Niektorí autori si snovajú svoje literárne svety ako pavúk siete. Všetko je pospájané. A aj keď vy vidíte len nitku, keď sa po nej vydáte, narazíte na ďalšie príbehy, postavičky, miesta, úryvky. A odrazu ste očarení čímsi, čo vám pripadá ako prehľadné, priesvitné miesto. Kým si uvedomíte, aká veľká je tá sieť, už ste v nej nalepení. Uväznení v Dušekovom texte, v jeho krajine, kde všetko pôsobí tak nevinne, až niekedy mrazí ako jazyk nalepený na zamrznutej kľučke.
Strih vetra, Počítanie na prstoch, Veľká potreba lampášov, to sú tri knihy, ktoré vám vyšli v priebehu niekoľkých týždňov na jeseň. Tvorivý pretlak alebo upratovanie v archíve?
Skôr ten archív, sám som archív, aj keď zanedbaný, bez poriadku, samá náhoda.Počítanie na prstoch a Veľká potreba lampášov vyšli vďaka ponuke priateľských vydavateľov – Petra Chalupu z vydavateľstva Petrus a Petra Milčáka z Modrého Petra. Dlhoročne obdivujem ich prácu, sú za nimi šíky kníh, ktoré ani jedným žmurknutím nekoketujú s komerciou, majú vždy svoj názor – a ešte aj vyzerajú k svetu: sú potichu nápadné svojou eleganciou, kvalitným papierom, zalomením textov. Pre mňa je naozaj pocta, že chceli vydať aj moje knižky. O nejakom pretlaku však ťažko hovoriť, išlo skôr o preosievanie rôzne starých textov, o ich výber, usporiadanie. Pri básničkách som k tým starším pridal zopár novších. Úplne nová je len kniha Strih vetra, z ktorej som pred vydaním neuverejnil ani jeden text (možno aj zo smútku, že nás opustil Oleg Pastier, že zanikol časopis Fragment). Aj tu by som rád a vďačne spomenul vydavateľstvo a vydavateľa, čiže Slovart a Juraja Hegera, žičlivého ochrancu všetkých tých historiek, báchoriek, letopisov, pesničiek, cestopisov, tesnopisov alebo len povedačiek, ktoré sa mi z deravého archívu hlavy ukladajú do kníh.
Vaša poetika je nezameniteľná, a to môžete písať o zápiskoch gynekológa či potrebe kúpiť si šnúrky do topánok. Vaše texty balansujú medzi naivne otvorenými detskými očami a mrazivým poznávaním tej nechcenej strany sveta – to je ten prst urológa v mikropoviedke Ukazovák. Sú to dva póly nášho života? Naivita a strach?
Detsky otvorené oči, to znie lahodne, aj keď v mojom prípade sú tie oči už iba starecky otvorené – a práveže naivne. Martin Šulík mi dosť často hovorí, že som naivný ako malý chlapec. Pritom: deti nie sú naivné. Vedia tíšiť strach alebo ho aspoň zmierniť súcitom. S mojou ženou už roky nejeme zmrzlinu, bojíme sa, že nás bude bolieť hrdlo, máme to odskúšané. No naša malá Vilma, s ktorou chodíme do cukrárne, má pre nás nad svojou zmrzlinou takúto vetičku: „Keby ste náhodou zmenili názor, ja by som sa s vami podelila, budem lízať pomaly.“ S takouto ponúknutou empatiou nemá nijaký strach šancu. A takáto veta patrí do knihy. Veď som ju aj ukradol – a je tam.
Kniha Veľká potreba lampášov je knihou esejí, postrehov, príhovorov z výstav vašich priateľov výtvarníkov. Je to reflexia krehkosti umenia. Načo nám vlastne to umelecké je?
