Pavol Rankov po tretíkrát vstúpil do žánru historickej prózy. Tentoraz do konfrontácie postavil okolnosti smrti Jana Nepomuckého a vznik jeho mýtu koncom 14. storočia, a drsný nástup normalizácie v sedemdesiatych rokoch a jej dopad na osud štyroch študentov. Pointa Legendy o jazyku predčí všetky očakávania.
Boli steporotcom v súťaži Martinus Cena Fantázie, poviedky ste prečítali ako prvý a vyjadrili ste sa, že „budúcnosť slovenskej literárnej tvorby je fantastika“. Zaujal ma váš nie veľmi častý názor, lebo fantastika sa skôr považuje za literatúru pre tínedžerov - a vy ste ju posunuli až nečakane vysoko. Prečo?
Minulý rok som bol porotcom až v troch súťažiach a musím objektívne povedať, že celková úroveň MCF je vyššia. Možno pri úplnej špičke je to porovnateľné, ale priemerní, neumiestnení autori sci-fi, fantasy a hororu aj veľa čítajú a na ich textoch to vidieť. Tou úrovňou som bol nadšený.
Myslíte si, že keď veľa čítajú a väčšinou je to asi dobrá prekladová literatúra, tá úroveň ich inšpiruje a naviguje k dobrému písaniu?
Určite. To je základ. Hoci sme mali na Slovensku obdobie, že aj dobrí spisovatelia hovorili, že už ani veľmi nečítajú, v skutočnosti je to naopak. Na začiatku musí byť čitateľ, z neho sa stane dobrý čitateľ a až potom sa môže z neho stať autor. Bez čítania nie je možné písať.
Čítal som niekoľko víťazných textov MCF a poviedka Statočný chlapík od Jána Babaríkami pripomínala váš štýl. Konkrétne úvodnú kapitolu knihy Miesta, čo nie sú na mape. Zaznamenali ste túto poviedku?
Zaznamenal. Páčili sa mi na nej slovenské reálie. Kým sme sa nedostali do hôr, do fantastického sveta, kde sa menia časové plány, bolo zjavné, že to písal tunajší človek o súčasnom Slovensku. Babaríkova poviedka sa mi páčila. Ak by sme sa pozreli na žáner sci-fi, fantasy a horor, táto poviedka nepatrila ani do jedného z nich. Je to fantastika v tom najvšeobecnejšom zmysle.
Aj Babarík, aj Martin Petro, dvaja finalisti MCF, mali useknutý, otvorený koniec poviedky. Neviem, či to bol únik, zľahčenie si pointy – vy ste majster pointy, pointa je silnou stránkou vášho štýlu –, neprekážali vám tieto závery poviedok?
Práve tie useknuté sú pre čitateľa možno lepšie, lebo sa musí sám zamyslieť – čo teraz? Ale pri poviedke Perpetuum immobile boli možnosti pokračovania naozaj veľmi rôznorodé. Aj tá bola veľmi dobrá.
Prejdime k vášmu novému románu Legenda o jazyku. Nie je to literárne korektná otázka, ale musím ju položiť – má tento príbeh reálny základ alebo je to úplná fikcia? Stal sa tento príbeh? Pri čítaní to bolo pre mňa veľmi dôležité.
Budem odpovedať zoširoka. Toto je vlastne môj tretí román, ktorý by sa dal s prižmúrením očí považovať za historický román. Už k predchádzajúcim dvom zaznievalo ako jedna z výhrad, že sú vymyslené.
Fikcia nie je podstatou literatúry?
Hoci mne osobne by neprekážalo, keby bolo v historickom románe niečo vymyslené, ani pri tých dvoch predchádzajúcich románoch nebolo veľa vymyslené, bolo v nich oveľa viac skutočných faktov a postáv ako vymyslených. Oba romány boli o tom, že skutočné epizódy sa zišli na jednom mieste. V tomto románe - zrejme hovoríme o postave Tetušky – kľúčová otázka znie, či Tetuška bola reálna postava, alebo nie. Odpoviem takto: pre príbeh mi viac vyhovovalo, aby Tetuška bola v manželkinej rodine ako v mojej. Celá tá tzv. autorská licencia spočíva v tom, že som ju presadil z našej rodiny do manželkinej.
Aj tak je to veľmi silný príbeh.
Zasa druhá vec je, že Tetuška bola nedôveryhodným rozprávačom, že bola naozaj asi taká, ako v románe, takže je ťažké povedať, čomu z toho, čo mi porozprávala, sa dá veriť. Navyše mnohé z toho nepovedala mne, ale mnoho vecí som sa dozvedel od iných príbuzných. Brali sme ju s istým dešpektom, ale postupom veku začínate hľadieť na nežijúcich členov rodiny s väčšou pietou alebo pokorou. A tak aj na to, čo som považoval za Tetuškine výmysly, sa pozerám s otázkou - čo ak náhodou?
