Príbeh Červenovlásky sa začína ako nežná starosvetská romanca a končí sa tragédiou antických rozmerov. Prvá láska môže byť vskutku osudová.
Keď Orhan Pamuk začne rozprávať, máte dojem, že ste kdesi v istanbulskej kaviarni, či presnejšie čajovni, medzi ľuďmi, ktorí majú právo spomínať na časy, keď to mesto rozkročené medzi Západ a Východ sveta bolo spojené len jedným mostom.
Lenže intímny romantický svet z čias, keď ste mali ešte ani nie sedemnásť rokov, zanikol. Prvé milovanie spred desaťročí sa stáva dávnou nostalgickou spomienkou. Bujné mesto požiera tie kedysi ešte vidiecke satelity, kde sa všetci poznali, pouličné krčmy boli najlepšie informované a stačilo prebehnúť po ulici, aby ste vzbudili pozornosť. Zo zamilovaného mladíka, ktorý prišiel o panictvo v náručí nádhernej zrelej ženy, sa stáva jeden z tých dravých, ambicióznych developerov, ktorí neváhajú meniť tvár mesta a ťažiť z neuveriteľného rastu.
Osud nás však vždy dobehne práve vtedy, keď si myslíme, že mu ukážeme chrbát.
Rozprávač
Najtenší, len čosi vyše dvestostranový román tureckého nositeľa Nobelovej ceny (2006) Orhana Pamuka je v poradí jeho desiaty. V slovenčine vychádza v preklade Otta Havrilu z autorizovaného anglického prekladu. Pamuk je u nás obľúbený a zastúpený v tejto chvíli už siedmimi z desiatich románov (okrem Červenovlásky vydalo vydavateľstvo Slovart aj knihyČosi čudné vo mne, Múzeum nevinnosti, Tichý dom, Moje meno je Červená, Nový život, Čierna kniha).
Pamuk nás opäť vovádza do svojich milovaných istanbulských uličiek, medzi strednú triedu, politicky angažovaných ľudí, ktorí sa stretávajú potajme po večeroch. V prvej časti sa ocitáme v roku 1984, v časoch neistých, v časoch prenasledovania tých, čo myslia inak, ako v Turecku nakoniec stále. Rozprávačom je ambiciózny, ale plachý ešte nie sedemnásťročný mladík, ktorého otec, lekárnik, koketuje s politickou ľavicou (a pravdepodobne, ako vysvitne neskôr, aj s nejakými ľavičiarkami, čo sa mame nepáči). Chce byť spisovateľom, ale učaruje mu možnosť letnej brigády, kde si chce zarobiť na univerzitné štúdium. A tak mladého Cema majster studniar Mahmut berie na brigádu do služby.
Pri kopaní studne – teda symbolickej ceste do hlbín sveta i duše – vedú filozofické dišputy o otcoch a synoch, Cem rozpráva Mehmetovi o svojom stratenom (zavretom, odídenom, u milenky bývajúcom) otcovi i Sofoklovom Oidipovi, o ktorom čítal. Tradičný studniar Mahmut zasa rozpráva o svojich zážitkoch skúseného majstra a vplieta do toho orientálne príbehy o láske, zrade a poučení z chýb, ktoré vychádzajú z Koránu a orientálnej rozprávačskej tradície. Horúce leto, studňa a kočovné divadlo na vidieckom predmestí Istanbulu sú pozadím pre prvé vzplanutie lásky mladíka k Červenovláske, herečke, ktorá má čosi vyše tridsať... Pamukovská bolestná, krásna, osudová láska, ktorá sa chveje v letnej horúčave, sa dokonca premení na telesné splynutie.
A potom sa to stane. Bola by škoda prezrádzať, čo sa udeje, ale ako to už u Pamuka býva, aj tie najidylickejšie chvíle vie prerušiť semienko nečakaného násilia.
Filozofický román
Pozadie príbehu stojí na kontraste medzi európskym „západným“ svetom a orientálnym „východným“ svetom. Alebo medzi otcovraždou a synovraždou. Otcovraždu reprezentuje antický príbeh o Oidipovi, človeku, ktorý nevedomky zabije svojho otca, ožení sa s vlastnou matkou, ale osud ho nakoniec dobehne. Tú orientálnu stránku predstavuje príbeh zo zbierky tradičných orientálnych príbehovŠahnán o perzskom hrdinovi menom Rostam. Ten sa zhodou okolností vyspal s princeznou zo susedného kráľovstva a splodil s ňou nemanželského syna menom Suchráb, o ktorom však nevedel. Po rokoch sa susedné mocnosti dostali do krutej vojny, vojská na jednej strane viedol Rostam a na druhej mladý bojovník Suchráb. Skúsený hrdina však v neľútostnom boji mladíka prebodne, keď tu zrazu zbadá na jeho ruke náramok, čo venoval jeho matke, a v zabitom chlapcovi spozná syna.
