Jaroslav Rudiš napísal veci, ktoré patria do kategórie tých, ktoré sa nepožičiavajú ani priateľom. Nesmú sa stratiť. Alois Nebel, Nebe pod Berlínem, Konec punku v Helsinkách, Potichu, Grandhotel a Národní třída. Všetko je to svojské, nezapadajúce do priemeru, zostáva v pamäti.
Autor má cit pre písanie postáv, ktoré z rôznych dôvodov stoja na periférii, požuté a vypľuté životom. Často vidia veci, ktoré ostatným zostávajú skryté. Posledný z nich bol Vandam, ktorý čitateľa viedol knihou Národní třída. Posledný Riman pretransformovaný dobou na bitkára zo sídliska na okraji lesa. Päsťami poučoval ľudí o živote, jeho pošramotený vnútorný vesmír, jeho nemalé traumy sa na chvíľu stratili, ak niekomu rozbil nos a priviedol ho tým k poznaniu o fungovaní sveta. Je to nezabudnuteľná postava a treba dúfať, že pripravovaná filmová adaptácia s Hynkom Čermákom v hlavnej úlohe sa dokáže priblížiť literárnej predlohe.
Ten, čo býval...
Od vydania Vandama už prešlo päť rokov a to je u populárneho autora dosť dlhý čas. Rudiš istotne nezaháľal, má projekty hudobné, rozhlasové, divadelné. Čo je hlavné, práve teraz mu vychádza prvá kniha napísaná v nemeckom jazyku, päťstostranový, pravdepodobne pomerne originálny román Winterbergova posledná cesta, ktorý sa vzápätí bude prekladať do češtiny, takže sa verní dočkajú. Zatiaľ sa musia uspokojiť s podhodenou kostičkou vo forme novely a príslušnej audioknihy, ktoré sa volajú Český ráj.
Český raj nie je „zemský ráj to na pohled“, ako sa spieva v štátnej hymne. Je to malá prehriata sauna niekde na severozápade Čiech, kde sa schádzajú muži, aby zo seba dostali pot aj problémy. Vyhrievanie, ochladzovanie a reči. Muži nemajú mená, sú to archetypy, napríklad ten, čo býval taxikárom, ten, čo je hasič, ten, čo je z nás najmladší, ten, ktorému zomrela žena, ten, čo je lekárom ženských orgánov. Je tam aj taký, čo dávi dáta, zrejme IT pracovník, ten, čo je v dôchodku, ten, čo predáva poistky, ale aj majiteľ pohrebného ústavu, ten čo bol majstrom republiky v nejakom športe a obchodník so psím žrádlom. Keby sa volali Rudo, Paľo, Fero, Števo, kniha by bola aspoň o dvadsať strán kratšia. Rozdelená je na ročné obdobia, ale Vivaldi to nie je, pretože v Rudišovej knihe sa počas roka okrem počasia nič nemení. Všetko je ritualizované.
Mužské rituály
Každý muž má svoje vety, ktoré sa mu nelení neustále opakovať. Mladý má frajerku tridsiatku, dôchodca sa nudí a je depresívny, taxikár poznal každú a nemôže za to, že dnes ľudia zle šoférujú, hasič, poisťovateľ a ďalší detto. Lekár má na všetko pod slnkom konštatovanie, že sú také prípady, že treba denne vypiť plzeň a treba lakovať, ale neprelakovať, pretože pečeň alkoholika pri pitve nevyzerá dobre. Pri písaní recenzie sa zasa netreba ani raz pozrieť do knihy, pretože vety po jej dočítaní a desiatkach opakovaní nejde zabudnúť. Chceš do držky? To sa stále pýta bývalý majster športu s frekvenciou papagája v manickej fáze duševnej choroby.
