Napísala už desať kníh, ktoré vo veľkej miere odzrkadľujú jej minulosť. Odkrýva v nich prevažne reálie vlastnej domoviny, no i cudzích národov, či už ide o Slovensko, Švajčiarsko, alebo Čečensko. Veľa v nich porovnáva a analyzuje, no i varuje pred viacerými rizikami a neprávosťami, s ktorými sa stretla.
Ste spisovateľka, ktorá chodí na besedy, čiže sa so svojimi čitateľmi stretávate aj osobne a stávajú sa tak i vašimi poslucháčmi. Má väčšiu váhu hovorené alebo písané slovo?
Písané slovo sa dostane do širšej verejnosti a hovorené akoby otvára novú dimenziu, keď sa s čitateľmi a čitateľkami stretávam zoči-voči. Počuť, ako prednášam svoje texty a mať možnosť sa ma na niečo spýtať, je dôležité. Poznám dosť introvertných kolegov a kolegýň, no ja patrím k tým, čo radi vystupujú a je obohacujúce dozvedieť sa, ako moje slovo pôsobí.
Stále sa cítite v nemeckom jazyku istejšie než v rodnej slovenčine?
Podľa toho, v ktorej oblasti. Nemčina je pre mňa dôležitá ako nástroj na vyjadrovanie sa v písomnej forme. Slovenčina zase rezonuje inak, emocionálne. Keď som na Slovensku, postupne sa vo mne materinský jazyk prebúdza, naberá na tempe. Po niekoľkých dňoch už hovorím suverénne, cítim sa v ňom istejšia. So synmi sa napríklad rozprávam po slovensky, no nie je to plnohodnotná slovenčina.
A ako je to s písaním v slovenčine?
Do písanej slovenčiny musím investovať viac času. V posledných rokoch, keď som písala stĺpčeky pre denník SME, som si síce overila, že viem písať po slovensky, no zatiaľ iba publicistiku. Zároveň som zistila, že som v slovenčine konvenčná, nie som v nej inovatívna ako v nemčine. Napokon žijem už pol storočia v prostredí hovoriacom po nemecky a k slovenčine sa akoby iba vraciam a pozorujem, kde sa ešte vo mne skrýva.
Je niečo, o čom v zásade nepíšete, nehovoríte?
Ani nie. Keď vyjadrujem svoje osobné skúsenosti, tak vždy v spoločenskom kontexte, chcem tým poukázať na nejaký spoločenský jav. Ako napríklad v kniheNa slepačích krídlach opisujem detstvo na Slovensku, no nie je to čisto autobiografická kniha. Je stvárnená, a síce typizovaným spôsobom, aby som priblížila atmosféru socializmu z päťdesiatych rokov v slovenskom malomeste. Používam svoje a cudzie životné skúsenosti tak, aby moje literárne „ja“ bolo sprievodkyňou tým svetom, ktorý ma zaujíma. A vôbec mi nejde o vypísanie sa z nejakých problémov, aj keď tento aspekt je takisto prítomný. Skôr veľa premýšľam nad formou a štýlom. Ako svedok historických udalostí sa ich snažím podať cez konkrétnu, ale pre dané obdobie typickú skúsenosť, ktorú humorne či analyticky komentujem.
(zdroj: Archív SME)Toto sú však témy, ktoré treba rozpísať, čiže sa nimi zaoberáte skôr vo svojich knihách než v krátkych textoch do novín. Myslíte si, že je lepšie, keď má novinár pevne stanovený počet slov či riadkov?
Už som si v novinárčine zvykla na krátku formu. Je vecou profesionality vedieť sa vyjadriť, či už na dvetisíc, alebo desaťtisíc znakov. Presne vymedzený priestor beriem ako odľahčenie, skôr je pre mňa náročné sa rozpisovať. Pri písaní kníh som zistila, že mám istú profesionálnu deformáciu text zhusťovať, vyhadzujem z neho zbytočné prídavné mená a inú vatu. Píšem len o tom najdôležitejšom, a preto rýchlo nadobudnem pocit, že som už všetko napísala. Ale nie je to pravda. Keď idem do hĺbky, objavujem nové veci hodné povšimnutia.
Pri románoch to musí byť problém...
Keď som písala knihuNevďačná cudzinka, môj vydavateľ mi povedal, že román má byť minimálne na stodvadsať strán. A ja som už po tridsiatich stranách monológu mladej hrdinky nevedela ako ďalej. No práve v tom zúfalstve sa zrodil nápad vsunúť do monológu druhý paralelný dej. Knihe to iba prospelo.
Kto je váš prvý čitateľ/-ka?
Môj partner, švajčiarsky novinár. Jemu svoje texty ukážem a on mi aj môže povedať, či je to výborné, alebo úplne nanič.
