V záplave vydaných kníh už len máloktorá dokáže prekvapiť alebo zásadnejšie ovplyvniť život autorov či myslenie čitateľov. Kritický knižný pohľad na celibát rímskokatolíckych kňazov je v slovenskom prostredí nateraz ojedinelý. Vo svete boli bezpochyby napísané stovky podobných kníh.
Jeden z autorov, Michal Lajcha sa v priebehu dní stal mediálnou hviezdou. Kniha súčasne dovŕšila jeho osobnú revolúciu a naštartovala životný zlom. Vlastne jeden z viacerých. Lajcha už stihol sympatizovať s radikálnym cirkevným spoločenstvom Nazaret i s extrémistami v zelenom.
Peter Lucian Baláž, Michal Lajcha: Tragédia celibátu – mŕtva manželka (2018) (zdroj: Archív SME)Mŕtva manželka
Niet divu, že kniha vydaná vo vedeckej i v populárnej verzii sa rýchlo dostala do stredu horúcich spoločenských debát. Čo s tým všetkým má mŕtva manželka?
Mŕtva manželka je symbolom tragického upnutia sa na povinný celibát katolíckych kňazov. Ženatý muž sa kňazom totiž môže stať, ale len vo chvíli, keď sa vráti od hrobu svojej manželky. Až vtedy je prekážka svätenia definitívne vyriešená.
Autori sa k myšlienke na mŕtvu manželku vracajú opakovane. Myslia na ženatých mužov, ktorí v sebe môžu pocítiť volanie k duchovnej službe. Napriek cirkevným normám a celibátu, ktorý je už stáročia pre kňazov latinskej cirkvi predpísaný.
Duch vanie slobodnejšie, nevšíma si ľuďmi zavedené schémy a kánonické obmedzenia. Toto je zdrojom vnútorných konfliktov. Oddanosť náboženskej inštitúcii je zrazu v napätí s vnútorným hlasom. Čisté úmysly narážajú na hradbu kódexov a neochotu riskovať ich zmenu.
Je sympatické, že v polemike o celibáte popri historických, spoločenských a teologických súvislostiach dostáva priestor práve takýto ľudský prístup.
Ešte jeden príbeh sa skrýva za vznikom knihy o celibáte. Michal Lajcha si len niekoľko dní pred jej vydaním uctil pamiatku svojho predchodcu na fare v Kľaku. Farár Rudolf Klucha v januári 1945 zachránil tristo obyvateľov obce. O hrdinovi sa veľmi nerozprávalo, lebo sa stal otcom troch synov a verným druhom. Jeden z jeho synov sa zúčastnil aj na odhalení pamätnej tabule.
Podľa zástancov celibátu farár Klucha zlyhal. Prišiel čas skoncovať s mlčaním o mužoch, ktorí nedodržali celibát, ale preukázali veľkú mieru ľudskosti, lásky a hrdinstva.
suspendovaný kňaz Milan Lajcha (zdroj: FOTO - TV JOJ)Negatívne o ľudskej láske
Pri skúmaní historických predpokladov na uzákonenie bezženstva katolíckych kňazov mali autori poruke dostatok zdrojov a starobylých autorov. Skúmajú, kde sa vzala negatívna teológia manželstva a intímnej lásky. Zdrojmi tohto nepriateľstva bola antická filozofia, ale aj starozákonné predpisy týkajúce sa kultovej čistoty.
Pohlavná zdržanlivosť sa dostala v rebríčku úcty nad manželstvo. Platónske rozlišovanie tela a duše postupne preniklo do myslí teológov a tých, ktorí určovali ďalšie smerovanie cirkvi. Ľudská sexualita bola trpená iba v záujme plodenia, inak sa považovala za nečistú a hriešnu.
Takáto mentalita postupne viedla k znevažovaniu ženatých kňazov. Kým staroveký Plutarchos sa vysmieval z tých, ktorí majú intímny vzťah so ženami, lebo na nich útočia včely, pre cirkevných učiteľov sa stal neprijateľným ženatý kňaz. Intímnym objatím s manželkou sa vraj stáva nehodným na vysluhovanie sviatostí.
