BRATISLAVA. Vo veku 84 rokov zomrel v Bratislave televízny a filmový režisér Vido Horňák.
Vedel, čo je bolesť aj čo je hlúposť
Narodil sa v roku 1934 v Novom Meste nad Váhom. Krstné meno Vido, ktoré používal, si vybral po svojom starom otcovi.
Voľný čas, ktorý trávil v prírode pri rieke, mu chýbal, keď sa počas štúdiá na pražskej FAMU ocitol v melanchólii.
“Keď som sa dostal k svetovej literatúre, k drámam, románom, najmä z 30. rokov, zistil som, kde je bolesť, kde ľudská hlúposť, kde naivita a falošné zjednodušovanie.
„
Od detstva sa zaujímal o literatúru, preto aj mohol v televízii s úspechom adaptovať najväčšie diela svetovej klasiky. Neskôr to komentoval slovami: "Keď som sa dostal k svetovej literatúre, k drámam, románom, najmä z 30. rokov, zistil som, kde je bolesť, kde ľudská hlúposť, kde naivita a falošné zjednodušovanie."
Na FAMU študoval v rokoch 1954 až 1957 odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie. Vo videozázname, ktorý pripravila VŠMU hovoril o tom, ako ho pedagógovia pobádali vytvoriť si vlastný názor na svet, aj keď sa ho všetkým snažila nadiktovať a nanútiť komunistická strana.
"Mohli sme čítať, počúvať rádio a snívať," hovoril Vido Horňák. "Pedagógovia nechceli, aby sme realitu prikrášľovali, chceli, aby sme v nej hľadali hĺbku. To bolo asi to moderné myslenie."
Po vojenskej službe nastúpil ako asistent réžie Československej televízie v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa práve prejavil ako citlivý tlmočník dramatizácie literárnych predlôh.
Učili ho Tarzani
V praxi ho veľmi poznačilo, že na škole sa stretol s Milošom Formanom a Ivanom Passerom. Naučili ho správať sa fair play. "Boli to Tarzani. Všetko sme si medzi sebou hovorili," hovoril Horňák. "Naučili sme sa priznávať si aj chyby a brať za ne zodpovednosť."
Osudové bolo aj stretnutie s Milanom Kunderom, ktorý na FAMU prednášal francúzsku literatúru. Len o niekoľko rokov mladšieho študenta Horňáka naučil odmietať dogmy - a najmä, urobiť si skvelý prehľad vo svetovej literatúre.
Vido Horňák v televízii začínal ako asistent réžie, v tejto pozícii bol pri prvom slovenskom televíznom filme Smrť sa volá Engelchen (1960). Príbeh z obdobia druhej svetovej vojny podľa literárnej predlohy spisovateľa Ladislava Mňačka nakrútil režisér Ivan Balaďa.
Od roku 1961 už nakrúcal ako režisér vlastné filmy, takmer výhradne sa venoval televíznej tvorbe.
Medzi jeho prvotiny patrí film O dvoch bratoch nakrútený podľa prózy Petra Jilemnického. Nasledovali snímky V páse zlomená (1966), Román o base (1968), alebo známy film S Rozárkou (1970) nakrútený podľa rovnomennej prózy Vincenta Šikulu.
V hlavnej úlohe sa tu objavila vtedy len 21-ročná česká herečka Eliška Balzerová, v tom čase ešte s dievčenským priezviskom Havránková.
Ako režisér sa podpísal pod filmy Zojka a Valéria (1971), Čierne ovce (1973). Jeho dielom je aj známa a divácky úspešná trojdielna televízna inscenácia Buddenbrookovci (1974) podľa románu Thomasa Manna.
Bol predsedom poroty filmovej ceny
Televíznymi adaptáciami ruských klasických diel bola Piková dáma (1974) podľa Alexandra S. Puškina, a tiež televízne spracovanie romantickej drámy Michaila J. Lermontova Čudný človek (1975).
Nasledovali filmy Zenovo vedomie (1976), opäť trojdielna inscenácie Sesternica Beta (1979) podľa románu Honoré de Balzaca.
V roku 1989 nakrútil dvojdielny film Staroružová dráma a detektívku Húkanie sovy. Jeho posledným hraným filmom bola snímka Európa, moja láska (1992).
Po roku 1990 nakrúcal filozofické dokumentárne filmy o stave spoločnosti Quo Vadis 20. storočie (1990), Stálo za to obetovať človeka? (1998) a Dejiny bezcharakternosti (2002).
Pôsobil aj ako predseda poroty slovenskej filmovej ceny Igric obnovenej v roku 1993.
Jeho tvorbu si v nedeľu o 20.10 h pripomenie RTVS, na Dvojke vysiela dokument Portrét - Vido Horňák.