Ženy sa v novele vyskytujú len ako vďačná téma, ako pani, čo upratuje saunu, a ako chichot spoza steny, kde je ženská časť tohto telesného pareniska. Muži sú z rôznych sociálnych skupín a vekovo tiež rozdielni. Ich postoj k ženám je z prípadu na prípad iný, ale jednoducho nie dosť. Žena je tvor, s ktorým sa schádzajú, rozchádzajú, žijú s ňou dobre, zle, zo zotrvačnosti, vôbec nie, chceli by s nejakou žiť, chceli by, v prípade vdovca, aby žila, nechcú ju ani vidieť. Reči o sexe sú nevyhnutnosť, ale to je naozaj bežné, aj ženy medzi sebou prepierajú svojich partnerov tak, že až pomyselné perie lieta. A tak, ako často aj v skutočnom živote, niet už čo nové povedať a reči sú úplne automatizované. Páni si kritizujú vzájomne postavy, najmä pupky, koľko a čoho sa má piť, je reč o autách, klobásach a tlačenke, o knihách, chorobách a to koldokola, každý kvartál to isté. Čitateľ by si mohol povedať, prečo má vlastne čítať o tom, čo ho nudí v reáli, pričom vypína uši a myslí si so skleneným pohľadom v očiach svoje.
S konzistenciou melasy
Pozoruhodné je, že tento dej s konzistenciou melasy je nadčasový. Okrem toho, že niekto je na montážach v cudzine a zopár z nich podniká, nič neodlišuje hovory mužov od rečí vedených za socializmu, ba priam ešte za cisára pána. Keby tam medzi nimi sedel Švejk, nikto by si to nevšimol. Vlastne všimol, bolo by to vtipnejšie. Skrátka, ničím nedotknutý český raj, uzavretý sám do seba. Táto novela mala zrejme za úlohu byť vtipnou, no humor recenzentky je skôr haklovsko-stančíkovský, aby boli uvedené české príklady. Tragikomických situácií však bolo požehnane.
Je tiež možné, že muž recenzent by sa bavil viac, viac by súhlasil s vyhláseniami, že ženy sú štíhle a snažia sa, len kým sa nevydajú, potom priberú a nemôžu sa čudovať, že manželovi sa nechce. Skoro bez výnimky sú na peniaze a pozoruhodne neschopné pochopiť, že buď budú mať domaseda, alebo vysokopríjmového jedinca. Oboje naraz, ako je známe, nejde. Promiskuitné sú ženy rovnako ako muži, čo je logické, pretože väčšina záletníckych dvojíc je heterosexuálna. Mimochodom, vo vzorke šestnástich jedincov sa nevyskytol ani jeden homosexuál. Štatisticky tam mal byť.
Chlap chlapovi
Najdôležitejším záverom po absolvovaní tohto dielka je poučenie pána doktora cez ženské orgány, že treba denne vypiť tri plzne a svet bude v poriadku, v celku, aj v detaile. Ani dve, ani štyri. Tri plzne. Lenže to nestačí. Chýba tam Vandam. Oceľový celochlap, ktorý dá 200 kľukov, má knižnicu plnú historických kníh o vojnách. Chýba muž s príbehom, vnútorným životom, hodnotami, aj keď pomýlenými, ale so schopnosťou bojovať za to, v čo verí. Ako má blazeovaného čitateľa prebrať a donútiť ku koncentrácii partička rovnako blazeovaných upotencov zo sauny? Možno keby to zaspievala Rudišova hudobná zostava Kafka Band. Niečo ako: „Dneska sa zrasíme, riadne sa spotíme. Ten, kto je bez ženy, je aj nie je blažený. Raz nás z toho porazí, koľko stoja peňazí, pritom robia podrazy. V každom ročnom počasí jedli by sme klobásy.“
Takto nejako by to mohlo byť, ak by sa autor rozhodol pre punkový muzikál. Kniha totiž určite nie je románom. Je to buď rozhlasová, alebo divadelná hra. Prakticky celá sa odohráva v dialógoch, čiže stačí len úprava do štandardného formátu, v akom sa rukopisy hier odovzdávajú. Jaroslav Rudiš sa nenamáhal ani s úvodzovkami, pomlčka na začiatku riadku, v ktorom sa začína nová veta dialógu, mu úplne stačí. Príjemné uvoľnenie konvencií. Bodaj by sa vžilo.
Skrátka a na záver, je to kniha, ktorú môže darovať chlap chlapovi. Väčšina sa iste pobaví. Po troch plzniach určite.
