Dobrou príležitosťou na zamyslenie sa nad slovenskou literatúrou je porovnanie našich možností a spoločensky relevantnej ponuky s možnosťami a ponukou iných literatúr v iných krajinách.
Život mi prichystal spolubývanie vo dvoch literatúrach. A keďže sa práve v jednej i druhej skončili jesenné knižné veľtrhy, Slovenski (slovinský) sejem knjige v Ľubľane a Bibliotéka v Bratislave, môžeme vyjsť z tohto porovnania. Sú neporovnateľné – znela moja odpoveď na otázku slovinského rozhlasového redaktora. A nepodpisuje sa na tom iba váha tradície či prechodená cesta, po slovinsky: kilometrina, ale aj koncepcia.
Tohtoročný program obsahoval stovky podujatí v sedemnástich rozličných kategóriách a na viacerých pódiách. (zdroj: Foto - KNJIZNISEJEM.SK)
Odlišné úlohy veľtrhov
Neporovnateľné sú veľtrhy najmä preto, že v živote jednej i druhej spoločnosti zohrávajú celkom odlišnú úlohu. Každý z nich odzrkadľuje podmienky i pomery vlastnej literatúry i širšie „sveta knihy“ (presne taký názov nesie pražský knižný veľtrh) – jednak z pohľadu knižného trhu, veď obidva veľtrhy sú predajné, ale aj z hľadiska zastúpenia vystavovateľov, sprievodného programu a podujatí, čitateľského či mediálneho záujmu a návštevnosti.
Kým ľubľanský veľtrh dokáže človeka nadchnúť a pripútať k sebe, navyše komunikuje s celou slovinskou verejnosťou prostredníctvom všetkých typov médií, po bratislavskom v človeku ostáva pocit nedostatočnosti, zahanbenia i pobúrenia, ktoré si (verejne) radšej nikto nevšíma: O rok dovidenia!
Pokúsme sa tieto zatiaľ dosť všeobecné pozorovania rozmeniť na drobné. V prvom rade treba spomenúť organizačnú základňu, ktorá spoluurčuje charakter obidvoch podujatí. Celoslovinskýsejem knjige organizuje na to určený výbor slovinskej komory vydavateľov a kníhkupcov (resp. predajcov kníh) zostavený z odborníkov, akademikov, redaktorov a vydavateľov, mnohí z nich sami píšu a vydávajú knihy. Chýbajú v ňom síce (aj v samotnej komore) zástupcovia menších nekomerčných vydavateľstiev, ale je to v každom prípade odborné teleso, ktoré pri svojom rozhodovaní vychádza nielen z trhových, ale aj kultúrnych a spoločenských potrieb knižného trhu.
Bibliotéka naopak ostáva v réžii akciovej spoločnosti Expo Incheba a jej hlavným garantom je podľa webovej stránky príslušný manažér (Incheby).
Tento kľúčový fakt má vplyv na podobu veľtrhu. Kým u Slovincov ide o prenajatý priestor pre knihu a jej producentov, tvorcov a predajcov (až potom aj o zárobok; poplatok za m2 výstavnej plochy nie je ani tu práve najnižší a pridružujú sa k nemu aj ďalšie náklady), u Slovákov ide už od začiatku o komerčne motivované obsadenie vlastného priestoru prenajímateľom.
Zarobiť je prvé
Jednoducho, rozhodujúcim je záujempodnikateľa s výstavným priestorom, aby na svojom majetku zarobil. Je dosť možné, že sa mu to až tak nedarí, ba že slovinský organizátor spolu s prenajímateľom priestorov zarobia viac aj vďaka premyslenejšej koncepcii. Čo je však dôležité: prístup k samotnému veľtrhu je na Slovensku od základu iný – a vidieť to na ňom.
Obsadenie Bibliotéky v jej výstavno-predajnom i programovo-prezentačnom segmente je deravé a veru aj nereprezentatívne. Chýbajú kľúčoví, najmä menší a nezávislí vydavatelia, ich autori a autorky, prekladatelia a prekladateľky, rovnako tituly, ktoré významne spolutvoria ponuku vysokej literatúry u nás – v Inchebe z toho všetkého nájdeme iba zlomok.
Celkovo dramaturgia veľtrhu zlyháva, aj keď je na ňom zopár „hráčov“, ktorí už roky prejavujú záujem urobiť z neho viac než len ementál. Spomeňme aspoň Literárne informačné centrum, no jedna „živá“ scéna a niekoľko povzbudzujúcich satelitných prezentácií zmenu neprinesie. Problém totiž spočíva aj v tom, o čom som už písala: v ničím nerušenej koexistencii dvoch (ba i viacerých) literatúr na Slovensku. Vysoká literatúra a jej tvorcovia pritom na „literatúru“ šoubiznisových „dodávateľov obsahov“ alebo aj tzv. žánrovú literatúru s jej vlastnou víziou úspechu reagujú tak, že sa od jej rozpínavej sebaprezentácie radšej dištancujú, než aby (opäť) spolupracovali pri ďalšej relativizácii rozlišujúcich kritérií – alebo išli do otvorenej konfrontácie hodnotových orientácií.
