Mladý kalifornský spisovateľ Gabriel Tallent napísal knihu o zneužívanom štrnásťročnom dievčati, v ktorej odvážne rozpráva o skutočnostiach, pred ktorými by sme najradšej zatvorili oči.
Gabriel Tallent trafil do čierneho. Jeho smelý knižný debut Moje najdrahšie zlatíčko sa po vydaní okamžite stal bestsellerom, vzbudil pozornosť literárnych kritikov a dokonca sa zapáčil aj Stephenovi Kingovi, žijúcej legende americkej literárnej scény. Podľa jeho skromného názoru je príbeh o komplexnom vzťahu medzi zneužívaným dievčaťom a jej otcom „majstrovským dielom“.
Drsná osamelosť
Nezabudnuteľnou hrdinkou tohto románu je štrnásťročná Júlia Alvestonová, „najdrahšie zlatíčko“ svojho charizmatického, no majetníckeho otca Martina. Od smrti mamy bývajú sami v zanedbanom dome na okraji lesa na severnom pobreží Kalifornie. Júliiným jediným osobným majetkom je strelná zbraň Sig Sauer a čitateľovi je rýchlo jasné, že nežije zďaleka tak ako jej rovesníci. Inú realitu však nepozná. Vyrastá v drsnej osamelosti, upnutá na svojho otca Martina, až po deň, keď stretne istého Jacoba a nájde v ňom spojenca. Táto nová situácia je nemysliteľná pre jej otca - nedokáže akceptovať Júliinu slobodu a o to silnejšie si ju chce pripútať k sebe.
Experimenty s hĺbkou poľa
Gabriel Tallent s dávkou odvahy rozpitváva tento zložitý, deštruktívny vzťah medzi otcom a dcérou. Ak sa od prvých strán púšťa do náročných tém ako zneužívanie, rodinné násilie a alkoholizmus, o to viac sa snaží zachytiť ich rozmanito, ako fotograf experimentujúci s hĺbkou poľa. Listujeme tak v temných stránkach duše Júlie, ktorá neprestajne, a navzdory sebe samej, kolíše medzi láskou a nenávisťou k otcovi. Na druhej strane, aj postavu otca autor vykresľuje komplexne. Dvojznačnosť jeho povahy funguje ako pripomienka, že násilie v našej spoločnosti nepáchajú monštrá, ale reálne osoby, ktoré sa nám môžu v mnohom podobať. Júliin príbeh je zároveň debatou o vplyve nášho prostredia počas detstva na to, akými ľuďmi sa neskôr stávame. A poukazuje na jazvy, ktoré sa z generácie na generáciu nehoja.
Gabriel Tallent: Moje najdrahšie zlatíčko (Odeon 2018) (zdroj: Archív SME)Na okraji spoločnosti
Sám Gabriel Tallent si spomína na svoje vlastné detstvo ako „úplne čarovné“”, aj keď rovnako ako Júlia pozná pocit byť na okraji spoločnosti. Vyrastal v ultraliberárnej domácnosti, vychovaný dvomi mamami, ktoré pred viac ako dvadsiatimi rokmi ešte v Amerike nemohli otvorene uzavrieť oficiálny manželský zväzok. Voľný čas trávil objavovaním kalifornskej divočiny pozdĺž pobrežia. Práve veľkoleposť a sloboda prírody je neoddeliteľnou súčasťou Júliinho príbehu, ako symbol nekonečnosti možností vonkajšieho sveta a kontrast k útlemu, malému svetu, v ktorom ju drží jej otec. Moje najdrahšie zlatíčko je tak aj románom o emancipácii, nevinnosti a americkom sne.
Ak sa opýtate Gabriela Tallenta, ako by opísal svoju knihu, nepoprie, že ide o „temný“ príbeh. Nejde o ľahké čítanie, naopak, niektoré pasáže vyvolávajú zimomriavky alebo nepríjemné šteklenie v žalúdku. „Mojou prácou nie je robiť realitu znesiteľnejšiu pre čitateľa,“ tvrdí autor.
Boj Júlie o osobnú slobodu, napísaný s jasnozrivosťou a citom, sa číta na jeden dych - aj keď niektoré vety vám môžu zostať zaseknuté v hrdle. Nie je však práve úlohou dobrej literatúry prinútiť nás premýšľať nad novými otázkami, aj keď nie sú práve najpríjemnejšie? Toto je príbeh o skutočnej ľudskej bolesti, ako ju prežívame a vieme prežiť, a zápas húževnatej mladej ženy o záchranu vlastnej duše, keď všetko ostatné hrá proti nej.
