David Lynch v Cannes 2001 – provokatér v plnej sile.
FOTO – ČTK
Kultový čudák David Lynch si príbehom Alvina Straighta vybral oddychový čas. A s novým filmom Mulholland Drive sa vracia v plnej perverznej sile. Typicky lynchovský psychedelický trip – čo zhruba znamená rovnaký počet nadšených i znechutených divákov – získal na minuloročnom festivale v Cannes cenu za réžiu. Za tento počin ho vlani obdivovali aj newyorskí filmoví kritici, ktorí mu pririekli hlavnú cenu. Na zajtrajších odovzdávaniach Zlatých glóbusov sa očakáva, že nominácia za film a réžiu sa premení na cenu. No a odtiaľ je už krok k Oscarovi, ktorý mu stále uniká.
„Neviem. Kritici mi hovoria, že filmom, ktoré tvorím, nerozumejú. Ale práve tie filmy zbierajú ceny. Diváci sa s kruhmi pod očami vypotácajú z kín a zdesene zahabkajú, že práve absolvovali liečbu šokom. Čo mi teda zostáva, nakrúcať ďalej,“ povedal v nedávnom rozhovore pre Reuters David Lynch, ktorý bude mať zajtra 56 rokov. Dvadsiateho januára – v deň, keď sa narodil aj Federico Fellini. „Porovnanie s ním mi nikdy ani nenapadlo. Hoci je pravda, že sme sa spolu s našimi snami trochu pohrali. Obávam sa, že moje boli predsa len trochu dusnejšie.“Lynchuj ma pomaly!
Možno je to trochu čudné, ale Lynchovo detstvo v malom mestečku Missoule v štáte Montana, ktoré sa výrazne odtlačilo do zbesilých filmov a obrazov, bolo malomestsky šťastné. Vždy si však prial byť obeťou a vždy túžil vedieť, čo je za bielym dreveným plotom s červenými ružami – ako to bolo v Modrom zamate. Lynchova zvedavosť, spojená s fantasticky naliehavou osobitou obraznosťou, zostáva úmyselne detinská. Je ľahostajná k tomu, čo je dobré a zlé, čo je pekné a čo škaredé. Ponúka nám výsledky svojho výskumu: krásne obrazy špiny, hniloby, perverzného sexu, krvi, sadistického násilia a zlovestnej tmy.
Aj v reklamnej kráse Isabelly Rosselliniovej objavil niečo odpudivého a niečo komického. A Diabol sa u Lyncha môže sladko usmievať, rovnako ako vrecia, z ktorých mu na prosektúre vybaľujú mŕtvoly. Pamätáte sa na „usmievajúce sa vrecia“ v Twin Peaks? A scéna z rodinnej večere môže byť všetkým iným, než cukrovou idylkou. Ako je známe, sám Lynch sa cukrom doslova droguje, aj keď vie, že sa mu tým kazí chrup.
Jeho filmy odporujú jednoznačným výkladom. Možno aj preto, že v srdci zostal maliarom. To najlepšie a najintenzívnejšie v jeho diele je určené takmer k fyzickému prežívaniu. Lynchovi nejde o príbeh, ba ani o publikum. Aj keď rád používa tie najkrvavejšie efekty a najbanálnejšie klišé, jeho filmy zostávajú umeleckými dielami. To neznamená, žeby z kinosál vyháňal „veľké publikum“; dokonca sa naučil vnímať jeho chute, pretože pochopil, že sa dá s nimi skvele experimentovať.
„Strašne rád by som bol psychiatrom,“ zasníval sa raz David Lynch. K psychiatrovi však nechodí – aj keď vie, že by mu dal poriadne zarobiť. Bojí sa totiž, že by to mohlo ohroziť jeho tvorivé schopnosti. Sny preto nerozoberá a nerobí z nich filmy. Skôr robí z filmov škrtiace sny.
Badalamenti – hudobný maliar obrazov
Keby sa David Lynch nezahľadel na jednej recepcii v New Yorku do očí špičkovej fotomodelky obdarenej švédskou hereckou a talianskou režisérskou krvou, možno by svet prišiel o jeden z najinvenčnejších párov režisér – hudobný skladateľ. Tou vyvolenou bola dcéra Ingrid Bergmanovej a Roberta Rosselliniho Isabella. Lynch jej ponúkol rolu barovej speváčky Dorothy Vallensovej v pripravovanom filme Modrý zamat. Bol v tom ale malý háčik. Isabella ešte nikdy vo filme nespievala. Z predstavy, že má vytvoriť vokál k titulnej piesni filmu, bola ľahko nervózna.
