Rozlieva sa, zráža, kryštalizuje, zrie, nastavuje svoju pravú tvár a odhaľuje, čo všetko si pamätáme a zároveň nepamätáme. Ani nepotrebujeme vedieť viac, aby sme si uvedomili, že s pamäťou strácame, čo je nám drahé a hrá v našich životoch veľkú úlohu.
Ján Púček nám vo svojom osobnom príbehu presahujúcom z detstva do súčasnosti potvrdzuje, že stačí i malý moment, podnet, vzruch či maličkosť, a pripomenie sa nám spomienka, na ktorú sme už dávno zabudli. Čakanie na lekára, pach ordinácie, všetky tie zdanlivo zabudnuté drobnosti, ktoré občas náhle vyskočia z pamäti. Ani nevieme prečo, kedy a ako. Práve opisom venuje autor veľkú časť svojej pozornosti a zachytáva tak okamihy, ktoré sa mu pripomenuli. Dokážeme si preto vytvoriť takmer presný obraz jeho spomienok, ktoré často vyvolávajú rozporné emócie.
Spomienky znamenajú veľa
Pamäť je nevyspytateľný živočích, tvrdí autor. Svoju knihu rozdelil na štyri na seba nadväzujúce monológy. Tie vytvárajú kompletný obraz, ktorý sa nám pred očami pomaly pretvára a stráca, ako aj pamäť, ktorá je kľúčová. Občas jej nemožno veriť, spoľahnúť sa či obrátiť sa na ňu. Prebúdzajú ju k životu iba impulzy, ktoré sem-tam doliehajú z každej strany, a vtedy si uvedomujeme, čo všetko drieme niekde hlboko na jej dne.
Z autorovej strany však nejde o rozvláčne písanie o pamäti a jej útrobách či medzerách. Predstavuje nám chlapca menom Šimon, s ktorým vedie svoj prvý monológ. Šimon sa nikdy nenarodil, no napriek tomu existuje. Jeho stará mama Anna Mü llerová pochádzala z dedinky Nadáš pri Trnave, kde sa v roku 1939 narodila, a zomrela v sobiborskom koncentračnom tábore. „Sobibor nebol určený na nič iné. Len na likvidáciu. Na vraždenie. Napríklad aj trojročných detí. Anna tam zahynula bez toho, aby sa dozvedela, že jedného dňa sa stane mamou, a potom babkou a že bude mať vnuka Šimona a možno aj ďalšie vnúčatá. Nikdy sa nedozvedela nič o tom, čo sa malo celkom prirodzene stať, pretože sa to nikdy nestalo.“
Ján Púček vo svojej knihe kladie veľa otázok a občas si na ne aj odpovedá. Vo svojich spomienkach sa vracia k starej mame a zamýšľa sa nad podstatou a pôvodom zla. Venuje sa najmä druhej svetovej vojne, pričom ju prirodzene prepája s koncentračnými tábormi. Nepotrebuje ani vysvetľovať dôvody, pre ktoré sa preživší rozhodli nemať po vojne deti, prečo si nie sme rovní či ako veľmi je ponímanie zla a hrubej, nepochopiteľnej nenávisti k ostatným aktuálne.
„Pamäť má med na jazyku“
V druhom monológu obracia pozornosť zo starej mamy na deda Jána Hollého, ktorý je kľúčovou postavou v autorovom živote. Naznačuje nám, že významne ovplyvnil každý jeho krok, a preto má potrebu vyrozprávať jeho príbeh. Poznačený mnohými neprávosťami sa ocitol vo viacerých väzeniach. Počas vojny bol totiž zapojený do odbojovej skupiny, ktorá pomáhala utečencom prežiť, a tak ich autobusom prepravovali z vtedajšieho protektorátu cez Slovensko do Maďarska. Prežil utrpenie, bitky gestapa, koncentračné tábory, a keď sa konečne učil opäť žiť, k moci sa dostali komunisti a nastolili ďalší tvrdý režim. Pletiareň, ktorú si založil, mu takmer hneď ukradli.
Všetky autorove spomienky na deda sú veľmi osobné a citlivé. Napriek tomu, že zomrel, keď mal iba sedem rokov, pamätá si čriepky, ktoré postupne skladá ako mozaiku. Vedie s ním pomyselný dialóg, i keď v skutočnosti ide o monológ, a na nezodpovedané otázky odpovedá na základe dokumentov, ktoré našiel v dedovom kufri. Vydáva sa po jeho stopách, aj keď v inom čase, no na tom istom mieste. Pátra, snaží sa minulosť pochopiť, no čo je hlavné – nezabudnúť.
