BRATISLAVA. Často sa ironicky a provokatívne vyjadruje o rôznych ľudských neduhoch. Prekáža mu nedostatok kritického myslenia, neúcta k životnému prostrediu aj vizuálny smog.
Výtvarník ERIK ŠILLE si však občas musí od toho všetkého aj oddýchnuť. Rád to robí v Japonsku, kde bol tento rok už druhý raz na rezidenčnom pobyte. Vznikli tam aj diela, ktoré sú úplne iné ako jeho doterajšia tvorba.
Bratislavská Krokus galéria otvorila výstavu so Šilleho tohtoročnou tvorbou pod názvom Čierny melón.
Začiatkom roka ste boli už na druhej rezidencii v Tokiu. Tentoraz aj s rodinou. Čo vás tam ťahá?
„Trochu som sa už obával, či som si v hlave nevytvoril o Japonsku ilúziu, nevedel som, či sa za tie tri roky nezmenilo. Ale keď som sa tam teraz vrátil aj s manželkou a synom, veľmi rýchlo som pochopil, že to ilúzia nebola. Naozaj je tam pokoj, aký si pamätám. Napriek tomu, že Tokio je oveľa rýchlejšie mesto, nemám z neho taký vydesený pocit ako z Bratislavy.“
Čím to je?
„Disciplínou, usporiadanosťou a pravidlami. My sme bez pravidiel, oni sú veľmi zásadoví, pravidlá majú pre nich obrovský význam.
Veľmi mi chutí aj jedlo, ale najviac ma bavia ľudia, ich zvláštna nekonfliktnosť, úcta, pokoj, čo z nich vychádza. Veľmi dobre sa mi tam pracuje a zároveň sa mi Tokio veľmi páči aj vizuálne. Bujarosť parkov v spojení s veľkým mestom, obchodnými centrami. Obchodíky s remeslami. Každá práca, postavenie má svoj význam a všetci svoju prácu vykonávajú s pokorou, ktorá ma fascinuje.“
Nie je potom pre vás ťažké vrátiť sa späť na Slovensko?
„Je príjemné odísť z domu, premiešať si šuplík v hlave a vrátiť ho usporiadaný. Každá cesta je fajn, lebo človeka vyhodí zo stereotypu. Je fajn ísť hocikam, ale zo všetkých krajín by som vždy opäť vybral Japonsko. Som rád niekde, kde veci fungujú.
Napríklad do komunálnych volieb nevstupujú ľudia z iných pozícií, aby zas vyskúšali nejakú ďalšiu. Najprv do nej vstupujú ako dobrovoľníci, bez platu a až neskôr, keď sú za nimi výsledky, zamestnajú sa na plný úväzok.
My dávame šancu aj ľuďom, ktorí s prácou, o akú sa uchádzajú, vôbec nemajú kontakt. To je opakom japonského prístupu: pracujte, zašpiňte si ruky a potom sa budeme rozhodovať, či ste súci na danú vec. To sú maličkosti, z ktorých sa dá skladať celý svet.“
Ako pobyt v Japonsku poznačil vašu tvorbu?
„Hľadal som nejaký nástroj alebo cestu, v ktorej by som zneistil svoje predchádzajúce roky. Som zvyknutý kresliť ceruzkou, fixkou, štetcom, v tom mám nejakú istotu.
“Deväťdesiat percent ľudí si povie: veď to dokáže každý, je to takmer ako detská kresba. Ale to je to, čo mňa na tejto výstave zároveň desí aj baví.
„
V Japonsku som použil guľôčkový dezodorant, vypustil som z neho náplň a naplnil tušom. Papiere som namočil do saké. Problém je, že guľka v dezodorante sa rôzne trie. Na mokrom papieri niekedy pustí viac farby, niekedy vôbec a táto náhodilosť, ktorú nedokážem ovládať, ma fascinovala.
Tvorba umelcov bola vždy zaťažená genialitou ťahu. Všetci posudzovali len to, ako sa ten a ten naučil narábať so štetcom. Ja som sa práve tomu chcel otočiť chrbtom a použiť niečo, čo je síce nemaliarske, ale bude to vynášať pigment, tuš na papier. Najlepší kamarát tejto techniky je smetný kôš, viac než polovica vecí ide do koša. Niektoré z nich vyšli dobre a tie som priniesol z Japonska na Slovensko.“