Štefánikovské výročia sa blížia, preto prirodzene bude pribúdať aj umeleckých reflexií jeho neprehliadnuteľnej osobnosti. Kto neletí so Štefánikom, letí proti nemu!
Nejako sa s tým Milanom Rastislavom, Európanom, ktorý túžil po samostatnom slovenskom štáte, alebo aspoň výraznej autonómii v rámci Československa, nechceme zmieriť. Zato, že bol svetobežník či luterán (pre dobrých katolíkov slovenských temer neprijateľnejšie ako pedofília)? Alebo nám prekáža len jeho 39-ročný život, ktorý prežil intenzívne s bolesťami žalúdka, cestovaní po celom svete, flirtovaní s dámami?
Rozprávanie o slovenských dejinách je často rozprávkové, mýtotvorné a uhládzané pre dobové potreby. Aj Štúr bol za socializmu takmer marxistom obhajujúcim práva chudobného ľudu. Aj Štefánik sa nám bude javiť ako obor-zakladateľ, ku ktorému sa prihlásia aj národniari, aj socialisti, aj liberáli.
Prečo nemať za ikonu charizmatického človiečika s neurotickými sklonmi a „vždymámpravdu“ povahou, ktorý si vo svojom rojčení nedal poradiť a nedbal ani na seriózne rady? Keby si dal poradiť a nebol by netrpezlivý, nespadol by s lietadlom. Ach nie, na ikony nesiahajme, veď nemáme kým ich nahradiť.
Prebijeme sa spolu
Nuž, Jozef Banáš sa poponáhľal a prichádza ako prvý vierozvestca štefánikovských výročí (100 rokov od smrti na budúci rok v máji a 140 rokov od narodenia v roku 2020). Jeho román Prebijem sa! (Ikar 2018) nesie podtitul Štefánik – Muž železnej vôle a chce byť čímsi ako dokumentárnou historickou epopejou.
(zdroj: Archív SME)Už podľa podtitulu sa dá očakávať, že nepôjde o žiadnu mýtobúračskú prácu, práve naopak. Temer 500-stránkový opus je ako vyhliadkový let po kľúčových udalostiach Štefánikovho života tak, ako by sme si jeho život chceli predstavovať. Počnúc detstvom, keď už päťročný „Milanko“ obdivuje starnúceho barda Hurbana u nich doma na návšteve za jeho prínos slovenskému národu, cez chudobné študentské roky, v ktorých si za nasporený peniaz kúpil knihu či učebnú pomôcku, a pražské roky sledujeme zapáleného národovca v sporoch, kde šermujúc jazykom a argumentmi vyhráva. Nad maďarónmi, vlastným otcom doma na Košariskách, členmi pražských krúžkov a spolkov.
Banášovo rozprávanie je ako farbotlačový obrázok, na ktorom viete, kto je najlepší (ten je iba jeden, Štefánik), kto dobrý a podá pomocnú ruku a kto nepriateľ. Keďže tento román chce byť dokumentárny a autor si poctivo naštudoval veľa o živote generála z kopaníc, dá sa text vnímať aj ako dobrá životopisná príručka. Isto, s dosť exaltovaným románopiseckým jazykom, v ktorom najmä dialógy pôsobia premúdrene a pateticky, ale k obrazu Nášho Velikána sa hodia.
Banáš neproblematizuje Štefánika, skôr to „okolie“, ukazuje na viacerých miestach, ako mu hádzali polená pod nohy počas českých štúdií, jeho astronomickej kariéry, služieb pre Francúzsko i pri formovaní nového štátu v zahraničnom odboji. Je to dôležité pre vyniknutie jeho charakteru bojovníka s priam buldodžou povahou, ktorý sa – ako hovorí názov knihy – prebije.
Láskavé historky politika
A aký by to bol román o ľúbeznom charizmatickom Štefánikovi bez horúčnosti lásky, však? Veď hrdinovia musia mať svoje múzy. Banáš na základe bohatej listovej korešpondencie a historicky doložených svedectiev nezabúda ani na romantické zálety, ktoré sú hodné svojej doby, teda náznakov, vízií a tradičnej slovenskej obetavosti a zápalu pre veľkú ideu.
