Svetlana Alexijevič, Martin Pollack, Liao I-wu, Jean Hatzfeld, Peter Fr ö berg Idling a špička poľskej reportáže pod jednou obálkou – to je ponuka, akej sa odoláva ťažko, aj keď vo vás môže vopred zaznieť akási obava, či dvanásť rozhovorov s „prekliatymi“ reportérmi môže prinášať iba pozitíva, alebo aj „nečakané“ nástrahy. Dvanásť rozhovorov s dvanástimi reportérmi o ich remesle automaticky navodzuje otázku, či nepôjde o dvanásť receptov na jednu spoločnú gastrošpecialitu – a to už nemusí byť také zábavné a podnetné čítanie.
Agnieszka Wójcińska: Vesmír v kvapke vody. Rozhovory s prekliatymi reportérmi (prel. Patrik Oriešek, Absynt 2018) (zdroj: Archív SME)Riziká rozhovorov s reportérmi
Agnieszka Wójcińska (1976) je však dostatočne skúsená a renomovaná novinárka – a v Absynte si zrejme toto nebezpečenstvo taktiež uvedomovali, leboVesmír v kvapke vody je výberom z jej dvoch kníh - Reportéri bez fikcie, v ktorej sa zhovárala so sedemnástimi poľskými reportérmi a reportérkami, a knihy Z mravčej perspektívy, ktorá je výsledkom rozhovorov s dvanástimi svetovými reportérmi. Kľúč výberu bol v podstate (vraj) dosť jednoduchý – priestor dostali rozhovory s autormi, ktorých pozná čitateľský fanklub Absyntu z edície Prekliati reportéri, čo je prvotný predpoklad záujmu o autorov, ktorých diela našinec už pozná.
Napokon, skonštatovala to aj Wójcińska vo svojom príhovore potenciálnym čitateľom: „Každý rozhovor sa sústreďuje na konkrétny text alebo knihu, aby sa tak dotkol podstaty reportáže. Verím, že zbierka Vesmír v kvapke vody s podtitulom Rozhovory s prekliatymi reportérmi vám pomôže odpovedať si na otázku, či takýto druh literatúry potrebujete, a či po ňom chcete siahať. A rovnako verím, že vaša odpoveď bude kladná.“
Wójcińskej otázka je v prípade slovenského vydavateľa a jeho čitateľov iba rečnícka - doterajší nespochybniteľný úspech Absyntu jednoznačne preukázal, že slovenský knižný trh bol na podobnú ponuku nastavený, hoci o tom nikto nevedel, kým neprišli Filip Ostrowski a Juraj Koudela. Ich ponuka reportážnej publicistiky okamžite zaujala čitateľov a stala sa pre tento čitateľský kmeň stávkou na istotu.
Samozrejme, toto konštatovanie platí pre knihy prekliatych reportérov, automaticky ho preniesť na knihu O prekliatych reportéroch by bolo dosť trúfalé. Predsa len je to iný čitateľský zážitok – čítať o dramatickom príbehu Liao I-wua v čínskom väzení je iný žánrový chlievik a estetický vnem, ako čítať, ako tieto zážitky spracúval Liao I-wu a ako sa s touto skúsenosťou tvorivo vyrovnával.
Rovnako sú odlišné autorské a literárne svety čítať o ugandských detských vojakoch a o tom, s akými dilemami sa pri pripravovaní tejto reportáže musel vyrovnať Wojciech Jagielski. Prípadne Pollackov čitateľ by možno privítal viac jeho vyjadrení o rodinnej skúsenosti s otcom nacistom ako o téme vysťahovalectva pred prvou svetovou vojnou a čo znamená dnešná Halič pre obyvateľov bývalej habsburskej monarchie (to je ten čitateľ, ktorý napríklad preferuje Smrť v bunkri pred Americkým cisárom).
Vesmír v kvapke vody
Doteraz som sa koncentroval na úskalia knihy rozhovorov s prekliatymi reportérmi – čo by mohlo naznačovať istú čitateľskú nespokojnoť. Opak je však pravdou – ak by som mal študentom žurnalistiky odporučiť zaujímavú knihu o reportérskom remesle, bola by to práve táto kniha, kde je ako v kvapke vody ukrytý celý vesmír reportážneho žánru.
