Posledná obeť Roberta Succa

No Moraviov príbeh preniesol z Talianska šesťdesiatych rokov do súčasného Paríža. Štyridsiatnik Martin, profesor filozofie, jazdí bezcieľne nočným mestom. Na Pigalle stretne Cecíliu a zo stretnutia sa stane nepretržité posadnutie sexom. Žiarlivo ju prenasleduje otázkami, ale čím viac mu odpovedá, tým viac mu uniká a čím viac mu uniká, tým viac po nej túži. „Doslova som Moraviov román zhltol. Vtedy mi ešte ani nenapadlo, že by som ho mohol adaptovať. Neskôr som skúšal napísať príbeh o erotickej závislosti. Priviedlo ma to späť k téme Moraviovej Nudy, príbehu intelektuála, ktorý odmieta čisto fyzický vzťah muža a ženy,“ povedal pre francúzsky denník Libération Cédric Kahn.

Komorný film ovenčený prestížnou cenou si okamžite našiel cestu k divákom. Vlani v Cannes súťažil ďalší film Cédrica Kahna, ktorý rozbíjal mýtus gangstra - Roberto Succo. „Vždy ma lákali nové adaptácie niečoho, čo už niekto preslávil,“ hovorí režisér. „Koltés bol veľký francúzsky divadelník a Roberto Zucco bola jeho posledná hra, napísal ju tesne pred smrťou. Urobil v nej z Roberta Anjela smrti a ja realitu.“

Zasypaná priepasť

Skutočný príbeh Taliana Roberta Succa, sériového vraha, už bol témou románu, neskôr slávnej divadelnej hry Bernarda-Marie Koltésa, ktorú ako prvý zrežíroval jeden z najznámejších francúzskych divadelných režisérov Patrice Chéreau. Ten Chéreau, ktorý pred rokom s filmom Intimita vyhral berlínsky filmový festival. Až Cédric Kahn však Roberta Succa sfilmoval.

Pred pätnástimi rokmi Roberto Succo ušiel z psychiatrickej kliniky, kam ho zatvorili, keď zabil rodičov. Schovával sa vo francúzskych Alpách, medzi Nice a Annecy a tam spáchal niekoľko vrážd.

Filmový Succo sa píše so s, nie ako Koltésov, divadelný, romantizujúci Zucco, ktorý má na začiatku mena znelé z ako Zorro. Heroická predstava zločinu, ktorý splýva so svätosťou, to všetko je vo filmovom Succovi škrtnuté. Cédric Kahn stavil na obyčajnosť, nie na výnimočnosť. On nehĺbi priepasť medzi monštrom Succom a ostatným svetom, skôr ju zasýpa, aby mohol krúžiť okolo hmlistého momentu, v ktorom sa to všetko prelomí a z labilného mladíka, celkom pekného - hrá ho Stefano Cassetti - sa stane vrah.

Film je silný svojím strohým, chladným pohľadom, vyváženosťou a skvelým remeslom. Ťaží z neustále sa meniaceho rytmu. Začína sa takmer ako idylický románik z konca prázdnin na tancovačke kdesi na francúzskom juhu medzi temným talianskym ragazzom a peknou tínedžerkou (Isild le Bescová). Siete príbehu sa postupne zaťahujú, tempo sa zrýchľuje, čas skracuje.

Naháňačky áut a všetky ostatné dramatické momenty filmu robia podľa doterajších ohlasov francúzskych novín z Kahna majstra žánru. Najväčšieho suveréna akčných scén, akého dnes francúzska kinematografia má.

„Jedným smerom ma ťahala potreba urobiť z reality fikciu a druhým posadnutosť tým, aby som ju nesfalšoval. Keby som z toho urobil príliš veľkú šou, bolo by to nechutné, keby to zas mala byť len faktografia, znamenalo by to, že nie som schopný urobiť z príbehu film. Potácal som sa medzi vecnými faktami a dôstojnosťou obetí, v neurčitej panike, ktorá ma dodnes prenasleduje.“

Príťažlivý a strašidelný

„Prečo sa mi chcelo rozprávať príbeh vraha? To je veľmi jednoduché,“ tvrdí pre Libération Cédric Kahn. „Pretože ma fascinuje, pretože ma desí. Ešte nikdy som pri nakrúcaní nebol v takom šialenom stave. Človek nemôže pätnásť týždňov nakrúcať násilné scény bez toho, aby sa naňho to násilie nenalepilo. Bol som poslednou obeťou Roberta Succa. Tak ako policajti, čo ho prenasledovali, tak ako jeho obete aj mňa zasiahla tá neprítomnosť rozumu. Mojou témou je číre šialenstvo.“

Cédric Kahn, tridsaťpäťročný, zostáva taký istý ako na začiatku deväťdesiatych rokov, keď nakrútil svoj prvý film: roztržitý a pritom praktický muž, stále sa smeje a pritom je vlastne veľmi vážny, nepokojný a nepokoj šíriaci. „Znepokojujú jeho oči, akoby patrili niekomu inému, kto býva v jeho vnútri. Kahnov pohľad pripomína oči talianskeho herca Stefana Cassettiho, príťažlivé a tiež strašidelné.“