Už obálka komiksovej knižočky Oprásgy slovenckej historje naznačuje, o čo v tomto parahistorickom návrate do slovenských dejín pôjde - Gustáv Husák hádže hrach pod nohy Jánošíkovi. Lajnu drží aj predsádka, kde ležia dvaja opití Slováci pod trojvrším s dvojkrížom. (A to sme preskočili vnútornú obálku, kde dvaja pilčíci spílili posledný strom na liptovskej strane Kriváňa vykrikujúc: Ešte jedle raztú na kriváňskej strane! Že sa tie jedle krčia a schovávajú, dá rozum.)
Ilustrácia z publikácie Oprásgy slovenckej historje (zdroj: Archív SME)Laugarício a potom...
Prvý „oprásog slovenckej historje“ nás uvedie do prahistorického kontextu a naznačuje, ako riešime problémy s rímskymi grafitmi na brale pod Trenčianskym hradom. Ocitli sme sa teda v roku 179 nášho letopočtu, kde je trenčiansky primátor a problém s grafitmi jednoznačne mimo chronologickej misy, čo treba zdôrazniť, ale toto sú detaily, ktorými sa historici z českých opráskov nikdy nezdržiavali. Zjavne ovplyvnení úspechom v českých luhoch a hájoch tento vedecký nadhľad prepašovali aj cez hranice na naše územie a s touto dispozíciou kreatívne narábajú - napokon, výstižná poznámka o tom, že víťazná zostava sa nemení, môže mať korene pokojne nielen vo finále NHL, ale určite sa ňou riadil už Gaius Iulius Caesar počas víťazných bitiek v Galii.
Ani ten druhý fór si nemožno nechať ujsť, pretože ním sa dostávame do obdobia osídľovania Karpatskej kotliny a do kľúčového, priam bazálneho bodu slovenských dejín. Tu však treba odcitovať celý priebeh diskusie, kde si bystrejší čitateľ určite všimne istú podprahovú zákernosť českého videnia kontextu osídľovania nášho územia. Inak povedané, boli sme tu skôr my, naši ľudia, teda náš človek, alebo tí druhí, Maďari napríklad?
Skupinka Praslovákov teda diskutuje pod Tatrami. 1. Koxo tamsa nejaký čehúň zbejal z kobca. Slopensko. Tatri. 2. ...sme fcieli. 3. A čo máme robiť teras? Nič. 4. Ako ženič? Teras nehcáme makať Maďarof!
Takže poďme priamo na dreň – čo s mýtom o tom, ako Svätopluk predal slovenskú pravlasť za bieleho koňa oneskorene, až po nás prichádzajúcim Maďarom? Mohol im ju predať, len ak ju vlastnil, teda bol majiteľom pred nimi, Maďarmi(!!), to je nepochybné.
Tu sa však českí autori z Histrického ústavu prikláňajú k verzii preferujúcej maďarské prvenstvo pod Tatrami - nie je to síce explicitne povedané, ale veď poznáme ten český humor, podpichujúci len tak podprahovo, poťouchle, povedal by našinec po mesačnom pobyte v Prahe. Lebo ak majú Maďari na nás makať, zrejme už tu boli, čo prevracia slovenskú historiografiu na hlavu – a na to by mali Slováci reagovať, prinajmenej tí najväčší, dokonca s historickým vzdelaním. Možno sa to k Tónovi H. donesie a nebude mlčať ako napokon nikdy doteraz.
Ilustrácia z publikácie Oprásgy slovenckej historje (zdroj: Archív SME)Robte si vtipy zo svojich!
Sme teda ešte len na štvrtej strane Oprásgov a už si autor podal všetkých podstatných tunajších domajších a to nás jeho vtipkovanie na hranici znesiteľnosti ešte len čaká. Našinec samá krv a mlieko či bryndza by sa možno aj pobúrene ozval, nech si český vtipkár uťahuje zo svojich, čo si my máme nechať brnkať po nose – keby si bádatelia z Histrického ústavu nerobili bezhraničnú prču z českých dejín a osobností a kváziosobností už od novembra 2012 a na facebooku tak vytvorili nadšenú komunitu 98-tisíchlavého fanklubu, ktorý si pravidelne vychutnáva tú nesmierne vtipnú sarkastickú paródiu na dejiny národa českého, neberúc ohľady na nikoho, ryšavým Zmikundom Lucembruskim počnúc či Janom Huzom končiac (najmä narážky na situácie s ohňom sú u Jana Huza chvíľami možno aj za hranou - keby ju v Histrickom ústave nejakú mali vôbec vyznačenú).
