SME
Štvrtok, 2. december, 2021 | Meniny má BibiánaKrížovkyKrížovky

Irena Brežná: Píšem len o tom najdôležitejšom

Presne vymedzený priestor beriem ako odľahčenie, skôr je pre mňa náročné rozpisovať sa

spisovateľka Irena Brežnáspisovateľka Irena Brežná (Zdroj: Archív I. B.)

Napísala už desať kníh, ktoré vo veľkej miere odzrkadľujú jej minulosť. Odkrýva v nich prevažne reálie vlastnej domoviny, no i cudzích národov, či už ide o Slovensko, Švajčiarsko, alebo Čečensko. Veľa v nich porovnáva a analyzuje, no i varuje pred viacerými rizikami a neprávosťami, s ktorými sa stretla.

Ste spisovateľka, ktorá chodí na besedy, čiže sa so svojimi čitateľmi stretávate aj osobne a stávajú sa tak i vašimi poslucháčmi. Má väčšiu váhu hovorené alebo písané slovo?

Písané slovo sa dostane do širšej verejnosti a hovorené akoby otvára novú dimenziu, keď sa s čitateľmi a čitateľkami stretávam zoči-voči. Počuť, ako prednášam svoje texty a mať možnosť sa ma na niečo spýtať, je dôležité. Poznám dosť introvertných kolegov a kolegýň, no ja patrím k tým, čo radi vystupujú a je obohacujúce dozvedieť sa, ako moje slovo pôsobí.

Skryť Vypnúť reklamu

Stále sa cítite v nemeckom jazyku istejšie než v rodnej slovenčine?

Podľa toho, v ktorej oblasti. Nemčina je pre mňa dôležitá ako nástroj na vyjadrovanie sa v písomnej forme. Slovenčina zase rezonuje inak, emocionálne. Keď som na Slovensku, postupne sa vo mne materinský jazyk prebúdza, naberá na tempe. Po niekoľkých dňoch už hovorím suverénne, cítim sa v ňom istejšia. So synmi sa napríklad rozprávam po slovensky, no nie je to plnohodnotná slovenčina.

A ako je to s písaním v slovenčine?

Do písanej slovenčiny musím investovať viac času. V posledných rokoch, keď som písala stĺpčeky pre denník SME, som si síce overila, že viem písať po slovensky, no zatiaľ iba publicistiku. Zároveň som zistila, že som v slovenčine konvenčná, nie som v nej inovatívna ako v nemčine. Napokon žijem už pol storočia v prostredí hovoriacom po nemecky a k slovenčine sa akoby iba vraciam a pozorujem, kde sa ešte vo mne skrýva.

Skryť Vypnúť reklamu

Je niečo, o čom v zásade nepíšete, nehovoríte?

Ani nie. Keď vyjadrujem svoje osobné skúsenosti, tak vždy v spoločenskom kontexte, chcem tým poukázať na nejaký spoločenský jav. Ako napríklad v kniheNa slepačích krídlach opisujem detstvo na Slovensku, no nie je to čisto autobiografická kniha. Je stvárnená, a síce typizovaným spôsobom, aby som priblížila atmosféru socializmu z päťdesiatych rokov v slovenskom malomeste. Používam svoje a cudzie životné skúsenosti tak, aby moje literárne „ja“ bolo sprievodkyňou tým svetom, ktorý ma zaujíma. A vôbec mi nejde o vypísanie sa z nejakých problémov, aj keď tento aspekt je takisto prítomný. Skôr veľa premýšľam nad formou a štýlom. Ako svedok historických udalostí sa ich snažím podať cez konkrétnu, ale pre dané obdobie typickú skúsenosť, ktorú humorne či analyticky komentujem.

Skryť Vypnúť reklamu

Toto sú však témy, ktoré treba rozpísať, čiže sa nimi zaoberáte skôr vo svojich knihách než v krátkych textoch do novín. Myslíte si, že je lepšie, keď má novinár pevne stanovený počet slov či riadkov?

