Timur Vermes po prvý raz pichol do osieho hniezda v roku 2012. Jeho satirická kniha „Er ist wieder da“ (A je tu zas, vyd. Zelený kocúr, preklad Michal Hvorecký, 2014) vzkriesila jednu z najhorších mŕtvol vôbec, a to samotného Adolfa Hitlera. Adolf sa zobudil v roku 2011, na mieste, kde ho podľa dodnes platnej verzie poliali benzínom. Bez Bormanna, bez Dönitza, chvalabohu bez Evy Braunovej, bez budovy kancelárstva, len v zasmradenej uniforme a čiapke. V stroji času sa zaseklo koleso nemeckých dejín, skrátka bol tu zas a živý. Vermesova kniha sa stala testom toho, či už je Nemecko schopné akceptovať satirický pohľad na jednu z najhorších kapitol svojich dejín. Obrovský úspech knihy svedčí o tom, že trauma sa už zmenšuje.
Migračný test Nemecka
O šesť rokov neskôr prichádza Vermes s ďalšou knihou „Die Hungrigen und die Satten“ (Hladní a sýti) a s ďalším testom. Tentoraz je témou imigrácia z Afriky do Európy. Neocitáme sa v súčasnosti, ale v nie príliš vzdialenej budúcnosti, keď už Európa úplne zakázala prijímanie utečencov nad istú minimálnu kvótu a zmenila sa na pevnosť. V Nemecku zvrhli kancelárku a vládne tam „nový Merkel“. Európania usúdili, že zveriť stráženie Stredozemného mora severoafrickým štátom nie je práve najspoľahlivejšie riešenie. Dohodli sa radšej s režimami krajín v strede kontinentu, ktoré boli viac než ochotné poskytnúť svoju púšť. Aj tak neniesla žiadne peniaze, na výstavbu utečeneckých táborov na území nikoho bola ako stvorená. Nebolo odtiaľ kam ujsť. Ľudia túžiaci po lepšom živote v Európe končia v nekonečných stanových mestách, kde síce dostanú toľko vody a základných potravín, aby prežili, ale nemajú žiadnu perspektívu. Smú sa do konca svojich dní dívať na piesok, vďaka láskavosti Európskej únie.
Do tejto novej možnej reality zasadil Timur Vermes dej svojej viac než päťstostranovej knihy. Kniha je objemná, pretože autor vytvoril až tri okruhy rozprávačov, a teda tri uhly pohľadu, potrieb a túžob. Jednu skupinu tvoria obyvatelia najväčšieho utečeneckého tábora v Afrike, druhú komerčná nemecká televízna stanica, ktorá tam plánuje natočiť dojemnú reality show, no a nakoniec je to tím okolo nemeckého spolkového ministra vnútra a jeho štátneho tajomníka.
Desať kilometrov denne
V piesku niekde uprostred Afriky sa už pol druha roka nudí mladý a dobre vyzerajúci utečenec. Uviazol v tomto predpeklí, pretože nemá dosť peňazí na to, aby si zaplatil pašeráka, ktorý by ho napriek mnohým zákazom predsa len vedel dostať za nemeckú hranicu, do krajiny jeho snov. Vypočítal si, že keby namiesto času, čo zabil v tábore, prešiel denne desať kilometrov, bol by už 5000 kilometrov bližšie k Európe. Pravda, zrejme by zahynul od smädu a horúčavy.
Toto denné snívanie zrazu dostane reálny impulz, keď sa v tábore z ničoho nič zjaví Anjel. Presnejšie ide o televíznu moderátorku Nadeche Hackenbusch, egocentrickú hviezdu reality show „Engel im Elend“, čiže približne „Anjel uprostred biedy“. Doteraz sa venovala problémom imigrantov priamo v Nemecku, ale vedenie komerčnej TV stanice, pre ktorú nakrúca, usúdilo, že niekoľko týždňov uprostred pravej Afriky, v autentickom hlade, smrade a biede, bude pre divácke kvóty to pravé orechové. Krásna Nadeche potrebuje fotogenického sprievodcu. Víťazom tragikomického castingu sa stane už spomínaný mladík s krokomerom v hlave, ktorému Nemci hovoria Lionel. Vie po anglicky, podobá sa na Boatenga v časoch, keď ešte hral futbal, ale je svetlejšej pleti a má dlhé nohavice a tenisky. Ak ho navlečú do džínsov, nebude mať chybu.