Aby sme sa z toho tešili. Aby sme to posúvali ďalej. Pre mňa je tá kniha – knihou chvály a obdivu k robote mojich priateliek a priateľov. Upozornením a ponukou – že pozrite, aké výnimočné knihy, obrazy, sochy, filmy či fotografie tu máme. Napísaná správa vydrží dlhšie ako povedaná. Tak som to dal dokopy, nech je to raz navždy čierne na bielom, nech sa to dá na známosť. Málo sa naším umením chválime. Má čoraz menej verejného priestoru. Ubúda kultúry, scvrkáva sa kultúrnosť, mizne slušnosť. Až napokon príde tragédia – stratíme dvoch mladých nevinných ľudí. Zabijú ich. Toto naozaj nie sú nijaké náhodné spojenia. Aj preto oceňujem, hoci je to veľmi trpké, že v ankete o kultúrnu udalosť roka sa na prvom mieste umiestnilo hnutie Za slušné Slovensko. Vľúdnosť, prívetivosť, spolupatričnosť, viditeľná dobrota, no zároveň priamosť a neústupnosť, ktoré panovali na námestiach po celej krajine, sa chvíľami menili na hlboký duchovný zážitok očisty, ktorý – napriek smútku – rozochvieva zvyšky našej zodpovednosti a drží nás v ostražitosti. O čosi veľmi podobné ide niekedy aj v umení. Aj na to nám je (aby som odpovedal na otázku).
Predsa len budem zvedavý aj na konkrétnosti. Mnohé zo súčasného umenia akoby sa obracalo k deštrukcii pekného, respektíve vidí krásu v „čarbaniciach“ či menej komunikatívnej, provokatívnej obraznosti. Ktorí sú tí vaši obľúbení výtvarníci? Čo máte na ich tvorbe rád?
Na výstave Fulla – Fila v Slovenskej národnej galérii som znovu raz „naživo“ stál pred obrazmi Ľudovíta Fullu – a cítil som, aké sú mi blízke, vdychoval som ich ako niečo rýdzo slovenské a zároveň všeplatné, vchádzali do mňa ako prijímanie v kostole – a to som luterán! Neviem, čo mám na nich rád, ale viem sa s nimi rozprávať. Ba aj sa s nimi objímať. Tak je to aj s dielami výtvarníkov, o ktorých píšem v knihe, či už je to Vlado Gažovič, Dežo Tóth, Oto Bachorík, Katarína Vavrová, alebo Alan Hyža. A z tých, o ktorých tam nepíšem, pridám aspoň dve ďalšie mená, maliarov Jána Bergera a Vladimíra Popoviča, dvoch básnikov farby, prúdenia tých najčistejších vánkov radosti, obraznosti a slobody.
S priateľom spisovateľom Dušanom Mitanom. (zdroj: Archív SME, TASR)Detstvo je kuklou ďalšieho života – píšete v knihe Strih vetra. Vy sa vo svojich prózach do detstva vraciate. Prečo? V čom vás neustále fascinuje tá nevinnosť a často spojená aj s objavením možnosti stratiť ju v kope sena?
Detstvo je náš raj. Ale zistíme to, až keď z neho odídeme. V tejto krajine sa všetko deje po prvý raz – aj preto nám to navždy zostáva. To sú známe veci. Mňa nadchýna najmä absolútna sloboda detí pri používaní jazyka. Neboja sa robiť chyby. Vlastne tú reč neustále tvorivo, doslova autorsky, objavujú a obohacujú. Podobné sú aj detské kresby. Sú to absolútne zázraky a kúzla. Deti sú najlepší ľudia na svete.
(zdroj: Archív SME)Ste aj majiteľom básnického čreva. To znie tak pekne anatomicky, akoby jestvovali aj nejaké metaforické probiotiká, ktoré pomáhajú na lepšie trávenie básnickej inšpirácie. Má dnes krehká poézia miesto v živote, keď najväčšími hrdinami rýmov sa stali raperi?