Už som si v novinárčine zvykla na krátku formu. Je vecou profesionality vedieť sa vyjadriť, či už na dvetisíc, alebo desaťtisíc znakov. Presne vymedzený priestor beriem ako odľahčenie, skôr je pre mňa náročné sa rozpisovať. Pri písaní kníh som zistila, že mám istú profesionálnu deformáciu text zhusťovať, vyhadzujem z neho zbytočné prídavné mená a inú vatu. Píšem len o tom najdôležitejšom, a preto rýchlo nadobudnem pocit, že som už všetko napísala. Ale nie je to pravda. Keď idem do hĺbky, objavujem nové veci hodné povšimnutia.

Pri románoch to musí byť problém...

Skryť Vypnúť reklamu

Keď som písala knihuNevďačná cudzinka, môj vydavateľ mi povedal, že román má byť minimálne na stodvadsať strán. A ja som už po tridsiatich stranách monológu mladej hrdinky nevedela ako ďalej. No práve v tom zúfalstve sa zrodil nápad vsunúť do monológu druhý paralelný dej. Knihe to iba prospelo.

Kto je váš prvý čitateľ/-ka?

Môj partner, švajčiarsky novinár. Jemu svoje texty ukážem a on mi aj môže povedať, či je to výborné, alebo úplne nanič.

Aj vám to už niekedy povedal?

Pravdaže. Niekedy mi humorne povie, že s tým mám ísť „naspäť do dielne“. Beriem to vážne aj s rezervou. Predsa len viem, aký má vkus. Ako novinárovi mu ide najmä o prenos informácií a od textu vyžaduje, aby bol jasný a mal krátke vety. I keď sám píše aj básne, ale strohé. No rozhodne to neznamená, že čo môjmu textu vyčíta, to platí. Ja si z toho vyberiem, čo uznám za vhodné, konečné slovo má predsa autor.

Skryť Vypnúť reklamu

Jedna z vašich kníh je reportáž z rusko-čečenskej vojny. Aká je úloha reportéra/-ky v takejto reportáži?

Vládne predstava, že reportér má dávať priestor ľuďom, ktorí žijú v danej oblasti, no nesmie sa dať vtiahnuť do diania, a že v konflikte treba ukázať obe strany. Ja som v Čečensku dala priestor civilnému obyvateľstvu, najmä ženám na vojne. Zaoberať sa vojnovou propagandou mladučkých ruských vojakov mi nedávalo zmysel. Sústredila som sa na rozhovory s obeťami tejto vojny. Keď som vošla do zničenej dediny Sernovodsk, preoblečená za Čečenku, všímala som si detaily a premýšľala nad formou reportáže. Chronologicky som potom opísala, ako idem spolu s Čečenkami cez dedinu a vidíme zhorené vyrabované domy, zbombardovanú mešitu a v nej zuhoľnatené mŕtvoly. Na vyjadrenie som použila aj žalospev žien, ako i moje zdesenie nad zverstvami ruských vojakov k domácim zvieratám.

Skryť Vypnúť reklamu

Mnohí vojnoví reportéri vnímajú cynizmus ako čosi, čo im pomáha obrniť sa proti tomu, čo vidia a cítia.

Áno, tak to naozaj je. Ja som však nebola cynická, lebo išlo o moju prvú vojnu. Naopak, bola som príliš otvorená a citlivá a netušila som, nakoľko je táto otvorenosť nebezpečná. Raz som po viacerých návratoch z vojny dostala vietnamský syndróm, odrazu ma prepadali paniky. Vojnový stres však môže vyvolať aj určitú závislosť, preto vojnoví reportéri aj naďalej vyhľadávajú adrenalín. Horúčkovito som písala jeden text za druhým, aby som vyburcovala západnú verejnosť k činom proti ruskej koloniálnej vojne, no i ja sama som sa potrebovala zo všetkého vypísať. Najhoršie bolo vrátiť sa z vojny do mieru a zistiť, že len málokoho zaujíma a že o nej nemôžem neustále hovoriť.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo vám pomohlo prekonať tieto paniky?

