Scenár mal len zopár počarbaných strán. Ostatné bola podľa režiséra Gaspara Noého improvizácia.
Práve absolútna spontánnosť je jeden z mála prvkov, o ktorom v súvislosti s posledným filmom francúzskeho režiséra nevznikajú žiadne pochybnosti.
V kinách je jeho Climax.
Angličania na to majú dobrý výraz
Viete, čo sa stane, keď zavriete skupinu tanečníkov uprostred zimy do opustenej budovy školy a poslednú noc im niekto počas párty nakvapká do sangrie LSD? O tom Gaspar Noé nakrútil film. A to je asi všetko, čo sa dá k príbehu napísať bez toho, aby ste prišli o celistvý zážitok.
Ak si potrpíte na Aristotelovu štruktúru, tá je akýmsi zvláštnym, ale originálnym spôsobom zachovaná. Ak však očakávate dej s hlavou a pätou či nebodaj sofistikovanú pointu, odídete z kina sklamaní.
Psychedelická atmosféra, kontinuálny rytmus techna. Noé sa svojím spôsobom vracia ku kľúčovému filmu jeho doterajšej tvorby – Vojdi do prázdna (Enter the Void).
Kto tento film pozná, vie sa na Climax aspoň z časti pripraviť. Neprekvapí ho impozantná kamera, farby ani silný naturalizmus.