Samozrejme, ako prvé je nutné akceptovať podstatu ponuky - že príbeh, akcia, dramatické udalosti sú jemne posunuté do druhého kreatívneho plánu Agnieszky Wójcińskej, a že jej respondenti tento úmysel plne akceptovali a občas sa dokonca odhalili aj viac, ako možno sami zamýšľali. Že v prvom pláne je snaha priblížiť, ako pracuje reportér, ako si nachádza témy, ako vyhľadáva vhodných respondentov pre svoju tému, ako prekonáva prekážky pri získavaní si ich dôvery, ako musí vycítiť limity, ktoré by pri získavaní informácie nemal prekročiť, ako sa vnímajú reportéri navzájom, či im prekážajú niektoré ich maniere, a či je napríklad RyszardKapuściński ešte stále taká modla ako kedysi...
Väčšina z respondentov sa navyše úplne dobrovoľne a vedome zniesla z pomyselného Olympu, kam ich stavia nadšená čitateľská obec, odmietla akési mesiášske či spasiteľské poslanie, aké im občas ich literárni protagonisti prisudzujú, domnievajúc sa, že reportér môže meniť ich svet k lepšiemu. Otvorili sa Agnieszke Wójcińskej a úprimne sa jej vyspovedali aj zo svojich pochybností, prípadných zlyhaní, tápania či relativizovania vlastnej práce.
Agnieszka Wójcińska. (zdroj: Foto - Michal PrzeŹdzik- Buckowski)Otázky, pochybnosti, riziká
Nositeľka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič (Vojna nemá ženskú tvár, Černobyľská modlitba, Poslední svedkovia) nehovorí len o svojom detstve a rodinných osudoch, ktoré ju predurčili na rolu novinárky, a napriek úspechu si nemyslí, žeby teraz lepšie rozumela svetu: „Mám viac otázok ako kedysi. Dávnejšie som mala naivné predstavy o svete, práci, slove i jeho možnostiach, teraz ich už nemám. Čím dlhšie človek pracuje, tým komplikovanejším sa stáva svet a tým viac je so sebou nespokojný.“ Rovnako však upozorňuje aj na úskalia takejto drsnej žurnalistiky: „Ak sa pozeráte do priepasti, ona tiež nahliada do vašej duše. Také je riziko tej profesie.“
Martin Pollack (Americký cisár, Smrť v bunkri) na otázku o pochopení zložitosti sveta reaguje podobne ako Svetlana Alexijevič, a predsa inak: „Nič nie je čierno-biele. Obeť sa o chvíľu môže stať zločincom. Môj otec bol zločinec, potom sa stal obeťou, zavraždili ho. Dejiny Európy sa skladajú z otázok. Po vojne si spočiatku všetci – Francúzi, Švédi, Švajčiari - mysleli: „Holokaust nie je náš problém.“ Potom sa ukázalo, že tu sa našlo židovské zlato, tam sa kolaborovalo. Nehľadám vinných. Zdá sa mi, že vysvetliť to, čo sa stalo, je komplikované a mnohostranné. Správanie ľudí sa dá vysvetliť len veľmi ťažko. Zakúsil som to na vlastnej koži – mal som skvelých starých rodičov, ktorých som mal veľmi rád a ktorí ma zahŕňali veľkou láskou, a na druhej strane - boli zarytými nacistami.“
Mladá nádej poľskej žurnalistiky Witold Szablowski (Vrah z mesta marhúľ, Tancujúce medvede) napísal kľúčové reportáže z Turecka a tamojší svet dvoch civilizácií a odlišných bazálnych hodnôt zaznamenal napríklad na vraždách zo cti: „Jediné, čoho som sa bál, bola cesta do Yahm. Vedel som, že tam už niekoho zabili – ukameňovali Semse Allak a palicami vyhnali niekoľko novinárov. Bolo to jediný raz v živote, keď som klamal, kto som. Povedal som, že sme sa prišli v mene Európskej únie opýtať, ako sa žije Kurdom. Nemohol som vojsť do čajovne, v ktorej sedeli všetci muži z dediny a povedať: ‚Počul som, že ste pred tromi rokmi ukameňovali susedku.‘ Nie som idiot. Nešiel som tam ako sudca. Išiel som sa pýtať,... pokúsiť sa ich pochopiť.“
***
Vydavateľstvo Absynt sa presadilo skvelými reportážami, ktorými rehabilitovalo tento žáner na slovenskom knižnom trhu. Uviedlo prvú knihu slovenského reportéra (Andrej Bán, Slon na Zemplíne), príbehy z Nórska (Asne Seierstadt, Jeden z nás. Príbeh o Nórsku) či Švédska (Gellert Tamas: Laserový muž. Príbeh o Švédsku), takisto aj klasické dielo tohto žánru (Truman Capote, Chladnokrvne) – teraz ako čerešničku na torte ponúka cestu do hlbín reportérovej duše. Stojí za to vydať sa na ňu - s vedomím rizika tohto čítania. Estetický zážitok žičí pripraveným.