Bol na začiatku Legendy o jazyku príbeh s Janom Nepomuckým alebo Tetuškin príbeh? Lebo oba spája konflikt moci a nevinného jednotlivca, brutálne zneužívanie moci. A medzi tými príbehmi uplynulo šesť storočí .
Áno, ale ak taká moc má možnosť, správa sa veľmi podobne. Čiže ľudia sa správajú veľmi podobne naprieč storočiami a šesť storočí ani z hľadiska evolúcie, ani z hľadiska večnosti nie je až tak veľa, človek sa asi veľmi nezmenil. Čo sa týka tej analógie, hoci sa hovorí, že za komunizmu boli všetci rovní, spoločnosť bola nivelizovaná, naozaj môžem povedať, že som celé detstvo vyrastal v rodine, ktorá bola výrazne chudobnejšia ako rodiny mojich spolužiakov. Takže jediné dovolenky, na ktoré sme chodievali, boli tzv. rekreácie ROH. Na jednej takejto rekreácii sme boli v Česku niekde blízko mesta Nepomuk a tam nám kultúrny referent počas návštevy kostola porozprával aj legendu o Janovi Nepomuckom.
Čiže až taký dávny pôvod inšpirácie.
Neskôr tento referent medzi štyrmi očami môjmu otcovi povedal, že vtedajší pražský biskup Tomášek o výsledkoch antropologickej komisie, ktorá preverovala, či organická látka zachovaná v lebke je svätcov jazyk, povedal, že to na legende nič nemení, lebo centrum reči sa nachádza v mozgu, takže je to ešte dôležitejší orgán ako jazyk. Táto nenapadnuteľná logická hračka sa mi veľmi zapáčila. V podstate je to aj spôsob, ako sa vyrovnať s tým, že ak sa nepotvrdí nejaká legenda, treba okamžite nájsť iné alternatívne riešenie.
V knihe sú prepletené tri časové roviny – Nepomuckého z konca 14. storočia, študentská z roku 1972 a súčasná, ktorá sa týka rozhovorov s Tetuškou a postupného odhaľovania jej tajomstva. Neustále naznačujete čosi tragické, čo sa udeje, ale urobili ste to oveľa drsnejšie, ako som očakával. Čiže pointou nie je až tak to, ČO sa odohralo, ale AKO drasticky sa to odohralo. Potrebovali ste až taký brutálny záver?
Čím som starší, tým kritickejšie hodnotím isté historické obdobia. Jedným z nich je obdobie normalizácie. Možno som chcel ukázať, kam to až za normalizácie reálne zachádzalo – veď aj v Dúbravke eštebáci zavraždili kňaza, takých prípadov bolo viac. Jeden z nich som sa pokúsil opísať.
Zrejme poznáte esej Edgara Allana Poea, v ktorej vysvetľuje štruktúru poémy Havran, aj ako sa jeho inšpiráciou stala myšlienka, že najväčší estetický dojem získate obrazom smrti krásnej ženy. Útok na mladú nevinnú ženu je zrejme oveľa silnejší ako útok na starého, ostrieľaného, sčasti aj cynického chlapa. Aj toto bolo za vaším zámerom?
Hlavné postavy som nevnímal ako dvoch mladých mužov a dve mladé ženy, ale ako štyri deti. Súvisí to aj s tým, že učím na vysokej škole a naozaj si uvedomujem, že tí prváčikovia sú ešte deti. Síce narástli do výšky dospelého človeka, ale v podstate sú to ešte deti so snami, ktoré majú bližšie k detským snom ako k plánom dospelého človeka. Ešte horší ako útok na mladú krásnu ženu je útok na dieťa. Takže možno preto som si vybral túto vekovú skupinu. A z hľadiska Tetušky je to pravda, takto to bolo.
Ten časový odstup si navyše mladú študentku aj vyžadoval. A prisolili ste to aj nešťastným rozhodnutím jej otca.
Čo je, samozrejme, fikcia, nemám to ako dokázať.
Z hľadiska výstavby napätia a gradovania tragickosti príbehu to bolo geniálne. Spomínali ste, že je to už váš tretí historický text, kde prepájate individuálne osudy s osudmi tejto spoločnosti. Stalo sa prvého septembra, Matky, Legenda o jazyku - je to programový plán, ako písať v budúcnosti?
Nemám plán, ako písať v budúcnosti, nemôžem teda povedať, že programovo idem touto cestou, ale vzhľadom na to, že tri texty v priebehu desiatich rokov sa vyvinuli takto, nevylučoval by som, že by sa k nim pridal ďalší. Hoci trojka je magické číslo, završuje sa ňou trilógia, takže je možné, že nikdyver, že už nikdy viac. Nie, nemám plán napísať štvrtú knihu podobným spôsobom. Ani na podobnú tému.
