BRATISLAVA. Bolo veľa vecí, ktoré o svojej mame nevedel. Nanni Morreti sa ich dozvedel, až keď zomrela. Až keď k nemu domov začali prichádzať jej bývalí žiaci a spomínali na to, ako si s ňou dávali kávu a predebatovávali svoje súkromné bolesti a starosti, aj dávno po tom, ako prestali chodiť do školy.
Keď bol mladý, mama pre Morretiho nebola veľkou témou, nebola ňou ani smrť. Na ňu začal myslieť, až keď sa s jeho starnúcimi rodičmi pomaly blížila - ale to už bol z neho slávny režisér a nemal veľmi čas ponoriť sa do nej a zamyslieť, čo v jeho živote bude znamenať.
Liga za duševné zdravie vrátila do kín film Mia Madre, ktorý o tom pred troma rokmi nakrútil. Hlavná postava v ňom, ako inak, nakrúca film. S veľkým štábom, o veľkej téme, v uliciach rekonštruuje s množstvom komparzistov sociálne nepokoje, hoci vie, že by mala byť niekde celkom inde.
V nemocnici, pri mame, ktorá práve odchádza.

"Rozlúčka s rodičom je náročná, no treba ju vnímať ako niečo, čo sa už nedá v tejto podobe zopakovať. Nedá sa ani urýchliť, ani oklamať. Dôležitá je vo vzťahu, ktorý s rodičom máme, aj pre nás samých. Je dôležitá, ak jeho smrť chceme prijať a zmieriť sa s ňou, hovorí psychologička Hana Ševčíková.
Dostať voľno od šéfa
Nanni Morreti kedysi hrával hlavné postavy vo svojich filmoch. Aj teraz sa to ponúkalo, keď rozpráva o povolaní filmára. No tentoraz je jeho hlavnou hrdinkou žena, režisérka, on si vybral postavu jej brata.
A on, na rozdiel od sestry workoholičky, pristúpil ku kroku, ktorý by odporúčala aj psychologička.