BRATISLAVA. Činohra Slovenského národného divadla je v nedeľu krátko pred poludním plná ľudí. Vo vestibule sa tvorí dlhý čierny rad. Známi aj neznámi, herci aj režiséri, priatelia, kamaráti a obidovatelia herca a hudobníka Mariána Geišberga píšu svoj pozdrav do kondolenčnej knihy.

Zvláštne ticho je priveľké na to, aké množstvo ľudí sa stretlo v divadle. ,,Viem, že keby sme teraz veľmi dlho plakali, tak by nás všetkých poslal kade ľahšie," hovorí novinárom herec Matej Landl ešte pred začiatkom pietnej spomienky.
,,Myslím si, že by sme sa mali na to pozerať tak, ako sú slová jeho piesne: Nenariekaj, že už nie si, nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol... My síce nariekame, že už nie je, ale sme veľmi radi, že bol, lebo tu zanechal hlbokú brázdu. Bude veľmi chýbať."
Odišiel uprostred nedopovedanej vety
Červené sedadlá v javisku zaplnila čerň smútočného oblečenia prítomných. Mnohí si pre nedostatok voľných miest sadali na schody alebo zostávali stáť.
Na javisku chýbala rakva. Rodina si to neželala. Mariána Geišberga zosobňuje veľký portrét aj parte.
“Keď som sa to dozvedel v sobotu na premiére, povedal som si - to nie je možné. Veď Maroš by počkal na výsledky komunálnych volieb. Veď na tom, kam sa bude táto spoločnosť a krajina uberať mu vždy veľmi záležalo.
„
Na úvod spomienky zazneli tóny skladieb z hudobno-poetického recitálu Mariána Geišberga Piate ročné obdobie, zostali znieť až do konca.
Na javisko prichádzali herci aj režiséri. Prvý hovoril riaditeľ činohry SND Michal Vajdička.
,,Mal by som tu teraz pred vami stáť a hovoriť o Marošovej ceste, o tom, ako začal v Prešove a cez Martin a Trnavu prišiel do Slovenského národného divadla," povedal a v hlase nedokázal potlačiť dojatie.
,,Mal by som spomenúť niekoľko z tých stoviek postáv, ktoré za tie roky precízne a s citom na javisku odohral, mal by som spomenúť, že Maroš nebol len vynikajúci divadelný a filmový herec, ale aj vynikajúci folkový spevák a spisovateľ," hlas sa mu zlomil.