Guenassia nepohŕda klasickým rozprávaním, a pritom sa invenčne púšťa do nových tém. Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat je príbehom nepravdepodobným, ale jeho emócie patria nevyhnutne do ľudských životov.
Ukrytý v šerosvite
V tomto románe bežné postavy nenájdete. Paul je všetko iné, len nie typický tínedžer. Napriek dievčenskému vystupovaniu miluje výlučne ženy: „Som lesboš, neurčitý, nepomenovaný, málo spomínaný druh človeka. A neodporúčaný. Nejednoznačný. Pochybný. Ukrývam sa v šerosvite alebo ako povrazolezec stojím vysoko nad prázdnotou. Odmietam sa pridať na nejakú stranu. Mám radšej nebezpečenstvo hranice.“
Jeho rodinné zázemie je tiež nekonformné. Má dve matky, otca nikdy nepoznal. Paulova biologická matka má tetovacie štúdium a neznáša heterosexuálov. Jej partnerka vedie štýlovú reštauráciu, v ktorej môže Paul po večeroch hrať na piane.
Všetci v tejto rodine sú uletení a maximálne rozdielni. Obľúbiť si ich môže len slobodný čitateľ bez predsudkov a jednoznačných schém vo svojej hlave.
Paulovo hľadanie vlastného miesta v bláznivých priesečníkoch vzťahov je komplikované aj zábavné. Svoje lásky stretáva v neočakávaných situáciách. Rovnako v nečakaných súvislostiach ho zrádzajú a opúšťajú. S minulosťou Paulovej matky sa odkrýva jej zraniteľnosť. Paul je nútený zvyknúť si na mnohé absurdity a prekvapenia. Jedno z prekvapení sa volá David Bowie. Alebo to je nakoniec niekto úplne iný?
Nepravdepodobný príbeh s pravdivými emóciami Jean-Michel Guenassia: Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat (prekl. Aňa Ostrihoňová, Premedia 2018) (zdroj: Archív SME)Ako malé vagóny
Jean-Michel Guenassia sa svojím Klubom nenapraviteľných optimistov zaradil do klubu francúzskych literárnych hviezd. Príbehom osudovej lásky van Gogha (Valčík stromov a oblohy) aj najnovším románom dokazuje spisovateľskú fantáziu. Teraz rozohráva drámy súčasníkov. Rozmanité sú postavy a ich vzťahy. Napriek premenlivosti niektoré otázky zostávajú. Vernosť sebe i najbližším, sklamania a bolesť z nich alebo krehkosť existencie nie sú závislé od rodinných foriem a miery ich tradičnosti.
„Pripomíname malé vagóny, ktoré sa zúfalo snažia spojiť sa do konvoja, časť cesty prejdeme spolu a potom sa pri nejakej lákavejšej výhybke oddelíme, priradíme sa k novému konvoju a ideme až po najbližšiu prekážku.“
Napriek týmto rizikám pátrame po stanici, na ktorej môžeme zostať navždy.
