BRATISLAVA. Tridsiatka. Sylvester Stallone si myslel, že do tohto veku vstúpi ako absolútna troska. Skrachovaný herec, ktorého diváci nestihli ani vypískať, pretože nenakrútil nič, na čo by sa prišli pozrieť.
Keď oslavoval svoje 29. narodeniny, na účte mal sotva sto dolárov. Rozmýšľal, že predá svojho psíka, lebo nemal ani toľko peňazí, aby sa aspoň on mohol nasýtiť.
Našťastie, k tomu nikdy nedošlo, pretože Sylvester Stallone sa zhodou priaznivých okolností ocitol na boxe a dostal nápad. Pozeral sa na to, ako celkom neznámy boxer Chuck Wepner stojí pred Muhammadom Alim a do poslednej možnej sekundy to nechce vzdať – a v hlave už začal písať scenár, ako večný smoliar a outsider našiel v boxe spôsob, ako sa znovu cítiť človekom?
Kto sa nerozplače pri scéne, keď Rocky Balboa beží v teplákoch cez celú Philadelphiu, až nakoniec vybehne na schody múzea a predstavuje si, že mu rozhodca dvíha ruku po vyhranom zápase?
Je to mimoriadne emotívny moment, jeden z tých najpamätnejších, aké kedy svetová kinematografia poskytla. A dojem z neho je o to silnejší teraz, keď Sylvester oznámil, že s Rockym navždy končí.
Čakali ho pred kinom. A tlieskali
Sedemdesiate roky boli vtedy v polovici. Producentom sa Stalloneho scenár páčil. Ibaže s neprijateľnou podmienkou.