Show vz. realita
Show má bombastický úspech. Kvóty sledovanosti stúpajú, rovnako ako príjmy z reklamy. Scény zo zákulisia televízie sú absolútne nemilosrdné, kruto humorné. Peniaze, ambície, uznanie zo serióznejších médií, to všetko je zrazu na dosah. Koho tento úspech teší podstatne menej, je starý ostrieľaný minister vnútra za stranu CSU, ktorý nápadne a iste nie náhodne pripomína terajšieho reálneho ministra Horsta Seehofera. Jednou z najvýznamnejších postáv knihy je jeho štátny tajomník, natoľko nádejný, že mu v kresťanskej konzervatívnej strane odpustili otvorenú homosexualitu. Túto dvojicu znepokojuje, že obyvateľstvo pozerá program, kde je život utečencov vykreslený nechutne reálne. Mohlo by to začať budiť nežiaduci súcit. Každá šou sa však raz skončí a situácia sa istotne upokojí. Lenže, na zdesenie ministerstva vnútra, stane sa niečo úplne iné.
Nadeche a Lionel
Kniha Timura Vermesa má nie nadarmo toľko strán. Dal si záležať na drobnokresbe charakterov, miestami až únavnej, ale zároveň veľmi výstižnej. Nikto nie je len čierny alebo biely, takmer každý z hrdinov myslí v prvom rade na vlastné záujmy, čo je zrejme ľudské. Nadeche Hackenbusch sa nemá chuť vzdať relácie s takou vysokou sledovanosťou, nechce sa vrátiť do Nemecka. Samozrejme, zamiluje sa do Lionela, hoci ju doma čaká rodina. Lionel sa napokon presne o to usiloval, pretože dúfa, že Nadeche ho vezme so sebou domov. Jeho starý sen o pešom pochode dostáva čoraz reálnejšie kontúry. Za pomoci lokálneho šéfa prevádzačov Moja Modrého vypracuje funkčný plán, ktorý s použitím siete zásobovacích cisterien umožní, aby sa 150 000 ľudí z tábora zodvihlo na nohy a vybralo sa na pešiu púť do Európy. Ak prejdú denne pätnásť kilometrov, zaplatia šoférom cisterien prostredníctvom mobilov päť dolárov denne, dostanú vodu z cisterny, obilnú kašu z domiešavača a elektrický prúd z generátora do telefónu. Európska nočná mora sa začína zhmotňovať. Z Afriky sa blíži prvá nezastaviteľná vlna na čele s ružovo-čiernym pruhovaným autom, ktoré vezie zamilovanú Nadeche a Lionela. Kamery a drony prenášajú živé obrázky denne na nemecké televízne obrazovky.
Kým nemecká vláda zaujme štandardný postoj, teda vysedieť, bagatelizovať a ignorovať, kým sa problém nejako nevyrieši sám od seba, minister a jeho štátny tajomník to musia vyriešiť. CSU je napravo, ale ešte viac napravo sú strana AfD a hnutie Pegida. Pravé spektrum je alarmované, občania sa začínajú organizovať do jednotiek domobrany. Proti nim zasa stoja zástancovia prichádzajúcich. Všetky opatrenia zlyhávajú, krajiny za úplatky otvárajú hranice, respektíve, pridajú na cestu ďalších utečencov, takže je ich nakoniec 300 000, a dajú im aj autobusy, ak treba, len aby bol tento obrovský ľudský had čím skôr preč, aby nezastal. Ak by ľudia zastali, zmenili by sa na utečenecký tábor.
Veľmi ťažké otázky
Knihu treba preložiť a určite netreba vopred prezradiť, ako sa príbeh skončí. Veľmi nástojčivo totiž kladie otázku, na ktorú je nesmierne ťažká odpoveď. Ak na hranici zastane dav úplne cudzích hladných a otrhaných ľudí, s ktorými sa ani nedá dohovoriť, treba hranicu otvoriť a vpustiť ich alebo ich násilím zadržať vonku aj za cenu, že mnohí z nich zomrú? Čo urobí s domácim obyvateľstvom, ak hranicu otvoria? Nezosilnejú ešte viac domáce ultrapravicové zoskupenia? A ak hranica zostane zavretá, prišelcov násilne zatlačia, ako zmení domácich skutočnosť, že museli strieľať do neozbrojených ľudí?
Všetky veľké osudové zvraty sa začínajú nenápadne. Ich rast podporuje všeobecná ľahostajnosť, viera, že „však nejako bude“. Bude, ale ako? Timurovi Vermesovi sa podarilo niečo nevídané. Napísal knihu, na ktorej sa miestami smejete nahlas, ale po jej dočítaní, ak to bolo v noci, pravdepodobne dlho nezaspíte. Autor sa vo svojom druhom diele posunul o úroveň vyššie. Od knihy kurióznej sa posunul na úroveň porovnateľnú so slávnou Hlavou XXII Josepha Hellera. Zacyklil ľudské túžby a obavy, vytvoril hada, ktorý žerie vlastný chvost. Ako to dopadne naozaj, zrejme uvidíme sami.
