Je vek 45+ iba číslom alebo hranicou, za ktorou treba zmeniť životné stratégie s ohľadom na koniec? Iris Kopcsayová je vo svojej novej próze v odpovediach nekompromisná, súcit hľadajte na iných miestach.
Samota je luxus
Dve hrdinky, ktoré sa v Životnej poistke na striedačku dostávajú na scénu, sú hrdinkami len v „technickom“ zmysle hlavných postáv. Táňa je doma bez práce, utopená v extrémnom neporiadku. Nezamestnaná novinárka po radikálnej liečbe rakoviny prsníkov si zvyká na lacné cigarety a lacné víno. Povedané po starom je stará dievka, o rok bude mať päťdesiat. Neobskakuje muža ani deti. A sex je pre ňu už dávno iba slovo.
Regina je na tom zdanlivo lepšie. Je o pár rokov mladšia. Pracuje v poisťovni – výhľad má pekný, ale inak priznáva, že svoju prácu nenávidí. Aj jej svet je bez muža. Jej manžel nezomrel, pochovala ho zaživa. „Páčilo sa jej žiť iba pre seba, vychutnávať si samotu, len tak plynúť v priestore a čase, ponevierať sa ulicami a nákupnými centrami, užívať si ten najväčší luxus ženy bez muža – slobodu.“
Dve staré kamarátky odkladajú spoločné stretnutie, a tak v úvode ich životy bežia každý po svojom. Až do chvíle, keď sa stretnú. Potom sa ich sklamania, nádeje a osudové lásky prepletú viac, ako chceli.
V známych kulisách
Vyzerá to na banálne rozprávanie o banálnych životoch uprostred Bratislavy. Mimochodom, autorka je vo vykresľovaní konkrétnych bratislavských kulís majsterkou. Chodí po rovnakých miestach a obchodoch ako mnohí z jej čitateľov. Je možné, že poznáte tie isté predavačky v Bille na námestí – jedna či dve milé, ostatné formálne a neprístupné.
Kopcsayová sa nevyhýba telesnosti ani tomu, do čoho ľudia svoje starnúce telá obliekajú. Oblečenie v tomto príbehu znamená príslušnosť ku generácii aj symbol vzdoru proti plynutiu veľkého i malého privátneho času.
Nad touto megabanálnosťou visí jedna neodbytná téma. Starnutiu a smrti sa nevyhnú ani najväčšie hviezdy. To prvé sa obísť dá, ale len za cenu predčasného stretnutia s tým druhým. Starnutie vtrhlo do života dvoch žien bez predbežných upozornení. Je veľmi obyčajné a konkrétne. A predovšetkým nezvratné.
Znamená nové zásoby tuku, ochabnutú kožu a nové škvrny v dekolte. Nad tým všetkým sa ako nenásytný čierny havran vznáša predtucha odchodu a zániku. Bez ohľadu na viery, presvedčenia a úhybné manévre. Čas vládne bez opýtania. Nepotrebuje naše povolenie. „Ako aspoň na chvíľu, raz za čas zastaviť valiaci sa prúd sekúnd?“
(zdroj: Archív SME)Poistná ilúzia
Životná poistka je prehliadkou stratégií, vďaka ktorým sa dá aspoň na chvíľu opojiť ilúziou nesmrteľnosti. Áno, aj kvalitná životná poistka v osvedčenej poisťovni je jednou z nich. Okrem toho starosť o pozostalých pôsobí šľachetne.
Ďalšie sú pre náročnejších idealistov a pracantov. Strach z konca sa dá utopiť v pracovných ambíciách a nasadení pre kariéru. Niektorí to nazývajú životné výzvy. Lovenie zážitkov a spomienok je rozšírené, ale negarantuje úspech. Pri definitívnom zániku sa vyparia aj spomienky a obrázky z pláže.
Aha, potom sú tu ešte „klasiky“: láska, city, vzťahy, rozdávanie sa a žitie života s inými. Napriek starobylosti týchto praktík o riziká a sklamania nie je núdza. Zánik je extrémne osamelý.
Dokonalá životná poistka neexistuje. Kopcsayovej próza je úprimná, lebo túto nepríjemnú skutočnosť berie vážne.