Priestor je dôležitý
Ďalším, nepochybne kľúčovým faktorom je miesto konania. Kým Incheba sídli mimo centra a treba sa k nej priviezť autom alebo mestskou dopravou, navyše – s kultúrou nemá nič spoločné, ľubľanský veľtrh prebieha v Cankarovom dome v najužšom centre Ľubľany. To znamená: v priestoroch inštitúcie, ktorú pre bohatú celoročnú ponuku (od prednášok a sympózií až po koncerty a výstavy) nazývajú aj slovinským „chrámom kultúry“.
Umenie vrátane literatúry je tu doma po celý rok a na veľtrh prídu všetci, ktorí čo len trocha žijú pulzom mesta či slovinskej kultúry – alebo len tak idú pomimo. No prichádzajú aj tí, ktorí sa považujú za súčasť literárneho diania a ktorí majú čo ponúknuť a predviesť; tohtoročný program obsahoval stovky podujatí v sedemnástich rozličných kategóriách a na viacerých pódiách. Na dobre zorganizovanej webovej stránke som už len nad jeho štúdiom strávila tri hodiny, aby mi nič podstatné neuniklo.
Ľubľanský veľtrh dokáže človeka nadchnúť a pripútať k sebe všetky generácie, navyše komunikuje s celou slovinskou verejnosťou prostredníctvom všetkých typov médií. (zdroj: Foto - KNJIZNISEJEM.SK)Je nepochybné, že k návštevnostisejmu , ktorá sa podľa zverejnených údajov v posledných rokoch pohybovala okolo tridsaťtisíc návštevníkov (v dvojmiliónovom Slovinsku!), prispieva práve dôstojná lokalita tohto veľtrhu – navyše so šatňami, barmi, kaviarňami, cukrárňou, reštauráciou či samoobslužnou jedálňou v príslušnom komplexe pasážami previazaných budov. Ak na veľtrhu strávite celé dni ako ja, doslova od rána do večera, alebo sa priveziete zďaleka (bežný jav), potom ani táto informácia o mieste konania nie je bezvýznamná. Viete, že máte svojich hostí kam zaviesť, kde sa posadiť s novinármi či s notebookom, kam sa ísť najesť alebo občerstviť, keď vám už knihy lezú hore krkom, prípadne vás začínajú zmáhať zástupy návštevníkov. Mnohí prichádzajú aj s detvákmi, pre ktoré sú tu naplánovali interaktívne prezentácie kníh, ale aj rozličné divadielka či herné kútiky. Dopoludnia ich vystriedajú celé triedy žiakov zo škôl, ponuka je totiž nielen pestrá, ale aj nasmerovaná k rozvíjaniu kultúry čítania, najmä u detí a mladých ľudí. Ozaj chvályhodné!
Apropo, knihy a ich vydavatelia. Nebolo by správne tvrdiť, že slovinský veľtrh je bez problémov. Ale – verejne sme o nich diskutovali, a to dokonca naživo do éteru (všadeprítomné rádio, televízia, tlač). Táto diskusia bola jedna z najdynamickejších počas trvania veľtrhu. Narazili v nej na seba rozličné postoje: reč sa krútila práve okolo malých nezávislých vydavateľstiev s nízkonákladovou produkciou, do ktorej napríklad patria: poézia, eseje, filozofia a humanistika, debuty, preklady z menších, aj stredoeurópskych literatúr, teda nielen zo svetových jazykov, okrajové či hybridné žánre ako haiku, komiks..., literatúra spisovateľov nomádov a národnostných menšín, homoerotická literatúra a podobne.
Bibliodiverzita, o ktorú tu ide, sa totiž nemôže týkať iba produkcie kníh, a potom dosť – pomôž si sám! Podmienky na jej plné presadenie treba vytvárať všestranne a systémovo, začať už v školách, knižniciach, na knižnom (veľ)trhu, u distribútorov, v povedomí celej spoločnosti. Nevyhnutné je aj podchytiť médiá, rôzne politiky a politické strany, pre ktoré sa dnes (slovenská) literatúra a kultúra stala neviditeľnou popoluškou, až to bije do očí. Ak to nevieme dosiahnuť sami, poďme sa učiť od skúsenejších s dlhšou kilometrinou. Niektoré ich chyby hádam nezopakujeme a cestu domov si tak, paradoxne, možno skrátime.
Autorka je slovenská a slovinská spisovateľka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, takisto editorka, vydavateľka a organizátorka literárnych podujatí, ktorá pôsobí v slobodnom povolaní.
Autor: Stanislava Chrobáková Repar