Aj vám to už niekedy povedal?
Pravdaže. Niekedy mi humorne povie, že s tým mám ísť „naspäť do dielne“. Beriem to vážne aj s rezervou. Predsa len viem, aký má vkus. Ako novinárovi mu ide najmä o prenos informácií a od textu vyžaduje, aby bol jasný a mal krátke vety. I keď sám píše aj básne, ale strohé. No rozhodne to neznamená, že čo môjmu textu vyčíta, to platí. Ja si z toho vyberiem, čo uznám za vhodné, konečné slovo má predsa autor.
Jedna z vašich kníh je reportáž z rusko-čečenskej vojny. Aká je úloha reportéra/-ky v takejto reportáži?
Vládne predstava, že reportér má dávať priestor ľuďom, ktorí žijú v danej oblasti, no nesmie sa dať vtiahnuť do diania, a že v konflikte treba ukázať obe strany. Ja som v Čečensku dala priestor civilnému obyvateľstvu, najmä ženám na vojne. Zaoberať sa vojnovou propagandou mladučkých ruských vojakov mi nedávalo zmysel. Sústredila som sa na rozhovory s obeťami tejto vojny. Keď som vošla do zničenej dediny Sernovodsk, preoblečená za Čečenku, všímala som si detaily a premýšľala nad formou reportáže. Chronologicky som potom opísala, ako idem spolu s Čečenkami cez dedinu a vidíme zhorené vyrabované domy, zbombardovanú mešitu a v nej zuhoľnatené mŕtvoly. Na vyjadrenie som použila aj žalospev žien, ako i moje zdesenie nad zverstvami ruských vojakov k domácim zvieratám.
Mnohí vojnoví reportéri vnímajú cynizmus ako čosi, čo im pomáha obrniť sa proti tomu, čo vidia a cítia.
Áno, tak to naozaj je. Ja som však nebola cynická, lebo išlo o moju prvú vojnu. Naopak, bola som príliš otvorená a citlivá a netušila som, nakoľko je táto otvorenosť nebezpečná. Raz som po viacerých návratoch z vojny dostala vietnamský syndróm, odrazu ma prepadali paniky. Vojnový stres však môže vyvolať aj určitú závislosť, preto vojnoví reportéri aj naďalej vyhľadávajú adrenalín. Horúčkovito som písala jeden text za druhým, aby som vyburcovala západnú verejnosť k činom proti ruskej koloniálnej vojne, no i ja sama som sa potrebovala zo všetkého vypísať. Najhoršie bolo vrátiť sa z vojny do mieru a zistiť, že len málokoho zaujíma a že o nej nemôžem neustále hovoriť.
(zdroj: Archív SME)Čo vám pomohlo prekonať tieto paniky?
Na západe som vystupovala s Čečenkami, ktoré prinášali strašné vojnové príbehy. Moderovala som pre ne a tlmočila a tým sa zase dostávala do vojnového diania. Musela som si od toho vytvoriť odstup. Bola som totiž mostom medzi čečenskými aktivistkami a „západnými ľuďmi“, ktorí o vojne v Čečensku vedeli iba málo. Týmto som však na seba brala veľké bremeno a zároveň akúsi výnimočnosť. Roky som sa učila toho aspoň čiastočne zbaviť a uvedomiť si, že nie som za všetko zodpovedná.
Vaša najnovšia knihaPostrehy emigrantky je poskladaná z nových i starších textov, ktoré ste zaktualizovali. Ako vznikla ambícia napísať ďalšiu knihu?
Zareagovala som ako novinárka, a tak som pripravila knihu na veľké výročie. Od šesťdesiateho ôsmeho roku uplynulo už päťdesiat rokov. A keďže ide o rok, ktorý radikálne zmenil môj život, rozhodla som sa urobiť výber textov, ktoré sú o tomto roku, ale aj o Čečensku, ruskej mafii či o návrate počas Nežnej revolúcie do Československa. Nemecké vydanie tejto knihyWie ich auf die Welt kam (Ako som prišla na svet) má však trochu iný výber a končí sa reportážou z demonštrácií v Bratislave na jar 2018.
Irena Brežná
Slovensko-švajčiarska spisovateľka, vojnová reportérka, humanitárna pracovníčka, aktivistka a publicistka. V roku 1968 emigrovala spolu s rodičmi do Švajčiarska, kde žije dodnes. Pred rokom 1989 prispievala ako švajčiarska korešpondentka do Rádia Slobodná Európa, britskej BBC a nemeckého Deutsche Welle. Dvanásť rokov aktívne pracovala v Amnesty International. Od roku 1980 píše do niekoľkých nemeckých a švajčiarskych novín. Vo Švajčiarsku získala desať ocenení za žurnalistiku a literatúru.
