Šimon Ondruš je pouličný básnik. Performer, ktorý vám na požiadanie napíše pár očarujúcich slov. A keď ho nepožiadate, tak ich chytí do sieťky na motýle a šupne na instagram. Lebo kto nie je v sieti, nie je.
Poézia sa za ostatné roky niekoľkokrát prekopŕcla, akoby prebudená nadšením ľudí z nových možností, ako zvláčniť kostrbatý jazyk. V prvom rade vymkla sa z kníh, kde jej bolo tesno a vlastne tam nepatrila. Poézia má žiť v ústach a ušiach, má putovať ľuďmi a nie ležať zaprášená v knižniciach.
Ale akosi, keď sa nepatrilo halasne hastrošiť na uliciach rečnením, keď ešte neboli džezové kluby a hovoriť pravdu a nič než pravdu (hlavná úloha poézie) sa považovalo za protispoločenské, sa poézia schovala do kníh. A vyrástla okolo nej ochranná slonovinová veža akademického sveta, múry, ktoré sa nedajú len tak preskočiť, lebo na strážnych vežiach stoja samopalní ochrancovia rýmov a rytmov, kategorizátori období, inšpirácií, metafor, epitet a onomatopojí.
Šimon Ondruš: Samoláska a spolulásky (Ikar, 2018) (zdroj: Archív SME)Chvíľu poézia, uväznená akademikmi nežila, potom sme sa báli priznať, že tie texty populárnych piesní sú vlastne tiež poézia, následne k nám prihip-hopkali raperi s ich rozdrnčanými hrboľatými veršíkmi, kde sa občas plietol jazyk pouličných tieňov s naivitou samoľúbych tínedžerov, aby sa znovu prebudila improvizovaná poézia ulice, isto módne ovenčená slamou anglickej nálepky slam poetry.
A popritom sa v kútikoch celosvetovej sociálnej družiny objavili deti detí, zaľúbení zavrhnutí, ktorí si začali húsť svoje vety a čistodušovsky objavovať svety slov ukrytých v pravdivých oxymorónoch.
Šimon Ondruš, člen pouličného združenia básnikov Tvorlístok, patrí k týmto mladým dušiam, ktoré skrátili tvorivý proces na intuitívny zápis stavu, priam sekundové grafiti nápisy na stenu sociálnej siete. Pričlenil sa k hviezdam typu Atticus, Rupi Kaur či našej Čistej Duši. Sú to často mikropríbehy, ktoré stoja na slovnej hre (Čas sa kráti./On nás násobí./Tak sa nedeľme.). Nie je to poézia dlhej meditácie, ale iskrivého záblesku, vtipu, hry, ktorá je nastriekaná ako Banksyho grafiti na stenu slonovinovej veže poézie (V dobrom sa udobríme./V zlom sa nezlomíme.).
Mimochodom, súčasťou textu je aj obraz, v tomto prípade sa o výtvarný doplnok postarala Slavomíra Ondrušová, Šimonova sestra, výtvarníčka, členka výtvarného tria Dzive.
Pekné, milé, divé ako jazyk, keď ho vypustíte do džungle mesta. A cíti sa zrazu sám, preto sa potrebuje poláskať s našimi dušami.
