Úlohu dirigenta prirovnáva k role otca v rodine či alchymistu, ktorý čaruje paličkou. Orchestru Slovenskej filharmónie šéfuje viac ako rok. Na tomto poste vystriedal obľúbeného Emmanuela Villaumea.
Britský dirigent JAMES JUDD v rozhovore pre SME hovorí, že mu prekážajú predsudky voči hudbe.
Keď ste prijali ponuku stať sa šéfdirigentom orchestra Slovenskej filharmónie, vraveli ste, že veľká sála bratislavskej Reduty nie je až taká veľká, aby v nej zostávali voľné miesta. Jednou z prvých vecí, o ktoré ste sa chceli pokúsiť, bolo teda prilákať na koncerty viac ľudí. Ako sa vám to darí?
Nedá sa povedať, že by na koncerty chodilo málo ľudí. Minimálne vtedy, keď som tu bol ja, boli všetky dobre navštevované. Teraz je dôležitá práca na tom, aby sme našli nové publikum. Chýba mi v hľadisku viac mladých ľudí, celé rodiny. Zmeniť to je však asi beh na dlhé trate.
Čo treba zmeniť, aby ste to dosiahli?
Je dôležité, aby sme odstránili elitárske označenie „klasická“ alebo „vážna“ hudba. Tieto pomenovania podľa mňa už dávno nesedia.
Máme hudbu, ktorá sa hrá na klavíri, orchestrálnu, operetnú, ale ten pojem, že niečo je klasické či vážne, jednoducho nie je dobré. V ľuďoch nevyvoláva príjemné emócie, ale pocit, že tomu nerozumie každý, iba vzdelaná elita. Hudba je len hudbou a nepotrebuje špeciálny prívlastok.
Tak potom môžeme ľahšie zbúrať bariéry a strach z neznámeho pre ľudí, čo nikdy neboli na koncerte vo filharmónii. Majú pocit, že tomu nebudú rozumieť, a teda prirodzený ostych prísť. Pritom sa vôbec nemajú čoho báť. Na to, aby ste prišli na náš koncert, nemusíte mať hudobné vzdelanie. Stačí sedieť a počúvať.
Chodievam pomerne často do filharmónie a vždy sú dopredu vypredané a úplne plné koncerty s komerčnejším programom, ako napríklad koncerty filmovej hudby či vianočné koncerty. O čom to vypovedá?
Na začiatku sezóny som dirigoval Mahlerovu 7. symfóniu, minule Stravinského či Pendereckého a aj keď nie je vždy vypredané do posledného miesta, býva sála naplnená. Nemyslím si, že by publikum chcelo iba populárne koncerty.
Všade na svete platí, že ak bude na programe Star Wars, tak to ľudí zaujme. Ak by sme sa však dopracovali k tomu, aby inštitúcia ako Slovenská filharmónia mala hrať iba Star Wars, tak to by bol asi koniec civilizácie.
Našou úlohou je pomôcť ľuďom spoznávať aj inú hudbu, nových skladateľov, zahrať im Bacha, Čajkovského aj spomínaného Pendereckého. A takisto je našou úlohou nájsť ten správny spôsob, ako zaplniť aj to posledné voľné miesto v sále.
Teraz možno poviem niečo, čo vyznie arogantne, ale myslím si, že ak by som sa prestal venovať dirigovaniu a bol by som marketér alebo organizátor koncertov, tak by sa mi podarilo naplniť sálu do posledného miesta.
Ako by ste to docielili?
Išiel by som do ulíc, medzi ľudí, išiel by som do každej školy, pozýval by som na koncerty, vzal by som ľudí, detí, školákov na skúšky orchestra.
To je taký môj sen, aby tu boli otvorené dvere pre každého. V budúcnosti chcem navštevovať Bratislavu aj počas týždňov, keď nebudem dirigovať a chcem osobne prispieť k tomu, aby do filharmónie prišlo viac ľudí.
“Partitúra je dvojdimenzionálny svet. Ako keď sa pozrieme na mapu, na ktorej nemáme plasticky zvýraznené, kde sú aké kopce
„
Keď sa pozrieme na mesto Bratislava, počet obyvateľov a koľko sa tu deje podujatí – vo filharmónii, v divadle, v rozhlase, komorných či populárnych koncertov, tak nám vyjde, že návštevnosť je v pomere k počtu obyvateľov porovnateľná s takými mestami ako Londýn. Ale potrebujeme aj nové publikum.
Máte pocit, že ste si v Bratislave už s publikom vybudovali vzťah?
Vždy keď som v Bratislave, teším sa na koncerty. Verím, že hudba, ktorú sprostredkovávam aj to, ako ju sprostredkúvam, sa publiku páči. Ale to je skôr otázka na nich. Ja sa medzi nimi cítim veľmi príjemne.

Ako dirigent koncertujete po celom svete. Vnímate rozdiely medzi publikom?
Väčšinou platí, že rovnaká hudba vyvolá rovnakú emóciu u ľudí po celom svete, či to je v Bratislave alebo v Tokiu. Ľudia veľmi dobre vnímajú, či je akord molový alebo durový, či je melódia smutnejšia alebo veselšia. Rýchlo pochopia, aká emócia sa v hudbe skrýva. Ale to je logika v hudbe samotnej.
Je však veľký rozdiel v tom, akí ľudia chodia na koncerty. Zloženie publika odráža, aká veľká pozornosť sa v krajinách venuje hudobnému vzdelávaniu.
Mám orchester aj v Južnej Kórei. Je tam pomerne veľká sála, zhruba 1500 miest. Nech hráme akýkoľvek program, vždy prídu na koncert celé rodiny a deťmi. A to teraz nehovorím o rodinných koncertoch.
Čo chýba v Bratislave?