Hervé Guibert sa ho pýtal, prečo píše hry, a nie romány. „Mám zatiaľ trochu strach z formálnej slobody románu. V divadle sa slová zvažujú. Keby som napísal román, zvažoval by som ich príliš dlho, možno desať rokov.“ Hneď na to mu vyšiel román Útek na koni ďaleko do mesta. „Nikdy som nemal rád ľúbostné príbehy. Nehovoria o ničom. Na rozprávanie o láske je potrebný voliť nejaký zvláštny spôsob.“
Vytváral postavy pre hercov, ktorých mal rád a hry pre režisérov, ktorých mal rád. Okrem iných veľkých mien najmä pre Patricea Chéreaua. Jedným z jeho slávnych predstavení je Koltesova hra V samote bavlníkových polí. „Je to hra o zvádzaní,“ hovorí Chéreau pre Libération. „Nikto nechce byť tým, kto bude pristihnutý pri čine, že ponúka sex. V mechanizme zvádzania sa objavia všetky problémy citových vzťahov, ktoré prináša život. Situácia zvádzania je bohatšia než hľadanie rýchleho uspokojenia.“ Dvaja muži, Dealer a Klient sa náhodne stretnú v noci. Dealer začína: „Chodíte po vonku, v túto hodinu a v týchto miestach, asi by ste chceli niečo, čo nemáte. A ja vám to môžem ponúknuť.“ Klient: „Nemám nijaké nepovolené priania.“ Stretnutie prechádza do súboja, vzájomného vzďaľovania a približovania.
Má láska niečo spoločné so samotou? „Láska je vždy tragická. Vo všetkých veľkých príbehoch lásky je vždy veľa samoty. Ale dobre, že tu je, inak by sme žili v pekle. Láska nie je, keď sa s niekým bozkávam. Je to hlboká, iná vec a jedna prekáža druhej. Alebo je to všetko blbosť. Smiech,“ povedal vo svojom predsmrtnom rozhovore.
Koltes a Chéreau si teda vzájomne pomohli k sláve, boli priatelia. Keď Koltes zomrel, Chéreau sa rozhodol, že bude režírovať najmä filmy. Ale tým, ako Chéreauova réžia Koltesove hry preslávila, vytvorila okolo nich akési tabu, najmä na dôležitých francúzskych scénach. Vo Francúzsku na Koltesa dodnes akoby padal Chéreauov tieň. Napríklad do Comédie Fran,caise sa vraj jeho texty nedostali, pretože „sa hrajú príliš“.
