – okrem toho, že veľmi dobre píše, zaujímavo kreslí (obálky jej posledných troch kníh sú jej ilustráciami), pracuje ako bibliografka, často cestuje, je aj organizátorkou letných táborov pre deti z detských domovov a chudobných rodín – a práve jedno dievčatko z takéhoto letného tábora sa stalo pre Rozenbergovú inšpiráciou. Iste, táto inšpirácia sa končí ešte v priebehu prvej kapitoly, ale tematická a príbehová štruktúra má pevné základy v tomto Karolinom pôvode a jej pokusoch o aklimatizáciu v nie vždy žičlivom prostredí väčšinového etnika.
Toto konštatovanie neplatí o Karolinej novej rodine – s nevlastným bratom, otcom a dedom má nádherné vzťahy – na aké nie sme vo Vandinej spisovateľskej bibliografii veľmi zvyknutí. Skôr naopak, medzi jej postavami v predchádzajúcich knihách (najmä v knihe Poviedok Slobodu bažantom) dominujú skôr temné emócie, viac či menej viditeľné negatívne tóny a drsné pointy. O to väčší je potom kontrast medzi očakávaním a literárnou realitou, aký prichádza v najnovšej knihe dosť nečakane, takmer bez výstrahy (smrtka druhá). Rozenbergovej štýl potrebuje vnímavého a sústredeného čitateľa – taký má z čítania jej textu oveľa väčší estetický zážitok, lebo si precíznejšie a dôkladnejšie vyskladá jej sujet a kontext. Menej pozornému čitateľovi totiž môžu uniknúť jemné signály, oveľa jemnejšie a menej viditeľné vodidlá k pointe, než akými sa vyznačujú napríklad texty Františka Švantnera, Dušana Mitanu či Iana McEwana, ku ktorým možno Rozenbergovej štýl pripodobniť.
Od A do B cez T
Autorka to čitateľovi neuľahčuje ani spletitou a komplikovanou kompozíciou, kde sa pohybuje zdanlivo náhodne v rôznych časových etapách Karolinho života od osemročného dievčatka po tridsaťtriročnú matku.„Som dospelá a pracujem s kvetmi. Mám tridsaťtri rokov a toto rozprávanie nebude plynulé, nepohybujem sa od bodu A do bodu B, každá spomienka má iný čas aj priestor a ja ich vyberám z hlavy ako kulisy z depozitára,“ hovorí pomyselnému poslucháčovi Karola, treba jej však uznať, že pri každom pozastavení sa pri bode A či L alebo M pomôže čitateľovi konkrétnym detailom a uzemní ho v priestore a čase a v momentálnej situácii. A tie sú mimoriadne pestré a bohaté – a nemusí ísť len o priznanie deda k dávnej kubánskej milenke či o Karolinin milenecký vzťah so ženatým mužom.
Podobne ako v predchádzajúcich knihách aj novela Tri smrtky sa plavia je vystavaná predovšetkým na nuansách medziľudských vzťahov – rodinných, manželských, súrodeneckých či mileneckých -, kde sa autorka pohybuje mimoriadne istým a presvedčivým spôsobom, v takej intenzite len málo vídaným v súčasnej slovenskej próze. Rozenbergová zobrazuje citlivú tému vzťahov väčšinového etnika a rómskej menšiny veľmi triezvo, civilne, bez prepiatej koncentrácie na jej exkluzivitu, čím sa jej darí dosiahnuť silnejší účinok, na čom má zrejme veľký vplyv jej konkrétna každoročná táborová skúsenosť, kde sa tie deti dokážu otvoriť oveľa viac, ako by našinec predpokladal.
Akcelerácia v závere
Na rozdiel od predchádzajúcich kníh sa v tejto novele v oveľa výraznejšej miere objavujú motívy sociálne, politické a morálne, zobrazujúce súčasnú slovenskú spoločnosť a jej niektoré pochybné prvky. Rodina „neoliberálov“, bývajúca oproti rodine Moldingovcov, je po väčšinu románu prezentovaná ako protiklad sveta umelého, falošného, pokryteckého, kde to, ako veci vyzerajú, je oveľa podstatnejšie ako to, aké veci v skutočnosti sú. Rozenbergová sa však vďaka skvelému pozorovaciemu talentu a zmyslu pre detail dokáže vyhnúť plochým či povrchným porovnaniam – a konfrontácia kvetinárky Karoly a Vladimíra, syna susedov neoliberálov, vyštudovaného právnika, ktorý sa živí písaním diplomoviek, patrí k najzábavnejším pasážam novely. Formulácie o Vladimírovom otcovi, poradcovi pri verejnom obstarávaní, si vychutnáte najmä vtedy, ak s verejným obstarávaním nemáte nič do činenia.
Zdanlivo neorganickými vložkami novely je rozprávka Karolovej matky a Oskarov denník, zaznamenávajúci jeho londonovské „túlanie po hviezdach“. Na rozdiel od Londonovho hrdinu, túlajúceho sa celými ľudskými dejinami, však Oskar ostáva v súčasnosti, najčastejšie v Južnej Amerike, v paraguajskom Asuncióne. Obe vsuvky však nenásilne dokresľujú obe postavy, ku ktorým má Karola emocionálne najbližšie.
Prezrádzať druhú a tretiu smrtku z názvu knihy a z poslednej vety by nebolo fér, na tomto mieste si vystačím s konštatovaním editorky knihy Zuzany Šeršeňovej, podľa ktorej „málokto má taký ťah na bránu ako Vanda Rozenbergová v závere knihy. Ona zrýchľuje, čím je bližšie k cieľu“.
Ak ste si pred poslednými stranami mysleli, že sa už nič tragickejšie či menej očakávané nestane, nemohli ste sa viac mýliť. Takéto zvraty dokázal len Manchester United v nadstavenom čase vo finále Ligy majstrov s Bayernom Mníchov 26. mája 1999 (z 0:1 na 2:1 za tri minúty).
