Najbližším hovoríme veci tak, ako si myslíme, že sú. Bez príkras, s humorom a uťahovaním si. Lebo humor lieči aj v najťažších časoch.
Predstavte si oficiálnu históriu Slovenska v rokoch 1968 až 1984. S čím sa vám spája? Pracovné soboty a dlhé šory pred potravinami? Úspechy sovietskych kozmonautov a neustále hrozby zlým imperializmom v rádiu. Nekonečne dlhé články o záveroch zjazdov komunistickej strany v novinách a úteky na záhradky, kde sa dali dopestovať nejaké vlastné plody, ktoré sa zavárali, lebo v obchodoch nebolo. Šedivosť sídlisk.
Smiech, ale taký súkromný
Július Satinský bol vášnivým pisateľom. Vlastne sa zdá, že žil písaním. Okrem svojej tvorby stihol vo veľkom udržiavať aj živú korešpondenciu so svojou rodinou, ktorej sa podarilo v šesťdesiatych rokoch vymeniť Slovensko za Švajčiarsko a USA.
Satinský sa rozhodol vyrábať pre nich vlastný „samizdatový“ časopis Gundžovník. Ten začal vyrábať v roku 1967, ale prvý ročník sa neuchoval. Posledným rokom bol rok 1984.
Mnohé z textov nie sú len vtipnými glosami, ale aj správami o krajine, ktorá pôsobí ako z inej galaxie. Akoby sme zabudli, že toto sme žili a niektorí by boli radi, keby sa tie časy vrátili. Prečítajte si Gundžovníky a zistíte, že radšej nie. Bez sentimentu, ten život by ste si nechceli zopakovať, aj keď v Satinského láskavom podaní to vyzerá ako komická reportáž z riadne čudného domu.
Upokojte sa
Viete, napríklad, ako Lasica trávil v 1968. voľný čas?„Každý si našiel nejaké iné upokojovadlo v dňoch, keď nás chceli umelo znervózniť spojenci. Náš priateľ Lasica sa vybral do rybárskeho obchodu a kúpil si za 300 Kčs súpravu na chytanie rýb. Chodí na ryby. Nič nechytil, ale podarilo sa mu upokojiť sa.“
Pri Gundžovníkoch Júliusa Satinského sa upokojíte hneď niekoľkokrát. V prvom rade, je to skvelá ulovená ryba v knižnom rybníku, krásna, zábavná a občas nostalgická. Upokojíte sa aj preto, že tie socialistické šťastné zajtrajšky sú už preč. Aj budete sa zabávať na tom, ako Satinský krásne glosoval tie šedivé časy s ich súkromnými ľudskými príbehmi.