Na západe som vystupovala s Čečenkami, ktoré prinášali strašné vojnové príbehy. Moderovala som pre ne a tlmočila a tým sa zase dostávala do vojnového diania. Musela som si od toho vytvoriť odstup. Bola som totiž mostom medzi čečenskými aktivistkami a „západnými ľuďmi“, ktorí o vojne v Čečensku vedeli iba málo. Týmto som však na seba brala veľké bremeno a zároveň akúsi výnimočnosť. Roky som sa učila toho aspoň čiastočne zbaviť a uvedomiť si, že nie som za všetko zodpovedná.

Vaša najnovšia knihaPostrehy emigrantky je poskladaná z nových i starších textov, ktoré ste zaktualizovali. Ako vznikla ambícia napísať ďalšiu knihu?

Zareagovala som ako novinárka, a tak som pripravila knihu na veľké výročie. Od šesťdesiateho ôsmeho roku uplynulo už päťdesiat rokov. A keďže ide o rok, ktorý radikálne zmenil môj život, rozhodla som sa urobiť výber textov, ktoré sú o tomto roku, ale aj o Čečensku, ruskej mafii či o návrate počas Nežnej revolúcie do Československa. Nemecké vydanie tejto knihyWie ich auf die Welt kam (Ako som prišla na svet) má však trochu iný výber a končí sa reportážou z demonštrácií v Bratislave na jar 2018.

Skryť Vypnúť reklamu

Irena Brežná
Slovensko-švajčiarska spisovateľka, vojnová reportérka, humanitárna pracovníčka, aktivistka a publicistka. V roku 1968 emigrovala spolu s rodičmi do Švajčiarska, kde žije dodnes. Pred rokom 1989 prispievala ako švajčiarska korešpondentka do Rádia Slobodná Európa, britskej BBC a nemeckého Deutsche Welle. Dvanásť rokov aktívne pracovala v Amnesty International. Od roku 1980 píše do niekoľkých nemeckých a švajčiarskych novín. Vo Švajčiarsku získala desať ocenení za žurnalistiku a literatúru.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. 8 skutočných celebrít. Tieto mozgy ovplyvňujú, ako budeme žiť
  2. Ako vychovávať deti aby boli odolnejšie
  3. Vieme čo je úspech. Pomôžeme ho dosiahnuť aj vám
  4. Tento rok turizmu neprial
  5. So Sovietskym zväzom na večné časy? Pozrite sa ako padá kolos
  6. Petra Vlhová: Prvýkrát v živote som urobila veľké rozhodnutie
  7. Výhody najväčšej obchodnej siete objavuje aj verejný sektor
  8. PRIESKUM: Slováci prezradili, čo by mal spĺňať dokonalý smartfón
  9. Na nové auto sa neoplatí čakať. Trhu kraľujú jazdené
  10. Spokojnosť je daná geneticky. Dá sa však zmeniť
  1. Aj mikulášske balíčku môžu byť zdravé. Zistite ako na to.
  2. 365.bank sa stala bankou roka na Slovensku
  3. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  4. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  5. Ako vychovávať deti aby boli odolnejšie
  6. Tento rok turizmu neprial
  7. So Sovietskym zväzom na večné časy? Pozrite sa ako padá kolos
  8. Stropný zdvihák zlepší život všetkým imobilným ľuďom
  9. Zázračné účinky Arónie na zdravie
  10. Petra Vlhová: Prvýkrát v živote som urobila veľké rozhodnutie
  1. Spokojnosť je daná geneticky. Dá sa však zmeniť 16 169
  2. 8 skutočných celebrít. Tieto mozgy ovplyvňujú, ako budeme žiť 14 074
  3. Petra Vlhová: Prvýkrát v živote som urobila veľké rozhodnutie 9 494
  4. Odsťahovali sa na lazy i do dodávky. Ako sa tam žije? 8 102
  5. Pohľad do histórie. Kedy sme sa mali lepšie ako dnes? 7 753
  6. Strava ani spánok nie sú dôležité, ak pri tom dýchame zlý vzduch 5 781
  7. Ako si zvýšiť penziu aj s priemerným platom? 5 247
  8. ARÓNIA - najsilnejšia prírodná prevencia proti koronavírusu 4 567
  9. So Sovietskym zväzom na večné časy? Pozrite sa ako padá kolos 4 530
  10. Na nové auto sa neoplatí čakať. Trhu kraľujú jazdené 2 521
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Nerozumiem, prečo nemôžeme aspoň chvíľu fungovať ako normálna koalícia.


