Otvorené scény s úplne nahými mužskými i ženskými
predstaviteľmi a rad lesbických i heterosexuálnych milostných scén
- najmä medzi láskou zmietaným básnikom Hoffmannom a Olympiou - úplne
ochromili obecenstvo divadla Grand Theatre v Ženeve. Niektorí pri
nečakaných výjavoch vzdychali, iní sa potichu chichotali, zatiaľ čo
ostatní hľadeli na javisko v nemom úžase.
Niektorí rozhorčení tradicionalisti, očakávajúc oddychové
predstavenie vhodné pre celú rodinu, pobúrene vstávali zo sedadiel
a demonštratívne viedli svoje mladšie ratolesti domov, len čo zočili
na scéne nevídané javy. Iní - čo vydržali až do konca a prežili aj
orgiastický tretí akt, odohrávajúci sa v benátskom verejnom dome
namiesto nábrežného paláca - pri tlieskačke 35-ročného Pya znechutene
vypískali.
Všetkých pobúrených konzervatívcov však čoskoro prehlušil
búrlivý aplauz ostatných nadšených divákov, ktorí francúzskemu
producentovi tlieskali za najoriginálnejšie predstavenie hry v jej
niekoľkodesaťročnej histórii.
Súhlasný aplauz mal iste málo spoločného s pôvodným poslaním
hry, ktoré chcel prísny katolík Py svojou interpretáciou hry
odovzdať: obžaloba kapitalistickej spoločnosti, zničenie skutočného
umenia a umelca v bezbožnej spoločnosti, ktorú ženie vpred len
technika, veda a šialená honba za osobným uspokojením.
Publikum však rozhodne aplaudovalo jeho inovačnému poňatiu
opery Jacquesa Offenbacha o troch poviedkach nemeckého autora E.T.A.
Hoffmanna, ktorú skladateľ napísal ešte v 19. storočí a ktorá po 120
rokoch svojej existencie dostala vďaka Pyovej kreativite celkom iný
rozmer.
