Niet chlapov, sťažuje sa Madam Greta. Greta je vamp, má moc i šarm, ale nemá poriadneho muža. Tí všetci okolo nej - majster Gustaf, surrealista Zarra i fabrikant Micher - sú iba figúrky, aj keď vyrastené natoľko, že sa už nezmestia na svoje smiešne malé šachovnice. Títo čierno-bieli jazdci i strelci si zaslúžia iba to, aby boli ponižovaní. Sú to vôbec ešte jazdci alebo iba kone, na ktorých môže Greta jazdiť, koľko chce? Greta do ich hry vlastne ani nepatrí, ona má svojho kolibríka a je celá červená. Grete červená sluší. Ženy v červenom sú nebezpečné, a preto ich treba zabiť. To je koniec. Viliam Klimáček svojou novou hrou neprestúpil na feminizmus, iba zaplnil ďalšiu stránku v obrovskej knihe plnej hrôzostrašných príbehov o zvláštnych a nepochopiteľných bytostiach zvaných ženy. Jeho nadhľad nad dejom i postava surrealistu môžu vágne pripomínať Stoppardovu hru Travesties. Všetky prítomné postavy sú akoby odlievané z veľkej zásobárne štandardných mustier: bohatí majitelia jazdeckých čižiem s homosexuálnymi sklonmi, mondénne ženy, blázniví umelci. Pri toľkom prelievaní z knihy do knihy, z drámy do drámy, sa síce tu i tam stratí písmenko, z Tzaru je iba Zarra, ale to na základnej schéme máločo zmení. Potešenie v takýchto prípadoch prichádza zo známeho, z povedomého, predpokladaného. Z úst postáv plynú takmer automatické dialógy, divák je rád, že chápe narážky, že si domyslí, čo treba. V autorovej vlastnej réžii všetko plynie výnimočne disciplinovane a jednoznačne, presne v duchu čierno-bielych štvorčekov namaľovaných na podlahe. Kostýmová výtvarníčka Simona Vachálková ozvláštnila Oľgu Belešovú čiernou parochňou a herečka svoj nový imidž vyplnila intenzívnym herectvom. Klišé je v tomto prípade obsahom i formou zároveň. I mužským protagonistom sa darilo vo svojom výraze podriaďovať sa minimalistickému štýlu inscenácie v súlade s možnosťami divadielka U čierneho havrana. Medzi využívané prvky patrí i rinčiaci plech. Škoda len, že on i celá inscenácia slúži viac ako sprievodný hudobný nástroj než ako zrkadlo našej hrmotnej doby, hoci základná téma mocenských manipulácií s ľuďmi (hra sa má odohrávať kdesi na periférii veľkonemeckej ríše v roku 1942) stále nie je irelevantná. Všetko je príliš K. K. (Klimáček klasik). Bublinky na vode občas pošteklia, opätovné preváranie pozlievaných príbehov utvrdí skalných nadšencov GUnaGU, krehké škrupinky možno naťukne, málokoho však uvarí namäkko.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
