Aj súkromné dokumenty a rodinné klebety sa môžu premeniť na zábavné čítanie o tom, čo trápilo i zabávalo ľudí v časoch, keď nás chránil Sovietsky zväz viac, ako by sme si želali. Gundžovníky Júliusa Satinského sú po rokoch svedectvom, že veselo bolo aj napriek pochmúrnym časom. Priblížila nám ich jeho dcéra Lucia Molnár Satinská.
Na sklonku šesťdesiatych rokov začali v písacom stroji Júliusa Satinského vznikať „súkromné správy“ o stave Dunajskej ulice a priľahlého vesmíru, Gundžovníky. Prečo sa Gundžovníky volajú Gundžovníky? Čo to slovo vlastne znamená?
Sloveso gundžovať sa vraj používalo v Bratislave druhej polovice 20. storočia vo význame klebetiť, nadávať. Čiže Gundžovník je bratislavský klebetník. Zároveň prezývka jednej z hlavných postáv, Julovej švagrinej Marty, je Gundža.
Gundžovníky boli svojím spôsobom čímsi, čo by sa dalo nazvať samizdat, vychádzali vo dvoch exemplároch, jeden putoval do Švajčiarska, druhý do USA. Ako sa tam dostávali?
Normálnou poštou. Vo výnimočných prípadoch možno aj osobne, ak niekto zo známych cestoval do danej destinácie. Boli adresované Julovým švagrom. Gundžovníky neboli jedinou korešpondenciou Lajdovcov, posielali si pohľadnice, listy, audiokazety aj filmy, v ktorých sa informovali o svojom živote. Z Československa ku švagrom a ich rodinám smerovali aj platne, knihy či tlač. Z Ameriky a Švajčiarska Julo najviac oceňoval prísun papiernických potrieb, najmä farbičiek a kalendárov.
Vy ste editorka/dcéra. Viedol si váš otec taký precízny archív, že „tretie vydanie“ bolo doma, alebo ste ich museli získať najprv späť a tak ich spracovať?
Gundžovníky som najprv objavila v otcovej pozostalosti. Boli to však len kópie. Čiže neúplné tretie vydanie. Boli to len texty na veľmi tenkom papieri. Bolo z nich zrejmé, že originály obsahovali aj ilustrácie a fotografie. Navyše, v kópiách chýbali titulky článkov, lebo tie Julo robil do originálov ručne. Preto bolo treba získať originály. Zachovali sa len tie americké a vďaka vydavateľstvu Slovart sa ich podarilo dostať späť na Slovensko. Potom som ja ako editorka musela pospájať nadpisy z originálov s prepisom z kópií. Bolo to ako skladačka.
Keďže Gundžovníky boli všedné i sviatočné správy, objavujú sa v nich tematicky aj Vianoce. Aké boli Vianoce u Satinských? A aké sú v Gundžovníkoch?
V čase Gundžovníkov Julo akoby splynul s rodinou Lajdovcov, takže to boli lajdovské Vianoce. A keďže to boli Vianoce rodičov a ich dospelých detí, ktoré ešte deti nemali, boli plné alkoholu. Julo v Gundžovníkoch opisuje aj vtipné príhody s nemožnosťou získania niektorých darčekov alebo susedskú družnosť počas týchto sviatkov. Občas vo vianočných číslach aj bilancuje predchádzajúci rok a predpovedá, čo sa udeje v nasledujúcom.
Naše Vianoce už boli o malých deťoch. Verili sme, že darčeky nosí škriatok Titi, ktorý býva na vrchole Nového mosta. Asi boli pokojnejšie a hojnejšie, čo sa darčekov týka, lebo sa už dalo zohnať viac vecí.
Prekvapujúco, aj keď socializmus vyšumel, ten pocit dadaistickej veselosti zo smiechu medzi riadkami zostáva. Prečo?
Myslím, že ho vedia čítať najmä tí, ktorí to zažili. Gundžovníky sa dajú čítať mnohovrstvovo, a preto si v nich môžu nájsť niečo zaujímavé ľudia rôzneho veku. Verím, že Julov humor je nadčasový.
Nemôžem obísť fakt, že vy ste sa narodili v čase, keď už Gundžovníky vlastne nevychádzali. Čítali ste ich ako históriu svojej rodiny? Alebo ako zbierku textov „československoznámeho“ humoristu?
Posledný Gundžovník vyšiel v roku 1984. V januári 1985 tragicky zahynula Julova prvá žena Oľga, ktorej bratom ich písal. Jej smrťou sa zároveň akoby pretrhlo to rodinné puto a Julo si už nenašiel silu v nich pokračovať. Založil si novú rodinu, ja som sa narodila koncom roka 1986. Preto sú Gundžovníky skôr čosi ako prehistória mojej rodiny. Osobne sa ma viac ako rodinná línia dotýkajú línie o Bratislave či našom byte. Ako pri všetkých otcových textoch, ktoré vznikli pred mojím narodením, aj od Gundžovníkov mám istý odstup – editorský aj generačný.
Spýtam sa vás ešte jednu vážnu otázku. Ste vedeckou pracovníčkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Ako by ste charakterizovali jazyk Gundžovníkov? A načo je jazyku slovná hravosť?
Jazyk Gundžovníkov sme sa snažili v čo najširšej miere zachovať pôvodný. Je preto tiež svedkom svojej doby. Je v ňom množstvo bohemizmov, lokálnych výrazov aj slov z nárečí. Mnohokrát sú Julove články z dnešného pohľadu nekorektné, občas vyložene sexistické, ale nezasahovali sme do toho, lebo ilustrujú obdobie, v akom Gundžovníky vznikali. Zaujímavé je, že Julo v Gundžovníkoch informuje švagrov aj o pravopisnej reforme, či niekedy rieši pravopis zahraničných miest a podobne. Čiže sú tam články s vyložene jazykovou tematikou.
Slovná hravosť môže byť zdrojom obohacovania slovnej zásoby. Ak je niekto v hravosti dostatočne tvorivý a úspešný, môže sa stať, že sa jeho slová uchytia a stanú sa bežne používanými. Júliusovi Satinskému sa to zatiaľ podarilo najmä s čučoriedkou. Uvidíme, čo spôsobia Gundžovníky, či ľudia opäť začnú gundžovať.
Lucia Molnár Satinská (zdroj: Archív L.M.S.)Lucia Molnár Satinská si zvolila neľahkú úlohu – premeniť archívy neúnavného glosátora a svojho otca Júliusa Satinského (1941 – 2002) a sprístupniť ich čitateľom. Výsledkom sú knihy vychádzajúce vo vydavateľstve Slovart: Expedície (2011), Listy Oľge (2013) a najnovšie Gundžovníky. Okrem toho sa Lucia Molnár Satinská, vedecká pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, v súčasnosti venuje tento rok narodenej dcére.