Dal by som prednosť inému orgánu – očiam. Pre mňa sa písanie básničiek začína takmer vždy pohľadom, často iba okamihom, nejakým drobným pozorovaním, ktoré potom na sietnici oka vyvolá a ustáli fotografiu miesta, ľudí, pocitu. Ale to, že básničky môžu pôsobiť ako probiotiká, to sa mi páči. Mojím nedostižným vzorom je osamelý bežec Ivan Laučík: stále znovu myslím na jeho jasný a priateľský hlas, to všetko naživo i v poézii, no takisto v listoch, na jeho vrúcnu žičlivosť. V básňach behal krátke trate, ale v krajine patril k vytrvalostným chodcom, pútnikom po jaskyniach. Ísť s Ivanom po nejakej skratke znamenalo naberať ďalšie a ďalšie kilometre chôdze s jeho presnými správami o okolitom svete. So všetkými podrobnosťami, s ľahulinkým úsmevom. Dovolil mi, aby som ako motto použil jeho verš: Nech sú spolu trávy a vietor! Niečo ako – byť nablízku, stále bližšie. Nazdávam sa, že práve to je miesto pre krehkú poéziu. A že o nič iné nejde ani raperom.
(zdroj: Archív SME)Písanie sa začína čítaním. Baví vás ešte čítanie? Čo vás v posledných mesiacoch najviac pritiahlo do sveta kníh?
Čítanie ma vždy bavilo väčšmi ako písanie. S písaním sa človek niekedy aj natrápi, ale čítanie je čistá slasť. Obdivujem jedinečné knihy. Mávam pri nich pocit, že nič podobné som dosiaľ nečítal, ba nielen to, vidí sa mi, že pri takýchto knihách som opäť na začiatku celého svojho doterajšieho čítania, že práve takýmito knihami objavujem celkom nový svet. To sú moje vábničky, do ktorých rád strkám nos. Aby bolo jasné, o čom je reč, zo slovenskej literatúry ma takto očarili a nadchli knihyVečne je zelený od Pavla Vilikovského alebo Kniha o cintoríne od Danky Kapitáňovej. V oboch je tvorcom jedinečnosti autorský jazyk, či už hravý a veselý, alebo trpký, horký, slaný, kyslý, no vždy akurátne objavený, či skôr vynájdený len pre tieto diela. Zo svetovej literatúry som vždy čosi podobné zažíval napríklad s knihami Isaaka Babela či Daniila Charmsa, Elizabeth Bishopovej alebo Winfrieda Georga Sebalda – a z tých celkom posledných objavov sú to Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky, Maeve Brennan: Príbehy z New Yorku a dve knihy Josepha Mitchella: Hore v starom hoteli a Tajomstvo Joe Goulda.
Začína sa nám rok 2019, 21. storočie letí rýchlosťou, že svetlo nestíha. Kam sa posunula naša spoločnosť, teraz myslím na morálnu stránku, veď sme vyrastali v režime, kde morálka mala dve tváre, a dnes žijeme vo svete, ktorý akoby tú masku poslušnosti strhol a namiesto toho vidíme chamtivosť?
Z takejto otázky mi na čele naskakuje patetický pot. Pomôžem si obľúbeným autorom. Albert Camus vo svojich denníkoch hovorí o štyroch podmienkach šťastia: 1. život v prírode; 2. práca; 3. láska; 4. oprostenie sa od akejkoľvek ctižiadosti. Nie je to odpoveď. Ale mohol by to byť liek prvej pomoci.
(zdroj: Archív SME)Profil
Dušan Dušek (1946) sa narodil v Gbelciach, študoval chémiu v Bratislave, ale tej sa nevenoval, pretože začal pracovať ako redaktor v novinách Smena. Literatúra ho pritiahla do okruhu autorov Mladej tvorby v šesťdesiatych rokoch, v sedemdesiatych rokoch začal publikovať knižne, vydal vyše 30 kníh pre deti, dospelých, prózu i poéziu. Popritom tvoril filmové scenáre (filmy podľa jeho textov nakrútili Dušan Hanák, Martin Šulík či Juraj Nvota), rozhlasové hry a dodnes vyučuje filmovú scenáristiku na VŠMU.