Obidva príbehy o vzťahu otca a syna, európsky aj orientálny, sú svojím spôsobom osudové a typické pre rozdielne kultúry – tá európska hovorí o tom, že synovia prekonávajú svojich otcov, aby stáli zoči-voči sfinge, aj keď osudovej smrti neujdeme. Orientálny príbeh zasa hovorí o tom, že spurný syn, ak sa pustí do boja s otcom, umrie.
O roky neskôr
Druhá časť románu nás privádza k tomu istému Cemovi, píše sa koniec prvého desaťročia nášho storočia. Cem je šťastne ženatý, síce bezdetný, ale spolu s manželkou úspešný. Prešiel si cestu od premiantného študenta inžinierskej geológie k developerstvu, vlastnia rodinnú firmu, ktorá úspešne obchoduje s pozemkami, domami po celom Istanbule. Z predmestí sa dávno stali nové štvrte, ale 15-miliónová aglomerácia má stále ešte svoje osudy vpísané do príbehov ľudí.
(zdroj: Archív SME)A tak sa po rokoch ozve váženému podnikateľovi Osud. Červenovláska žije a na noc spred tridsiatich rokov nezabudla. Román dostáva dramaticky nové obrátky, pretože ľavičiarska minulosť jeho otca, divadelníci z okraja spoločnosti, studniar Mahmut, európsky Oidipus a orientálny Suchráb sa odrazu v jedinom príbehu preplietajú do – aby sme zostali pri mytológii – gordického uzla. A meč, ktorý ho rozdelí, sa spokojne môže volať aj Osud.
Tretia časť románu je čosi ako dôvetok v podaní Červenovlásky. Interpretácia toho, čo zažijeme v prvých dvoch častiach z úst mladého i zrelého Cema. Interpretácia, ktorá doplní chýbajúce puzzle do skladačky života. A ukáže, že vlastne v tomto popletenom svete dynamicky rastúceho sveta záleží na každom kroku, ktorý spravíme. Lebo nikdy nevieme, aký strom vyrastie zo semienka, ktoré sme zasiali.
Pamuk filozofický
Napriek tomu, že Červenovláska má svoj dej, spočiatku jemný, nežne láskavý so vzrušením práve ochlpeného pubescenta, neskôr dynamický ako život podnikateľa a na záver dramatický ako správna antická tragédia, po celý čas okrem príbehovej línie sledujeme aj Pamukovo premýšľanie nad istanbulskou a tureckou identitou.
Hlavný hrdina, isto pod vplyvom ľavičiarskeho otca a proeurópskeho smerovania strednej vrstvy pred desaťročiami, vníma svoj život svetsky, chce byť moderným mužom vyznávajúcim slobodomyseľné hodnoty, pijúcim rakiju, univerzitne vzdelaným sekulárnym Turkom. Studniar Mahmut, ktorého vníma aj ako chýbajúceho otca, bol tým tradičným tureckým remeselníkom s vymierajúcim remeslom a intuíciou hľadača vody (inžinier geológ, z ktorého sa stal Cem, bol jeho opakom, pretože na hľadanie vody mohol využívať moderné metódy). Mahmut reprezentuje to hrdé Turecko, isto, už poznačené svetskosťou, ale obracajúce sa stále k svojej orientálnej, hrdej minulosti. Cem je tak človek s oidipovskou snahou odstrániť otca i suchrábovským osudom, nad ktorým visí orientálna kliatba synovraždy. Teda musí sa rozhodovať medzi európskym a orientálnym, medzi modernou a tradíciou.
A to je motív, ktorý nás neustále vracia do Pamukovho istanbulského sveta roztvoreného medzi dva brehy, dva kontinenty, dve nezmieriteľné tradície, s ktorými sa musí asi každý Turek vyrovnávať stále a opäť. Despocia Osmanskej ríše verzus závany liberalizmu, svetáckosti. Mešita a kníhkupectvo, remeslá a moderna.
Pritom Pamuk nehovorí, ktorý z týchto dvoch svetov je lepší, prijateľnejší, len konštatuje, že v krajine, kde existujú vedľa seba takéto dva svety, nebude ešte dlhé roky pokoj. Nie ten vonkajší, ale vnútorný, rodinný, partnerský, komunitný.
Keď na úvod knihy budete čítať ako uhranutý krásny ľúbostný príbeh, na záver budete so zimomriavkami odhaľovať spletitosti, ktoré robia náš život tragickým.
