Mal šancu zaradiť sa k významným rokom v našich dejinách. Po masových protestoch vyvolaných vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a po odstúpení dvoch kľúčových politikov najsilnejšej politickej strany bolo možné aspoň sčasti prirovnať jar 2018 k roku 1998, keď občianska spoločnosť a prozápadná a proreformná opozícia porazili Mečiara a obrátili kormidlo lode z Východu na Západ.
Šanca na zásadnú zmenu predčasnými voľbami sa však nedotiahla do reálnej podoby a súčasné proruské aktivity väčšiny v NR SR signalizujú, že tento rok bude mať skôr trpké zafarbenie – rodinami pozostalých počínajúc a prozápadne orientovanou časťou spoločnosti končiac.
Tri pohľady
Rok 2018 z troch uhlov pohľadov približujú tri knihy vydané v týchto dňoch. Umlčaní (Ringier Axel Springer Slovakia, 2018)sa koncentrovali na osudy, aktivity a tragický koniec zavraždenej mladej dvojice, My sme tí, na ktorých sme čakali (Artforum, 2018), je pohľad do zákulisia najmasovejších občianskych protestov od novembra 1989, a Rok protestov (N Press, 2018) je analytickou sondou do politického a spoločenského kontextu tohto roka, ktorý možno rozhodne, či budeme súčasťou Západu, alebo sa vrátime tam, odkiaľ sme sa viac či menej usilovali tridsať rokov vymaniť.
Neplánovaným bonusom troch kníh je fakt, že sa im podarilo zachytiť udalosti výnimočného roku komplexne a v kontexte. Na intímny tragický príbeh mladej dvojice s relevantným presahom do stavu spoločnosti, o čom vypovedali kapitoly Umlčaných, zamerané na analytické texty Jána Kuciaka (chýbal mi zoznam Kuciakových textov, čo by určite dokreslilo jeho novinársky profil a akosi sekundárne vyčlenilo zoznam potenciálnych podozrivých), prirodzene nadväzuje kniha o zákulisí protestov Za slušné Slovensko. Tretia kniha, rozhovory Tomáša Gálisa s Grigorijom Mesežnikovom, zasadila príbeh celého roka do analytickejšieho kontextu a nadnárodných súvislostí. Gális sa po knihe rozhovorov s Mariánom Leškom opäť prezentoval ako skvele pripravený partner a stáva sa úplne rovnocenným a porovnateľným so špičkou žánru Karolom Sudorom.
Umlčaní
Už úvodná kapitola knihyUmlčaní. Príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je nástupom in media res. Silnejší text ako rekonštrukcia posledných dní mladej dvojice a ich vraždy nejestvuje. Trochu sa tým možno oslabil nasledujúci text, ale treba oceniť, že tím autorov pod vedením Mareka Vagoviča sa rozhodol uctiť si svojho kolegu a jeho priateľku nie iba cez prizmu novinárovej činnosti, ktorá zrejme viedla až k jeho tragickému koncu, ale ako dva plnokrvné portréty mladej dvojice, ktorá sa až neskutočne našla a rozhodla sa spolu žiť.
(zdroj: )
Samozrejme, významné miesto v knihe majú Kuciakove nadštandardné analytické schopnosti, ktoré z neho urobili investigatívca par excellence - čo je absolútne pochopiteľne. Autorstvo jednotlivých novinárov nie je zreteľné, čo však pri lektúre textu neprekáža - zrejme sa Marek Vagovič usiloval zjednotiť či aspoň zosúladiť štýl knihy, ktorá takto pôsobí veľmi kompaktne. Možno sa dalo striedmejšie využívať Kuciakovu poéziu, na druhej strane ho táto záľuba vracia z piedestálu výnimočného novinára späť na zem.
Autori neobchádzajú ani udalosti po smrti Jána Kuciaka, približujú prácu medzinárodného tímu a reflektujú aj protesty spoločnosti, ktorú najprv šokovala smrť novinára a archeologičky, ale neskôr vyburcovala k protestom, ktoré viedli až k rekonštrukcii vlády. Pred vydaním stihli ešte zachytiť zadržanie vražednej skupiny a podľa Vagoviča vraj nie je vylúčené, že do konca roka bude známy aj objednávateľ.
Záväzok
KnihaMy sme tí, na ktorých sme čakali, vznikla podľa jej zostavovateľov najmä preto, „aby sa z tej pamätnej atmosféry nejaké to slovo zachovalo. Aby nás to – čierne na bielom – zaväzovalo pre budúcnosť“.