Napriek tomu sa pokúsim vás nejako zmanipulovať. Čítajúc Stalo sa prvého septembra a Legendu o jazyku - dostali ste sa do začiatku normalizácie a niektoré osudy postáv z Legendy sú neuzatvorené a ponúkajú zaujímavé osudy. Napríklad Tetuškin otec.
Áno, aj jej žijúci spolužiaci.
Nemôžem vás, samozrejme, nútiť, ale ako obyčajný čitateľ by som čakal pokračovanie. Je to veľmi vďačné obdobie, normalizačné, prednovembrové, môže poskytovať vďačné témy a pri pohľade na slovenskú literatúru, a napriek textom Slobodu, Vilikovského či Mitanu, rád by som si prečítal texty reflektujúce toto obdobie a jeho kľúčové otázky. Stále mi chýba niečo podobné ako tieto vaše knihy .
Aj mne sa zdá, že v slovenskej literatúre niečo chýba. Máme vojnový román, ale nemáme normalizačný román. Od konca normalizácie uplynulo približne tridsať rokov, a keby sme si zobrali tridsať rokov od konca vojny, tak sme tu mali dosť vojnových románov. Ak si vezmeme tridsať rokov od konca normalizácie, v podstate tu nevidím reprezentatívne dielo, ktoré by dokázalo mladému človeku povedať, že takáto bola normalizácia.
Že také boli časy.
Obzvlášť zaujímavé by bolo zaznamenať druhú polovicu osemdesiatych rokov, keď nastala gorbačovovská schizofrénia u československých súdruhov, keď boli aj za Gorbačova, aj proti akýmkoľvek zmenám. Jasné, o tom by sa dalo písať.
Fajn, viac od vás asi nedostanem, ale som spokojný aj s týmto konštatovaním. Tomáš Horváth o vašom štýle napísal, že vám ide o problematické stretávanie dvoch poriadkov a túto konfrontáciu dosahujete dvoma postupmi. Jedným je „nečakaný zvrat, ktorý zväčša prichádza ako zlom po začiatku príbehu“, druhým zasa „typická šokujúca rankovovská pointa, ktorá je spolu s nečakaným dejovým zvratom charakteristickou vlastnosťou jeho poetiky“. V Legende nejde ani tak o zvrat v rozpore s očakávaním, ale o to, že tento zvrat je taký mimoriadne agresívny, že to málokto očakáva. Viem, že pointa je pre vás dôležitá – ale prispôsobujete jej štruktúru textu?
Pointa je veľmi riskantné miesto, lebo celý text sa dá pokaziť práve pointou. Čo sa mi nie raz stalo. Ale na druhej strane, ak sa pointa vydarí, je to vyvrcholenie, vďaka ktorému si čitateľ povie, aha, toto si budem pamätať, a aj si to zapamätá. Veľmi často si z textov pamätáme práve pointy. Pracujem na pointe s osobitným dôrazom, z čoho však nevyplýva, že sa mi vždy vydarí. Lajos Grendel hovorí, že pri poviedke je dôležitá prvá veta, čo si myslím aj ja, zároveň však dodávam, že pri próze je ešte dôležitejšia pointa. Samozrejme, je to veľmi ťažké, lebo jestvuje riziko, že autor v texte pri dobrej vôli povie príliš veľa, takže pointu oslabí práve preto, že ju chce urobiť príliš silnou. V tradičnej literatúre prelomu 19. a 20. storočia sa to riešilo tým, že posledná kapitola mala podobu autorského dopovedania. Autor si povzdychne, že toto sa stalo, a teraz uvažujme, čo to vlastne znamená. Nebolo to zhrnutie ani akýsi rozhovor po sexe, ale skôr dopovedanie nedopovedaného, akýsi autorov odchod z príbehu. Najťažšie je skončiť. V pravý čas.
Študentom žurnalistiky hovorím, že ak počas písania textu natrafia na dobrú pointu, je taká dôležitá, že jej treba prispôsobiť celý text, hoci by aj zmenili celú jeho štruktúru...
Úplne na začiatku písania Legendy o jazyku, keď som ešte nemal hotové vôbec nič, iba koncept alebo tému v hlave, myslel som si, že pointou knihy bude vyslovenie vety „ale veď centrum reči sa nachádza v mozgu, nie v jazyku“. Čo je samo osebe výborný koniec anekdoty. Ale potom sa to v tom románe vyvinulo inak.
Podobne ako v knihe Miesta, čo nie sú na mape, aj v Legende spomínate druh nedôveryhodného rozprávača. Je to váš obľúbený typ rozprávača?