Dnes je sexualita chápaná ako oslava Boha a intimita je sviatostným aktom. Praktickým naplnením myšlienkového posunu môže byť svätenie ženatých mužov na kňazov rímskokatolíckej cirkvi.
Dokonalosť objíma slabosť
Autori sa nemohli vyhnúť háklivej téme vzťahu medzi celibátom a škandálnymi prípadmi sexuálneho zneužívania klerikmi. Pedofíliu chápu ako hroznú daň za absolutizáciu celibátneho stavu.
Iní pri obhajobe celibátu hovoria o riziku kňazských rozvodov. To je uvažovanie v štýle „nejazdime na bicykli, aby sme nedostali defekt“. „Dokonalosť objíma slabosť“ a cirkev budúcnosti bude musieť byť cirkvou otlčenou, zranenou a špinavou.
Elitárstvo rímskokatolíckych duchovných znamená pohodlné užívanie si na celibátnom tróne, ktorý je hrozne ďaleko od obyčajných ľudí. Ženatí kňazi či biskupi by boli pastiermi žijúcimi ako ich ovce – živiaci seba a svoju rodinu prácou vlastných rúk, trápiaci sa manželskými, rodinnými, existenčnými a výchovnými problémami.
Táto duchovnosť, žiaľ, stále iba čaká na to, aby sa presadila v hlavách a srdciach. V cirkvi to funguje v štýle filmu Matrix. Vytvára sa iluzórny svet zameraný na ovládanie myslí.
V téme prípadného kňazstva ženatých mužov je nevedomosť sladká a súčasne deštruktívna. „Keď veriaci katolík pochopí realitu odstavenia ženatých na druhú koľaj a oslobodí uväznenú myseľ, bude snahou istých cirkevných skupín dosiahnuť aspoň ich pasivitu.“
Teraz prídu prozaické časy
Záver knihy patrí náčrtu praktických aplikácií. Zmena sa môže udiať na viacerých úrovniach. Je nevyhnutné zmeniť pohľady, priority aj praktické usporiadanie cirkevnej inštitúcie.
Lajcha s Balážom považujú konzervativizmus cirkvi za prirodzený. Preto sa treba vrátiť k počiatkom – k prvým storočiam kresťanskej cirkvi a samotnému zakladateľovi Kristovi.
Dôležitá je záchrana pluralizmu v cirkvi. Pokojne môžu vedľa seba pôsobiť ženatí i celibátni kňazi. Zrušenie povinného bezženstva, samozrejme, neznamená, že nebudú aj takí, ktorí dajú prednosť samote.
Pastorácia s účasťou manželiek kňazov môže dostať novú iskru a osloví aj tých, ktorí nechcú počúvať múdre rady celibátnikov starajúcich sa do ich osobných životov.
Kňazské manželstvá považujú dokonca za hrádzu proti genderovej ideológii útočiacej na tradičné rodiny. Ukazujú, že byť rebelom v jednej téme neznamená automaticky otvoriť si myseľ pre ostatné inovácie a alternatívy.
Lajcha s Balážom nechcú byť proticirkevní. Vyznávajú sa z lásky k cirkvi, neznášajú len démona falošného súhlasu a nevedomosti.
Autori sa síce dotkli vzťahu moci a celibátu, ale veľmi opatrne. Pritom práve táto súvislosť je najdôležitejšia. Ženatí kňazi sa môžu stať realitou až vtedy, keď budú v inom vzťahu k svojim nadriadeným i veriacim. Príslušnosť ku klerickému stavu nemôže byť privilégiom. Slobodné uvažovanie o celibáte otvára množstvo nových revolúcií a nepoznaných ciest.
S vysokou pravdepodobnosťou v mediálnom virvare bude náročné dať priestor slobodnému rozmýšľaniu. V každom prípade je fascinujúce, že tesne po vydaní tejto knihy jej autori začnú písať nanovo svoje vlastné životné príbehy. To už však bude tá najobyčajnejšia próza.
