Kníh z obdobia druhej svetovej vojny je na slovenskom knižnom trhu veľa, každá z nich opisuje hrôzy, aké si nedokážeme predstaviť. Či už ide o strohé historické opisy toho, čo sa dialo, alebo bolestivé svedectvá, všetky majú svoju silu. Táto je však iná ako ostatné, skôr vyčnieva, než splýva.
Začína netradične od konca, kde sa dozvedáme dôvod, prečo sa autorka rozhodla napísať príbeh o hľadaní svojej a matkinej minulosti. Sama tvrdí, že aj keď tak urobila neskôr, až keď mala vyše sedemdesiat rokov, nebolo to neskoro. Miestami však môžeme šípiť jej váhanie nad tým, či má nejakú cenu posúvať svoj príbeh ďalej. Predsa len mala iba dva roky, keď prežila koncentračný tábor. Zamýšľa sa, čo by mala ľuďom povedať. Veď ako matka a lekárka žila v podstate obyčajný nenápadný život.
Prvé z piatich pôrodov v tábore
Autorka pochádza z Trenčína, momentálne žije v Mníchove a svoju jedinú knihu pôvodne napísala v nemeckom jazyku. Po tom, ako vyšla v slovenčine, sa pre ňu akoby uzatvoril pomyselný kruh jej minulosti. Svoje rozprávanie začína rokom 2014, keď si po prekonaní infarktu uvedomila, že treba dať svoje spomienky na papier. Kniha je svedectvom a zároveň zbierkou spomienok a informácií, ktoré sa jej podarilo zozbierať. Retrospektívne sa v nej vracia na počiatok k svojmu narodeniu v nováckom pracovnom tábore v roku 1942. Bol to prvý z piatich pôrodov v Novákoch. Jej vtedy devätnásťročná mama, ktorá je v knihe kľúčovou postavou, ju pomenovala Eva Mária – toto meno stále dráždi jej židovských priateľov a židovskú obec.
Obálku knihy tvorí autentická fotografia, na ktorej je spolu s mamou v zime v roku 1944. Nevidieť na nej plot, nič neevokuje, že sa nachádzajú v koncentračnom tábore. Autorka sama seba opisuje ako spokojné, nakŕmené dieťa. Fotografie, ktoré nám kniha ponúka, však iba vytvárajú ilúziu dokonalého detstva. Čoskoro totiž obe transportovali do osvienčimského tábora. V tom čase sa však blížila Červená armáda a nacisti zastavili masové vyvražďovanie v plynových komorách. Evu Umlaufovú s matkou teda automaticky neposlali do plynovej komory, ale dočkali sa oslobodenia. Jej matka bola v tom čase opäť tehotná.
Rovnakosť, nie inakosť
Ako desaťročnej jej mama kúpila elegantné šaty. Eva ich milovala, až kým jedného dňa nestretla na ulici triedu sirôt, ktoré boli oblečené v rovnakých šatách, a preto tie svoje radšej navždy zavrela do skrine. Keď o tejto spomienke písala vo svojej knihe, v hlave sa jej vynárali obrazy žien z tábora s oholenými hlavami v roztrhaných väzenských handrách. Veľmi citlivým miestom knihy sú i riadky o vytetovaných číslach na predlaktiach, ktoré slúžili ako nástroj nacistov na odľudštenie väzňov.
Ako preživšia cíti autorka potrebu vyrozprávať, čo sa na nej podpísalo fyzicky i psychicky, a to nielen z obdobia, ktoré si sotva pamätá, no najmä z obdobia jej dospievania – ako veľmi ju ovplyvnila mamina trauma z koncentračného tábora, otčimova ortodoxná domáca výchova či modré tetovanie na jej predlaktí. Vzhľadom na to, že vtedajší dospelí už nie sú nažive, je podľa nej úlohou ich detí podať svedectvo o zverstvách nacistického režimu. Napriek všetkému, len jej narodenie v tábore bolo akýmsi odporom proti utláčateľom. Nečakajte však hrdinskú knihu, nejde o príjemné čítanie. Jej spomienky sa vás citeľne dotknú, pretože vytvára dojem, že nám otvára svoje srdce a dovoľuje nahliadať aj do tých najtajnejších kútov svojej mysle. Napriek tomu, aj tak budeme stáť za pomyselnou oponou a nazerať len cez úzku štrbinu.
