BANSKÁ BYSTRICA. Banskobystrické Divadlo Štúdio tanca oslávi v polovici decembra dvadsať rokov existencie. Divadlo, ktorému bývalý župan Kotleba sľuboval likvidáciu a ktoré chcel zničiť ekonomicky aj útokmi na jeho slobodnú tvorbu, pokračuje vo svojej originálnej tvorbe a hľadá novú umeleckú podobu v dnešnom svete.
Jeho riaditeľka Zuzana Ďuricová Hájková otvorene hovorí aj o tom, že ak by Kotleba dostal dôveru voličov v nasledujúcom období, boli rozhodnutí skončiť. Našťastie, nestalo sa. Aj vďaka tomu, že členovia divadla sa svojou umeleckou tvorbou a občianskymi postojmi zaradili do čela odboja proti extrémizmu a rasovým predsudkom. Riaditeľke divadla Zuzane Ďuricovej Hájkovej sme pri príležitosti výročia položili niekoľko otázok.
Na Slovensku pôsobíte ako jediné zriaďované tanečné divadlo, jeho koncepciu tvoríte od samého začiatku. Čo pre vás tých dvadsať rokov znamená?
- Určite to považujem za spoločný úspech , keďže sme naozaj jediným tanečným divadlom na Slovensku, ktoré zamestnáva tanečníkov a sídli vo vlastnej budove. Je za tým nesmierna drina, obdobia eufórie, ale tiež ťažšie etapy.
Na začiatku bola obrovská spontánnosť, v ľuďoch ešte doznievala pozitívna atmosféra, ktorá nastúpila po nežnej revolúcii. Boli otvorenejší a prístupní novým výzvam.
Vznikli ste prakticky na zelenej lúke, čo muselo byť veľmi náročné.
- Možno, že keby sme boli tušili, čo všetko nás na tejto ceste čaká, ani by sme do toho nešli. Mala som však okolo seba nadšencov, ktorí tejto myšlienke verili. My sme tú vlnu optimizmu u ľudí dokázali v tom čase zachytiť a dokázali sme sformovať tanečné divadlo, ktoré od začiatku dostalo do vienka súčasný tanec.
Ideológia Mariána Kotlebu však zďaleka nebola jediným kritickým obdobím. Dlhý čas ste sa museli byť aj s priestorovými problémami, kým ste zakotvili vo vlastných priestoroch.
- Prvých päť rokov bolo pritom krásnych – v Dome kultúry sme mali vynikajúci priestor, kde sme si svojpomocne upravili jedno poschodie na administratívu a cvičebnú sálu a o poschodie nižšie, v komornom divadle sme hrávali. Potom však Dom kultúry začal meniť vlastníkov a pre nás nastúpilo veľmi ťažké obdobie. Vtedajšie vedenie kraja aj vďaka týmto problémom pochopilo, že myšlienka vlastného priestoru je oprávnená a začalo sa uvažovať nad projektom budovy tanečného divadla.
Prestavba súčasných priestorov sa však nestíhala tak, aby ste mohli prejsť plynule z jednej scény na druhú. Na chvíľu ste sa dokonca stali divadlom bez domova. Ako ste túto zložitú situáciu riešili?
- Toto prechodné obdobie trvalo skoro rok a bolo veľmi náročné. Chvíľu sme hrávali v tunajšej telocvični, administratívne priestory sme mali v blízkom gymnáziu. V našom budúcom sídle sa už búralo, takže sme žili na stavenisku. Potom sa mi podarilo vymodliť, aby sme sa mohli ešte dočasne vrátiť do Domu kultúry.
Tam sa však už menili majitelia, priestor sa prestal vykurovať a tanečníci niekedy skúšali doslova v kožuchoch. O to viac obdivujem ľudí, ktorí stáli pri mne a vydržali túto etapu. Potom prišla spásonosná myšlienka vykryť toto obdobie zájazdmi po slovenských divadlách. V roku 2010 sme už končili s rekonštrukciou a v nasledujúcom roku sme sa už hrávali v nových priestoroch.
Po tomto období opäť prišiel tvorivý vzlet a predstavili ste viacero zaujímavých umeleckých projektov. V roku 2013 zvíťazil ako župan Marian Kotleba a s ním prišla nielen snaha o ekonomickú likvidáciu divadla, ale začal aj ideologický boj o slobodu umeleckej tvorby. Župan sa snažil šíriť demagógiu o akejsi zvrátenej podobe vášho umeleckého súboru. Dalo sa s tým vôbec bojovať?
- Ideologický úder bol zrejme ešte ťažší ako ten ekonomický. Tam bolo totiž napadnuté jadro celého nášho poslania brutálne falošnými a manipulatívnymi postojmi. Dá sa bojovať so zimou, prachom, nepohodlím, ale s týmto sa bojovať nedalo. Nakoniec, najlepšie to ukazuje história. Tu platilo jediné – vydržať a robiť do slova do písmena osvetu na všetkých frontoch.
Vy ste však zbrane nezložili a bojovali ste s týmito podpásovými údermi ako svojou tvorbou, tak aj občianskou angažovanosťou. Jeden z mienkotvorných denníkov dokonca naznačil, že ste sa zaradili medzi tribúnov odboja voči tejto zvrátenej ideológii. Bol to však zrejme veľmi náročný boj.
- Našťastie, dokázali sme sa vtedy ako kolektív zomknúť. Pravidelne sme sa celé divadlo stretávali, rozprávali sme sa o tejto situáciu medzi sebou, ale aj s inými ľuďmi. Dookola sme vysvetľovali a ukazuje sa, že sme možno aj my prispeli k zmene.
A keby sa tak nestalo? Keby pokračoval Marian Kotleba aj v ďalšom funkčnom období?
- To sme vedeli celkom presne. Boli sme rozhodnutí ukončiť činnosť.