Lynch teda požiadal skladateľa Angela Badalamentiho (1937), či by nemohol herečke pomôcť s jej spevom a zároveň skladbu zaranžovať. S výsledkom bol spokojný a zadal Badalamentimu ďalšiu prácu. Tentokrát išlo o melódiu k piesni Blue Star. Badalamenti opäť nesklamal a David Lynch našiel spriaznenú dušu. Angelo sa takmer cez noc stal z „učiteľa spevu“ a aranžéra zásadným stavebným kameňom lynchovských konštrukcií.
Badalamentiho meno je zviazané aj s režisérovým najnovším opusom – Mulholland Drive – kde si skladateľ dokonca aj zahral. Citát z knihy Roberta Fischera David Lynch: Temné stránky duše je azda esenciou toho, čo pre umeleckú tvorbu znamená tvorivé a ľudské splynutie:
„Angelo ma zaviedol do sveta hudby. On píše melódie a ja texty. Rozprávame sa spolu o atmosfére, slová ovplyvňujú melódiu a naopak. Táto práca patrí k tomu najkrajšiemu, čo ma v živote stretlo. Je to akoby sa zastavil čas. Všetky moje činnosti – písanie scenára, réžia, hudba – spolu súvisia a každá z nich mi dodáva inšpiráciu pre tie ostatné. Práca s hudbou inšpiruje moju réžiu.“
Láska na všetky podoby
Lynchov nový autorský opus sa odohráva v Hollywoode, presnejšie povedané najmä na ulici Mulholland Drive. Tam sa po nebezpečnom stretnutí s tajomnými vrahmi, následnej autonehode a strate pamäti dopotáca žena menom Rita (Laura Harring) a po stretnutí sa so začínajúcou herečkou Betty (Naomi Watts) sa púšťa do pátrania po svojej totožnosti. Osud obidvoch žien sa pretne s režisérom Adamom (Justin Theroux) a mnohými ďalšími čudnými bytosťami.
David Lynch sa púšťa na divokú jazdu po temných stránkach ľudskej duše. Nenávidený i milovaný mág pop kultúry je opäť tu. Znova pôsobivý a čudnejší ako kedykoľvek predtým. „Vytvoril film, na ktorý sa len ťažko hľadajú slová. Preto si ho radšej pozrite.“ (Bob Tourtellotte, Reuters). Film nemá pevný príbeh, ktorý by držal pokope rôzne obrazy a stal sa spoľahlivým sprievodcom pre diváka. Je schránkou pre sériu udalostí, ktoré zdanlivo so sebou nesúvisia. Až na konci sa mozaika poskladá do tvaru, ktorý ponúkne logiku. Samozrejme, lynchovskú. Takú, v ktorej zapochybujeme, či zemská gravitácia je naozaj nemenný zákon.
„Mulholland Drive obaľuje slogan – love story v meste snov,“ hovorí pre Reuters režisér. „To je vecou produkcie. Som radšej, keď film rozpráva vlastnou rečou. Len veľmi nerád podávam kľúč k dešifrovaniu príbehu. Všetky možné interpretácie nechávam na diváka.“
Vo filme sú prachy, vražda a tajomstvo. Je nasýtený ľúbostným vzťahom medzi Ritou a Betty, no režisér vylučuje, že by išlo o lesbický vzťah. Film je o láske akéhokoľvek druhu. Je o efektoch lásky a o tom, kde môžu človeka zaviesť.
Hviezdy v anonymite
Jeden z Lynchových motívov je ponechať hlavné roly v tieni anonymity, čo je po marketingovej stránke trochu riskantné. Isabella Rossellini, Kyle MacLachlan, Dennis Hopper, Nicolas Cage, Bill Pullman, či Patricia Arquett sú hviezdy v zajatí režisérskych prianí. „Film nie je pre mňa otázka peňazí,“ vysvetľuje Lynch. „Každý, kto je známy, bol predtým neznámy. Dôležitý je pre mňa talent hercov. Keď sa odkryje, nemusí sa za ním skrývať žiadna hviezda.“
Ani Mulholland Drive neprenikne medzi Top 10 komerčne najúspešnejších filmov všetkých čias. Lynchov osud je podobný projektom Woodyho Allena. Len fajnšmekri vedia, čo práve dostávajú. A filmové stars zase vedia, že hrať v Allenových filmoch znamená to isté, ako keď ich obsadí Lynch. Je to vstupenka do nesmrteľnosti.
