Dorota Nvotová necestuje v priestore, ale v čase

„Zoberiem ťa do mesta, kde v centre majú sliepky, dohodnuté manželstvá a trinásťročné štetky,“ nastoľuje drsný tón skladba Kathmandu, ktorou Dorota Nvotová začína svoj šiesty album.

Mnohým môže zarytá cestovateľka touto pozvánkou navodiť atmosféru cestopisu.

Netreba sa nechať pomýliť. Pieseň, ktorá opisuje odvrátenú stranu hlavného mesta Nepálu, je len odrazovým bodom albumu More.

V skutočnosti nepozýva na cesty v priestore, ale v čase. Chce ukázať, čo cítila a zažila za ten čas, kým tu nebola. Odkedy začala žiť v meste „prachu, dymu a smogu“ na striedačku s Bratislavou.

Najnovší singel síce patrí medzi tie lepšie kúsky z aktuálneho materiálu, no nemožno sa zbaviť zvláštneho pocitu z romantickej estetiky à la nulté roky slovenského pop-rocku.

Akoby sa vtedajšia vlna mainstreamových lámačov sŕdc občasne prevteľovala do jej sprievodnej kapely Talent Transport.

Turbulentné emócie a melódie

Nvotová je svojská, a tak vôbec neprekvapuje, ak je každá kvapka jej Mora niečím iná.

Bohužiaľ, v zozname jedenástich skladieb sa o to väčšinou stará text a len v prípade štyroch je to súhra príbehu s hudobnými aranžmánmi.

Za zmienku stojí porozchodová melanchólia Znamená, kde najprv v prítmí klavíra priznáva smútok z rozchodu, no neskôr pri zvýšenej dynamike za občasných výpovedí ústnej harmoniky odhodlane deklaruje, po čom vlastne túži vo vzťahu.

Podobne je to aj v skladbe Moskva. Najprv v rýchlom tempe opisuje luxusný životný štýl ruského hlavného mesta.

V strede skladby klavírom zvoľní tempo a hrá sa s narážkami na oscarový film Moskva slzám neverí (1980). Muž v meste pod Kremľom neverí jej úsmevu.

Keď rozoberá svoju vnútornú integritu, hudba je jednoliata, až sa opakuje. Stále však zostáva niečím príťažlivá.

Napríklad titulná pieseň je rovnako vláčna ako sparný letný deň, počas ktorého hudobníčka rozjímala na pláži. Napriek nastavenej atmosfére viac púta obratnými textovými figúrami a prejavom.

Živší rytmus možno nájsť v balkánsky znejúcej Bratislave, do ktorej sa vracia, ale nezostáva. Keď spieva, nemá problém veľkohubo nadávať na všetko to, čo jej rodné mesto zmrzačilo.

Necháva aj omyly

Zvyšok albumu tvoria dve skladby v anglickom jazyku Sail a Cockoo.

Hoci obidve majú džezový nádych a istým spôsobom masírujú sluch, autorka v nich vyznieva neprirodzene až silene, čo je škoda, ak medzitým dokázala, že najlepšia je, keď je sama sebou.

V iných prípadoch predstavujú kozmetické chyby najmä skladby Smrť a Nemám čas, ktoré sú monotónne a záleží len od vkusu, či sa poslucháčovi zapáčia.

More však netreba zavrhovať úplne. Je to úprimná nahrávka, kde sa vlastne Dorota Nvotová snaží rozpínať mimo zabehnutého časopriestoru.

Spolu s Vladislavom „Slnkom“ Šarišským hľadá svoje nové možnosti a hranice. Nie je to vždy v súlade s vkusom poslucháča, no i tak si zachováva vlastný umelecký zámer. A to sa dnes cení.

Hodnotenie redakcie: 3 hviezdičky z 5