Hru Stanislava Štepku Ako som vstúpil do seba prvýkrát uviedlo Trnavské divadlo v réžii Juraja Nvotu. Dnes, takmer po osemnástich rokoch, pri príležitosti jubilea sa k nej vrátilo Radošinské naivné divadlo a zahrať si sám seba si tu doprial i autor. V novej textovej a dramaturgickej podobe, s priam muzikálovou hudbou Jána Melkoviča, v choreografii Evy Popotrandovskej a s kopou nových mladých ľudí vznikol titul, ktorý namiesto príležitostného vstupovania autora do seba demonštruje spoločné vandrovanie súboru s divákmi k sebe i k často pod kožu zažratým spoločenským prešľapom. Režisérom je Ondrej Spišák, ktorý vyniká ojedinelým zmyslom pre poéziu javiska, pre metaforickosť divadelných obrazov, pre citlivú prácu s hercami i hudobno-výtvarnú kompozíciu. Na scéne Ivana Hudáka ožíva svet Štepkových predstáv, spomienok a zážitkov až zmyslovo konkrétne. Pri nápaditej personifikácii si práve takýmto spôsobom o chvíľu aj obyčajné ľudské tekutiny a orgány odvážne nárokujú svoje miesto v živote. O každodenné výsady tu súperí zvodná slina (S. Norisová) so žiarlivou a precitlivenou hlasivkou (M. Nedomová), zub múdrosti (F. Rehák) radšej prezieravo nadbieha vyšším orgánom. Špecifickou divadelnou poetikou sa vyznačujú i výjavy z mladosti autora a začiatkov RND. Je sympatické, že tvorcovia mnohé skutočnosti demýtizujú. Stanislav Štepka ako autor a herec sa aj na seba pozerá s odstupom, nie z pozície entertainera. Jubilejné obzretie RND do vlastnej minulosti je plné invencie, v niečom nadväzuje na predošlé tvorivé výdobytky a v mnohom ich rozvíja. Najnovšia autorská tvorba Stanislava Štepku zároveň naznačuje i ďalšie smerovanie a to je aj prísľub, že práve svojou špecifickou poetikou bude súbor i v budúcnosti nezameniteľnou a životaschopnou súčasťou bratislavského i slovenského divadelného života. MIKULÁŠ JARÁBEK
(Autor je spolupracovníkom SME)