Nedá sa pritom povedať, žeby Slováci nemali zmysel pre humor aj pri pohľade na svoje dejiny, veď spomeňme napríklad Jánošíka či Bátoryčku od radošincov, či Nášho priateľa Reného od Milana Lasicu a Jula Satinského, ktorý si uťahuje z podstaty slovenskej národnej povahy priam cimrmanovsky, nehovoriac už o Večne je zelenom od Pavla Vilikovského, ktorý legendárnym spôsobom vrátil do oficiálneho literárneho obehu nielen Konfucia, ale dokonca, čo bolo za komunistov priam nemožné, aj Milana Rastislava Štefánika, ktorý „sa stal obľúbenou hračkou Slovákov, a tak je to až podnes: keď sú Slováci dobrí, tak im dajú Štefánika, nech sa pohrajú, a keď sú zlí, tak im ho vezmú“.
Opráskový typ humoru sa však v našich končinách nezrodil, tak musel byť importovaný, lebo na sociálnej sieti je obľúbený aj slovenskými čitateľmi (sčasti sa mu politickou nekorektnosťou približuje Cynická obluda Rada Ondřejíčka, tá je však výsostne aktuálna a reaguje na podnety dneška).
Informovaný sa baví viac
Podobne ako v pôvodnej českej verzii aj slovenský dovoz stavia na perfektnej znalosti historických reálií (očakávajúc aspoň priemernú zdatnosť od čitateľa, ktorý si inak paralely a paródie a paradoxy a nuansy nevychutná), na deformovaní mien a názvov, kde autorom nie je nič sväté (čitateľom odporúčam to isté) – a nesmierne kreatívnom narábaní s jazykom už na úrovni slova, hoc aj predložky (jedno písmeno zmeňme a bola by tu ďalšia pointa). A samozrejme, nečakaná, veľmi nečakaná pointa to celé istí, že... A ešte netreba šetriť so spotvorenými vulgarizmami, ktoré však spozná len ten, kto ich pozná aj v pôvodnej podobe (krwa dbil napríklad). Teda by sa nemal pohoršovať.
Štruktúra týchto dejín národa slovenského je vystavaná na najznámejších Slovákoch a viac či menej sofistikovanej paródii ich brázdy vyoranej v slovenskom národnom povedomí – v panteóne titulných postáv jednotlivých kapitol, teda Sámo, Cylir a Metód, Sväťoplug, Zmikund Lucembruski, Alžbeta Bátori, Juraj Jánošíg, Márja Terézja, Ludovíd Šťúr, Milán Chrastislaf Šeftaník, Axelandr Dupčeg, Guztáf Hucák takmer nik podstatný nechýba; dokonca pri povrchnom pohľade by sa mohlo zdať, že Zmikund je navyše, ale podrobnejší pohľad na text, že nebyť husitov, „zavjedol bi Zmikund teplú vodu a eletriku do fšetkých domácnoztí uš v 15. stročí“, je zjavné, že tento kráľ by mohol pokojne kandidovať aj za najväčšieho Slováka, lebo sociálny program je to, čo determinuje všetky prieskumy verejnej mienky.
Český histrický ústaf prešiel celými slovenskými dejinami ako tank a zanechal za sebou vyše šesťdesiat skôr viac ako menej vydarených komiksových príbežtekov, po ktorých už nič nie je ako predtým – teda nepoznačené.
A keď už máte pocit, že ste na konci, že ste zvládli český rýchlokurz slovenských dejín a nič vás už neprekvapí, dostanete ešte jednu pecku priamo do čela Ako othcádzaď z citom z roka 1998: 1. Spánom bohom, idem ot váz... 2.... neuplížilsom, neuplížil som žjadnému zvás. 3. slza, fňuk. 4. A Dupčeg mal iba zlé brzdi!
Hmm, kto by to bol povedal.
