Článok pokračuje pod video reklamou
BRATISLAVA. Tridsiatnička Ines v rodnom Berlíne už dávno nebola. Zamestnáva ju medzinárodná korporácia, jeden rok je v Bukurešti, druhý v Singapoore, na tretí rok ju môžu vyslať do Bratislavy. Oblieka sa bez nápadu, iba slušne, má peniaze, ale nevie, kde a s kým by ich minula.
Aj vo voľnom čase je napätá, chodí na večierky s kolegyňami, s ktorými si nemá čo povedať, a rozpráva sa len s ľuďmi, od ktorých môže niečo potrebovať. Je pracovitá, cieľavedomá. Používa slovník plný absurdných korporátnych výrazov, sama tým rečiam neverí, ale cíti sa pri nich dôležito.
A nevidí pri tom, aká je nešťastná alebo v lepšom prípade smiešna.
Radšej terapiu ako coaching
Prečítajte si tiež: Psychiater Breier: Duševne chorých zraňuje, keď si nedávame pozor na slovník Čítajte Z filmu Toni Erdmann sa stala udalosť, Európska filmová akadémia ho v roku 2016 vyhlásila za to najlepšie, čo v kine bolo. Dnes ho doň na Slovensku vracia Liga za duševné zdravie, pretože chce ukázať na vážnu vec, na ktorú režisérka Maren Ade jemne a s humorom upozornila.
Ines nepotrebuje chodiť na teambuilding ani korporátne stretnutia. Ak chce byť šťastná, viac ako coaching by potrebovala terapiu.
"Mám pacientov, ktorí na terapii používajú slovník veľkých korporácií. Stáva sa, že im každé tretie slovo nerozumiem," hovorí psychologička a terapeutka Hana Ševčíková.
"Prichádzajú, pretože ich trápi depresia a úzkosti, no to už sú len symptómy. Dôsledok toho, že pre prácu, do ktorej sa príliš vložili, sa vzdialili sami sebe. Vzdialili sa svojim blízkym aj tomu lepšiemu, čo v nich je."