Láska autora prvých slovenských „hanbatých“ fotografií domorodých krásavíc, ktoré Štefánik vyfotografoval na Tahiti pri dokumentovaní svojho pobytu v exotike, je správne čistá, veď hrdina nemôže byť umazaný telesnosťou. Stačí, že ho trápil žalúdok.
(zdroj: Archív SME)Politické súvislosti sú však asi najzaujímavejšie: Banáš (áno, ten Jozef Banáš, ktorý nemá ďaleko aj ku svetovému sprisahaniu a tajným kódom) interpretuje zrod Československa s trošku ukrivdeným pohľadom národa, ktorý bol tak trochu oklamaný, odsunutý. Nedosiahli sme, čo sme chceli, Štefánikova idea aspoň autonómnosti sa nenaplnila, nakoniec, jeho „neprítomnosť“ v stave zrodu republiky sa mu trochu vypomstila.
A zostrelenie? Konšpirácie o streľbe sa nikdy nevyvrátili, preto môžu zostať v hre.
Inšpiratívny či využiteľný
O svoj pohľad na legendu menom Štefánik sa pokúša aj Mariana Čengel-Solčanská, ktorá pôvodne pripravovala scenár k filmu Generál, ale pre nezhody s produkciou nakoniec vydáva len románový štefánikovský portrét. A to nezvyčajný a vtipnejší už len tým, že rozprávačom nie je Štefánik či neosobný rozprávač, ale Edvard Beneš. To umožnilo autorke pohľad akosi zboku, trochu drzejší, trochu ironickejší aj k nám Slovákom i k legende.
Historické fakty sedieť musia, ale ich interpretácia je podstatne menej patetická než v prípade Banášovho opusu. Dokonca súvislosti vzniku štátu rieši opatrnejšie a s väčšou dávkou historickej reality než patetický a umrnčaný pohľad románu Prebijem sa. A aj Milanove lásky sú o čosi ironickejšie podané, veď Štefánik – ako je o ňom jasné z jeho textov – bol vedecký typ, astronóm, vynálezca, ale verše písal patetické a listy romantické.
Solčanskej text sa číta s väčšou ľahkosťou, lebo je dokumentárnejší, civilnejší v podávaní faktov, ale na druhej strane aj zaujímavejší vďaka Benešovmu hlasu rozprávača. Táto forma autorke doslova vyšla v ústrety, pretože si za rozprávača prirodzene zvolila niekoho, kto by sa dal chápať ako Masarykov duchovný syn, medzinárodne uznávaný politik, spolutvorca štátu a teda partner Štefánika pri tvorbe štátu, o štyri roky od Milana mladší kumpán, s ktorým sa prelínal aj v pražských spolkoch.
A Štefánik inak
Samozrejme, štefánikovské výročia a naše historické nevyrovnanie sa so vznikom Československa (pozri aj podivný štátny tohtoročný sviatok dva dni po historickom dátume vzniku prvej spoločnej republiky) dáva aj ďalším tvorcom chuť pasovať sa s touto témou.
Radošinci uviedli v tomto roku hru Malý veľký muž, vtipný farbotlačový muzikál o našich mýtoch o Štefánikovi, Eva Borušovičová pripravila ešte vlani hru Štefánik – Slnko v zatmení pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Francúzsky režisér Jérôme Cornuau prijal ponuku slovenskej produkcie pripraviť film Generál, ktorý mal pôvodne vzniknúť pod rukami spomínanej Mariany Čengel-Solčanskej. Film chce byť dobovým dramatickým dokumentom, z ktorého vznikne aj trojdielna filmová adaptácia pre Slovenskú televíziu.
Bývalý politik Pavol Kanis sa zasa pokúša stvoriť vlastný filmový dokument o Štefánikovi.
A isto to nie je konečný výpočet štefánikovského umeleckého nanebovzatia. Ale ako píše Čengel-Solčanská v doslove k svojej knihe: „Štefánik kým žil, nepatril nikomu. Po smrti patrí každému.“