a 1 ďalší 3 h
Ilustračná fotografia.

Nová štúdia ukazuje, čo sa v tele deje.


4 h

Blogy SME

  1. Anton Kaiser: Život a dielo Františka Hermana
  2. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.10. - 4.11.1921)
  3. Monika Nagyova: Luník IX. Myslela som si, že som naň pripravená, ale nebola som.
  4. Marek Kendera: Príbeh Alvina Straighta, David Lynch
  5. Viera Polakovičová: Hviezda kontratenorového neba Jakub Józef Orliński po prvýkrát v Bratislave
  6. Samuel Ivančák: Bezodný archív RTVS a jeho poklady: Marián Varga
  7. Viera Polakovičová: Fascinujúca Messa da Requiem Giuseppe Verdiho v Redute
  8. Zuzana Pavlisová: Putovanie dejinami Spiša
  1. Pavol Koprda: Očkovacie hoaxy Ľuboša Blahu odstránil Facebook 12 847
  2. Radovan Kazda: Poslanec Blaha a jeho fašisti 8 507
  3. Jozef Sitko: Pani prezidentka, jej priateľ a jej exporadca Leško 8 035
  4. Pavol Koprda: Infekčnejší a možno ešte nebezpečnejší. Čo zatiaľ vieme o mutácii vírusu B.1.1.529? 5 072
  5. Jozef Drahovský: Zákon o bočnom odstupe medzi vozidlom a cyklistom dopadol ako na Slovensku 4 698
  6. Tomáš Sedliačik: Ako sa baviť s konšpirátorom 4 689
  7. Radovan Kazda: TOP 7 dôvodov, prečo 500 miliónov pre seniorov nie je dobrý nápad 4 650
  8. Martin Greguš: Istropolis zbúrajú...starosta Kusý obrátil kabát...Je to vôbec možné? Architekt a primátor Vallo mlčí... 4 543
  1. Pavol Koprda: Očkovacie hoaxy Ľuboša Blahu odstránil Facebook
  2. Pavol Koprda: Infekčnejší a možno ešte nebezpečnejší. Čo zatiaľ vieme o mutácii vírusu B.1.1.529?
  3. Juraj Hipš: Zvýšenie platov učiteľov na hygienické minimum nezvýši kvalitu vzdelávania, tvrdí analytik.
  4. Lucia Šicková: Poučenia z herného biznisu 3: Viem vyhrať, aj keď mi rozdali horšie karty, ako ostatným
  5. Juraj Hipš: Prorektor UK: Novelu treba stiahnuť a začať na nej pracovať odznova
  6. Karolína Farská: Dokedy bude koalícia fackovacím panákom Sme rodina?
  7. Juraj Hipš: Učiteľ Čapek: Niektorí učitelia sú machri. Od hodín svojho syna som sa skoro nevedel odlepiť
  8. Milota Sidorová: Pokrivené dáta vytláčajú ženy z pozornosti. Takto to môžeme zmeniť
Skryť Zatvoriť reklamu