Obľubujem ho z toho dôvodu, že nám umožňuje, jednak aby sme mu neverili a jednak, aby on sám podával rôzne verzie. Pre mňa osobne ako čitateľa sú zaujímavé obe situácie v texte. Mňa bavia texty, kde si nie som celkom istý, či to, čo mi povedal rozprávač na 50. strane, bude platiť aj na strane sto. Mám rád nedôveryhodného rozprávača, komplikovanejšiu literatúru. Napríklad najlepšia kniha podľa mňa je od Itala CalvinaKeď cestujúci jednej zimnej noci ... Calvino ju vymyslel tak, že v každej kapitole začal jeden veľmi zaujímavý príbeh. Skončí sa prvá kapitola a ukáže sa, že tamten príbeh vôbec nie je dôležitý a začína sa odznova. Calvino dokáže takto naťahovať čitateľa a vodiť za nos celú knihu, aspoň mňa môže, mňa to baví. Verím, že mnoho čitateľov je otrávených alebo iritovaných tým nekonečným sledom vždy nových kapitol, a hoci nejako na seba nadväzujú, zrazu sa ukáže, že rozprávač v kapitole tri je v inej kapitole hlavnou postavou príbehu, ktorý rozpráva niekto iný. Tá kniha sa vlastne nijako neskončí, ale každú kapitolu je pôžitok čítať. Toto je presne o nedôveryhodnom rozprávačovi. Od štvrtej kapitoly vieme, že je to zasa len osamotená neukončená kapitola, zasa ma to bude iritovať, ale... baví ma to.
Zrejme podobného rozprávača má aj Pavel Vilikovský v knihe Večne je zelený..., kde si Palo takisto uťahuje z čitateľa, ťahá ho za nos, ale robí to s takým pôžitkom, že si to aj vy sami užívate.
Neočakávam od románu ten realizmus života. Každý text má mať logiku, ale má mať svoju vlastnú logiku a tá nemusí byť stopercentne totožná s logikou každodenného života. Nemôžem povedať, že by som bol veľkým milovníkom nonsensu, ale som milovníkom toho, keď autor vybuduje istú logiku príbehu a potom sa jej drží.
Čitateľský zážitok je to najdôležitejšie. Zrejme sa rád hráte nielen s textom, ale aj s čitateľom.
Ak sa pritom hrám aj ja sám, tak áno. Písanie ma musí baviť, preto to robím.
Na čom robíte momentálne?
Chcel by som napísať knižku rozprávok pre deti. A mali by to byť deti mladšieho školského veku. Na začiatku ma to lákalo ako výzva a teraz sa mi celkom páči ten spôsob rozprávania, keď možno viac vecí až doslova vysvetľujúco dopovedať.
Nedôveryhodný rozprávač by pre deti asi nebol najvhodnejší.
To by bolo neprijateľné. Je to presný opak ako pri písaní pre dospelých. Teraz sa priamo vyžívam, že úplne presne vysvetľujem, čo tým myslela niektorá postava, keď niečo povedala a prečo to povedala atď. Je to úplný opak toho, ako som bol zvyknutý písať a postupne, ako som tie rozprávky písal, som aj štýlu prišiel na chuť. Zároveň som sa snažil byť do značnej miery verný kánonu, princezné, draci...
Popierate celú svoju doterajšiu tvorbu? Našli ste si nový priestor?
(smiech) Áno, v kánone. Sú tam princezné, mladí princovia, ktorí sa uchádzajú o ich ruku, dvaja bratia, ktorí súperia o priazeň svojich kráľovských rodičov a navzájom sa nenávidia...
Je tam aj hlúpy Jano?
V podstate áno, je tam celá skupina hlúpych Janov. V rozprávke, ktorú som napísal ako prvú. Ale je to debut. Hovorím o tom, čo píšem, ale možno si to nikto neprečíta, lebo vydavateľ sa rozhodne knihu nevydať, keďže takto sa v 21. storočí už rozprávky nepíšu...
Napriek tomu, že dodržiavate kánon žánru?
Ak mám pocit, že sa snažím až úzkostlivo dodržiavať kánon, tak som mu až neverný. Že takto sa už dnes nepíše, hoci tomu by som veľmi neveril, lebo vždy je to tak, že ak sa nejako nepíše, po čase sa ukáže, že práve tak sa znovu začína písať.
Spisovateľ Pavol Rankov (zdroj: Archív SME)
Profil
Pavol Rankov (1964) študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde aj pracuje na Katedre knižničnej a informačnej vedy. Napísal zbierky poviedok S odstupom času, My a oni / Oni a my, V tesnej blízkosti, Na druhej strane, romány Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), Matky a Miesta, čo nie sú na mape, novinkou je Legenda o jazyku. Jeho texty vyšli vo viacerých prekladoch, v roku 2014 sa stal laureátom literárnej ceny strednej Európy Angelus.
