Martin Petro sa po hlasovaní čitateľov stal s poviedkou Perpetuum immobile celkovým víťazom súťaže Martinus Cena Fantázie 2018. Nepatrí k začínajúcim autorom, fantastike sa však vo svojich knihách nevenoval. Jeho ambíciou je literárne preraziť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
- to vaša tretia účasť v súťaži Martinus Cena Fantázie. Prečo ste sa rozhodli zapojiť do žánrovej literárnej súťaže?
Životná láska a dedo s babkou budú vždy naši najväčší fanúšikovia. A vďaka im zato. Ale najlepšiu spätnú väzbu vám dajú ľudia, ktorí nemajú potrebu rozmaznať vás pozitívnou kritikou. Keď som so súťažou začínal, práve tých som chcel upútať - to objektívne a nemilosrdné publikum. Pri ďalšom súťažnom pokuse bola motivácia dokázať, že prvé finále nebol náhodný výstrel od boku. Že viem písať dobre, ale aj konzistentne dobre. Okrem toho mám závislosť, pri ktorej potrebujem sám seba neustále prekonávať. Po dvoch druhých miestach nemôžete len tak skončiť. Určite nie, ak máte hlavu plnú nápadov.
Ako sa zrodil nápad na poviedku, ktorá sa odohráva v Chorvátsku a v ktorej sa prelína cestovanie v čase, meteorit, istrijské víno a téma ľudskej osamelosti?
- považujem za tlejúce ohniská, ktoré sa občas rozhoria, inokedy zhasnú. Táto iskra vznikla na svadbe kamaráta, keď sme s úderom polnoci naskákali do bazéna pod holým nebom. Aj my sme boli holí (na čele so ženíchom), ale to je vedľajšie. Práve pršalo a celé to bolo magické. V tej spleti okolností vznikol hydrobázický časostroj, aj to slávne bizarné rozuzlenie. Detaily prostredia som si požičal priamo na Istrii, kde je nádherne. Hneď ako som tam prišiel, som vedel, že sa to odohralo práve tu. A téma ľudskej osamelosti ma fascinuje. Často sa okolo nej v príbehoch obšmietam. Samotu všetci dôverne poznáme, možno ešte lepšie ako lásku, a každý z nás ju prežíva inak. Vyvoláva emócie a efekt stotožnenia.
Nie ste autorský začiatočník, v minulosti ste už publikovali a bol to odlišný žáner. Čím vás zaujala práve fantastika?
Svojimi neobmedzenými možnosťami. Je to ihrisko, ktorému dávate vlastné rozmery a pravidlá. Tie, samozrejme, musia dávať zmysel - nesmie to byť kôpka voľne pohodených nezmyslov. Pre mňa je to nádherný priestor na vyjadrenie rôznych spoločenských metafor. Stvoriť fantastický svet s nablýskanými kulisami mi nestačí. Význam musí byť niekde hlbšie. Napríklad príbeh v Perpetuum immobile (a najmä jeho záver, ktorý každý riešil) sa snažil vyjadriť, že niekedy druhá šanca jednoducho neexistuje. Chyby ostanú chybami, aj keď máte stroj času. A že ľudia sa pri pokusoch o nápravu často zacyklia a premrhajú tak celý život. Dobrá fantastika by nás mala donútiť premýšľať: o skutočnom svete.
Dokáže literárna súťaž autorov v ich literárnych ambíciách niekam posunúť?
Určite áno. Nemám to síce vylepené na chladničke, ako odporúča motivačná literatúra, no moja základná ambícia je dostať sa jedného dňa s mojimi príbehmi za hranice. Vyviezť ich v kufri môžem do sveta aj teraz, no ja by som sa chcel jedného dňa predávať v angličtine. Tento cieľ som si stanovil už dávnejšie. Soška z Ceny Fantázie ma iba uistila, že sa tomu oplatí veriť. Vnímam ju ako veľký záväzok a dodatočnú motiváciu. Súťaž však autorom pomáha aj inak. Ja som pri nej okrem iného našiel nové spôsoby podania príbehu. Začínajúcim autorom môžem takéto pokusy iba odporučiť.
Vo finále súťaže ste sa z troch pokusov ocitli trikrát, tentoraz ste aj zvíťazili. Aký je váš recept na oslovenie rôzneho zloženia porotcov a čitateľov?
Univerzálny kľúč, ako ulahodiť piatim ľuďom s rôznym vkusom a inými kritériami, samozrejme, neexistuje. Z pätnástich známok som dostal sedemkrát plný počet, ale aj po jednej trojke, štvorke a päťke. Je to aj o šťastí. Cesta určite vedie cez remeselnú zručnosť, živorodé postavy, ktoré majú čo povedať (a znejú pritom ako ľudia, a nie ako postavy), a neobyčajné prostredie alebo situácie, do ktorých ich hodíte. Keď má tento kokteil nejakú myšlienku, ktorú sa vám podarí cez šikovný storytelling pretlmočiť, tak super. Toto by boli veci, ktoré by som ako porotca hodnotil ja.
Najmä pre začínajúcich autorov je dôležité, aby veľa čítali. Ktoré žánrové knihy by ste aktuálne odporučili čitateľom, ktorí majú chuť v budúcnosti autorsky zaujať podobne ako vy?
Súhlasím. U každého autora by sa pri čítaní mali spustiť inšpiratívne procesy. Ak máte v ruke tých najväčších majstrov remesla, žáner nehrá až takú rolu. Dôležité je aktívne ich sledovať pri rozprávaní a niečo sa od nich naučiť. Za posledné mesiace som čítal Bukowského pijanské rozprávky pre veľkých, Kingove horory z Bazáru zlých snov, poviedky Isaaca Asimova, ale aj literatúru faktu v Harariho Sapiensoch. Všetko menované odporúčam.
