Jacek je úplne obyčajný mladý človek z vidieka na juhu Poľska. Potetovaný, výstredne zarastený, večne v džínsovej vestičke, počúva metal, jazdí vytuneným Maluchom, má psa Cigána a chodí s Dagmarou, krásnou predavačkou z miestneho konzumu. Pre to všetko ho majú za čudáka, ale tolerujú ho.
Všetko sa zmení, keď v práci na stavbe najväčšej sochy Ježiša Krista utrpí vážny úraz a ako prvému človeku na svete mu transplantujú tvár.
Sme však v Poľsku, a tak transplantácia nie je ideálna. Jacek je poloslepý, nemôže rozprávať, nesmie sa namáhať a imunosupresíva, ktoré musí užívať do konca života, mu poisťovňa odmietne preplácať. Komisia byrokratov ho uzná za práceschopného a neprizná mu invalidný dôchodok.
Zhnusená Dagmara ho opustí. Odvráti sa od neho vlastná matka i zvyšok rodiny, až na milujúcu sestru. Deti sa mu vysmievajú. Kňaz, zúfalo sa snažiaci pozdvihnúť miestnu farnosť, je bezmocný. Taká je skutočná tvár dnešného Poľska.
Takéto je Poľsko
Scenáristka a režisérka Malgorzata Szumowská, 45-ročná rodáčka z Krakova, sa od samého začiatku venuje neuralgickým bodom súčasnosti. Jej debut Šťastný človek z roku 2000 nominovali na Európsku filmovú cenu ako objav roka.
(zdroj: FILM EUROOPE)Drámu dievčiny z dobrej rodiny, ktorá sa rozhoduje pre interrupciu Ono v roku 2004 uviedol berlínsky filmový festival a odvtedy na ňom mali premiéry i všetky nasledujúce Szumowskej snímky. Rodinná dráma 33 scén zo života, pohľad na poľské prostitútky v Paríži Ony, príbeh katolíckeho kňaza bojujúceho s vlastnou homosexualitou V mene…
Tvár je syntézou a vyústením jej tvorby.
Tvár
Twarz, Poľsko 2017, 91 minút.
Scenár: Małgorzata Szumowská, Michał Englert. Réžia: Małgorzata Szumowska. Kamera: Michał Englert. Hudba: Adam Walicki.
Účinkujú: Mateusz Kościukiewicz, Agnieszka Podsiadlik, Małgorzata Gorol, Anna Tomaszewska, Dariusz Chojnacki, Krzysztof Czeczot, Iwona Bielska.
Slovenská premiéra 18. októbra 201.
Pravdivé zobrazenie skutočnosti neznamená socialistický ani nijaký iný realizmus. Szumowská netají, že vytvára modelovú situáciu. Laboratórium, v ktorom podrobuje všednodennú poľskú realitu neúprosným testom rýdzosti. Otvorenosťou, ale i zmätenými reakciami verejnosti pripomína Formanovu trpkú komédiu Hoří má panenko.
Tvár zámerne opticky deformovaným obrazom demaskuje všetkých dobrých rodákov, zbožných a slušných, ktorí si na Vianoce, potúžení alkoholom, rozprávajú vulgárne vtipy o eutanázii, Cigánoch a Židoch, kým v pozadí znejú koledy – a nad hrobom starého otca neváhajú ruvať sa o dedičstvo.
S moslimami ušetria
Ich výpovede v spovednici sú mrazivé. A nielen keď sa matka pýta, či jej syn so zohavenou tvárou môže byť spasený, či je vôbec ešte človekom a či by nepomohol exorcizmus. Ku ktorému napokon aj dôjde. Do tohto spoločenstva outsider so zdeformovanou tvárou a výnimočným osudom skrátka nemôže zapadnúť. Je príliš iný.
Najväčšia socha Krista na svete, pri ktorej stavbe sa nešťastie stane, je symbolom spupnosti, nadutosti a pokrytectva. Alebo, ako hovorí otec biskup: „Ak ušetríme, nevadí, že ju stavajú moslimovia!“ Väčším problémom ako tragédia jedného zo staviteľov je, že Kristus nehľadí správnym smerom – na Čenstochovú.
Keď na záver vidíme „opravenú“, správne hľadiacu sochu, vyzerá akoby jej dolámali väzy.
Hodnotenie redakcie: 4 hviezdičky z 5
