Piatková vernisáž výstavy Súčasná slovenská fotografia vyvolala v Budapešti mimoriadny ohlas

stretla s mimoriadnym záujmom širokej verejnosti. "Popri vysoko pozitívnom hodnotení odborných pracovníkov budapeštianskej Kunsthalle sa o slovenskú fotografiu zaujímali napríklad tri kanály maďarskej televízie, ktoré jej venovali oproti paralelnej výstave Slovinskej fotografie neporovnateľne väčšiu pozornosť," povedal pre SME V. Macek. "Navyše, na vernisáž sa prišlo pozrieť podľa odhadu organizátorov okolo 500 ľudí, čo je aj na Kunsthalle veľmi vysoké číslo." V koncepcii V. Maceka - riaditeľa Nadácie FOTOFO organizujúcej ambiciózny projekt Mesiac fotografie a šéfredaktora časopisu Imago - sa predstavujú: A. Bán, P. Breier, L. Čarný, R. Kočan, L. Lauffová, I. Patočková, P. Rónai, J. Sedlák, R. Sikora, V. Stanko, T. Takáts a P. Župník. "Projekt Súčasnej slovenskej fotografie sa pokúša o súhrnnú správu o stave jednej národnej fotografie v druhej polovici deväťdesiatych rokov," približuje koncepciu V. Macek. "Niet pochýb, že najmä zahraničné publikum nemôže celkom chápať domáci historický kontext tvorby. Nie vždy môže porozumieť dôvodom tej-ktorej peripetie vývoja, príčinám, pre ktoré jednotliví autori reagujú istým spôsobom na produkcie rokov sedemdesiatych a osemdesiatych. Ale o to tu v poslednom rade ani tak nejde. Súčasná slovenská fotografia chce byť podnetom k diskusiám o podobnostiach či odlišnostiach vývoja v geograficky blízkych kultúrach." Prvým prezentovaným okruhom je na výstave dokumentárna fotografia, ktorá sa predstavuje cez tvorbu A. Bána (1964), P. Breiera (1952) a T. Takátsa (1970). Prvých dvoch autorov zaraďuje V. Macek do okruhu epickej fotografie, v ktorej výpoveď býva obsiahnutá v jednej snímke a autor nestavia dielo na úzkej vzájomnej súvislosti snímok. T. Takáts sa zase cieľavedome orientuje na správy o rôznych sociálnych skupinách. Ďalším okruhom je tzv. manipulovaná fotografia, v ktorej sa objavujú zásahy do snímky - či už rôznymi technologickými postupmi v tmavej komore, alebo domaľovávaním, strihaním, kombinovaním s inými umeleckými druhmi. Najkontinuálnejší program má v tomto prúde P. Župník (1961), ktorý ani v 90. rokoch neopúšťa surrealistické korene svojej tvorby. I. Patočková (1975) sa zase pokúša aranžovaním, maľbou na telá či tváre modelov a modeliek dostať k ich skrytým, utajeným vrstvám. Princíp koláže je príznačný pre súčasnú tvorbu R. Kočana (1968) a Ľ. Lauffovej (1949). Manipulovaná tvorba J. Sedláka (1958) pramení vo využívaní špecifických fotografických techník (luminografia, viacnásobná expozícia, solarizácia, fotogrami atď.). Transformáciami tela sa predstavuje člen tzv. slovenskej novej vlny v osemdesiatych rokoch V. Stanko (1962), ktorý slovami V. Maceka "modeluje čas". Pre výtvarníkov L. Čarného (1949), P. Rónaia (1953) a R. Sikoru (1946) je fotografia ako moderné vizuálne médium organickou súčasťou ich výtvarného myslenia. Ako na záver pripomenul V. Macek, "súčasný stav slovenskej fotografie sa nedá stotožniť s dianím v poslednej etape rozkladajúceho sa komunizmu. Napriek tomu existuje aj kontinuita. Celé deväťdesiate roky sú akousi dlhou, zámerne či nezámerne predlžovanou rozlúčkou so stále vzdialenejšími a občas zbytočne znevažovanými osemdesiatymi rokmi. Je celkom možné, že definitívny zlom a rozchod s predposledným desaťročím 20. storočia nastane až v roku 2001." Výstava potrvá do 14. februára.