(zdroj: )Napriek tomu, že zborník je vyčerpávajúcim záznamom protestov aj s ich často neznámym zákulisím, je aj poctou tým 1700 občanom, „ktorí prispeli na zhromaždenia zo svojich platov či dôchodkov“, je prejavom vďaky stovkám rečníkov a organizátorov na Slovensku i po celom svete, je uznaním státisícom protestujúcich účastníkov, vďaka ktorým nastala tá nečakaná personálna zmena vo vláde, osobitnú pozornosť si zaslúžia dva texty. Prvý, v ktorom bratislavskí organizátori vysvetľujú dôvody zrušenia marcového zhromaždenia. Tento text dôslednejšie a presvedčivejšie vysvetľuje ich dilemu pri tomto rozhodnutí a keby zaznelo už vtedy, pred 23. marcom, reakcia verejnosti by bola zrejme menej negatívna. Napokon, Bratislavčania zareagovali spontánne a prišli vo veľkom počte napriek jeho zrušeniu.
Osobne naďalej trvám na názore, že organizátori, opozícia a prezident Kiska neurobili dosť pre to, aby k predčasným voľbám aj došlo – hoci je zjavné, že naše postoje k predčasným voľbám sú odlišné. Naďalej si myslím, že to bola chyba, a dnes už nemožno nevidieť, že to čakanie do roku 2020 nás môže stáť príliš veľa. Zahraničnopolitickú orientáciu krajiny napríklad.
Tretia či štvrtá?
Zvlášť treba oceniť záverečnú esej Michala Vašečku, ktorá originálne analyzuje tieto protesty, korene stavu spoločnosti a možno až nečakane otvorene pripúšťa, že ani toto či podobné vzopätia spoločnosti nemusia na potrebné prodemokratické zmeny postačovať, lebo zahraniční a domáci nepriatelia liberálnej demokracie sú takí silní, že to jednoducho nedovolia: „ Občianska spoločnosť sa na Slovensku opätovne prebudila, ľudia precitli a režim vytváraný celé roky Robertom Fico je demaskovaný. Už niekoľko mesiacov však Slovensko zažíva drámu, či nie je neskoro. Okrem optimistického variantu, v ktorý stále verí veľká časť slovenskej spoločnosti, je tu aj iný, a ten dnes podporuje stav v okolitých krajinách, v EÚ či sebaautarkia USA. Liberálna demokracia všade vo svete zažíva silný útok nepriateľov otvorenej spoločnosti a sofistikovaných foriem obmedzovania slobody. A vzhľadom na rýchlo sa meniace technológie čelí novým výzvam, aby sa takmer nepozorovane nezmenila na novodobú autokraciu opretú o technologický dohľad nad osobným životom obyvateľov. Na Slovensku tieto celosvetové trendy môžu úspešne vyklíčiť na pôde pripravenej oligarchizáciou krajiny. To, čo však môže situáciu zvrátiť, alebo aspoň predĺžiť súčasný stav remízy medzi občianskou spoločnosťou a oligarchami, je – a to bez akéhokoľvek pátosu – udržanie ohňov, ktoré sa rozhoreli vo februári 2018.“
Vašečka sa inšpirujúco vrátil aj k momentu, keď boli predčasné voľby na spadnutie a jeho slová nemožno bagatelizovať: „ Keď sa už zdalo, že občianska spoločnosť zvíťazila a prinútila nedôveryhodnú vládu odstúpiť, politické hry najmä strany Most-Híd a do istej miery aj prezidenta Kisku viedli k vytvoreniu novej vlády pod vedením menej neprijateľného Petra Pellegriniho... Robert Fico ako predseda Smeru a Robert Kaliňák ako mocný muž dnes už neformálne ovládajúci silový rezort stoja v pozadí a riadia všetko dôležité ďalej. Prvá vláda Petra Pellegriniho – a to napriek niektorým drobným odlišnostiam – si skôr zaslúži meno štvrtá vláda Roberta Fica.“
Rok sa začal tragicky. Pokračoval nádejne, lebo sa zobudila občianska spoločnosť a vynútila si nepredstaviteľné – odchod dvoch silných mužov. Na chvíľu nastalo trápne a nepochopené pribrzdenie odporu verejnosti, nasledoval potešiteľný zvrat, keď sa vyšetrovateľom podarilo zadržať vražedné komando a nie je vylúčené ani dolapenie objednávateľa. Momentálne užitoční idioti Kremľa obracajú kormidlo zahraničnopolitickej orientácie. Nič nie je definitívne, ale šance na zmenu sú limitované.
