Mladý kalifornský spisovateľ Gabriel Tallent napísal knihu o zneužívanom štrnásťročnom dievčati, v ktorej odvážne rozpráva o skutočnostiach, pred ktorými by sme najradšej zatvorili oči.
Gabriel Tallent trafil do čierneho. Jeho smelý knižný debut Moje najdrahšie zlatíčko sa po vydaní okamžite stal bestsellerom, vzbudil pozornosť literárnych kritikov a dokonca sa zapáčil aj Stephenovi Kingovi, žijúcej legende americkej literárnej scény. Podľa jeho skromného názoru je príbeh o komplexnom vzťahu medzi zneužívaným dievčaťom a jej otcom „majstrovským dielom“.
Drsná osamelosť
Nezabudnuteľnou hrdinkou tohto románu je štrnásťročná Júlia Alvestonová, „najdrahšie zlatíčko“ svojho charizmatického, no majetníckeho otca Martina. Od smrti mamy bývajú sami v zanedbanom dome na okraji lesa na severnom pobreží Kalifornie. Júliiným jediným osobným majetkom je strelná zbraň Sig Sauer a čitateľovi je rýchlo jasné, že nežije zďaleka tak ako jej rovesníci. Inú realitu však nepozná. Vyrastá v drsnej osamelosti, upnutá na svojho otca Martina, až po deň, keď stretne istého Jacoba a nájde v ňom spojenca. Táto nová situácia je nemysliteľná pre jej otca - nedokáže akceptovať Júliinu slobodu a o to silnejšie si ju chce pripútať k sebe.
Experimenty s hĺbkou poľa
Gabriel Tallent s dávkou odvahy rozpitváva tento zložitý, deštruktívny vzťah medzi otcom a dcérou. Ak sa od prvých strán púšťa do náročných tém ako zneužívanie, rodinné násilie a alkoholizmus, o to viac sa snaží zachytiť ich rozmanito, ako fotograf experimentujúci s hĺbkou poľa. Listujeme tak v temných stránkach duše Júlie, ktorá neprestajne, a navzdory sebe samej, kolíše medzi láskou a nenávisťou k otcovi. Na druhej strane, aj postavu otca autor vykresľuje komplexne. Dvojznačnosť jeho povahy funguje ako pripomienka, že násilie v našej spoločnosti nepáchajú monštrá, ale reálne osoby, ktoré sa nám môžu v mnohom podobať. Júliin príbeh je zároveň debatou o vplyve nášho prostredia počas detstva na to, akými ľuďmi sa neskôr stávame. A poukazuje na jazvy, ktoré sa z generácie na generáciu nehoja.

Na okraji spoločnosti
Sám Gabriel Tallent si spomína na svoje vlastné detstvo ako „úplne čarovné“”, aj keď rovnako ako Júlia pozná pocit byť na okraji spoločnosti. Vyrastal v ultraliberárnej domácnosti, vychovaný dvomi mamami, ktoré pred viac ako dvadsiatimi rokmi ešte v Amerike nemohli otvorene uzavrieť oficiálny manželský zväzok. Voľný čas trávil objavovaním kalifornskej divočiny pozdĺž pobrežia. Práve veľkoleposť a sloboda prírody je neoddeliteľnou súčasťou Júliinho príbehu, ako symbol nekonečnosti možností vonkajšieho sveta a kontrast k útlemu, malému svetu, v ktorom ju drží jej otec. Moje najdrahšie zlatíčko je tak aj románom o emancipácii, nevinnosti a americkom sne.
Ak sa opýtate Gabriela Tallenta, ako by opísal svoju knihu, nepoprie, že ide o „temný“ príbeh. Nejde o ľahké čítanie, naopak, niektoré pasáže vyvolávajú zimomriavky alebo nepríjemné šteklenie v žalúdku. „Mojou prácou nie je robiť realitu znesiteľnejšiu pre čitateľa,“ tvrdí autor.
Boj Júlie o osobnú slobodu, napísaný s jasnozrivosťou a citom, sa číta na jeden dych - aj keď niektoré vety vám môžu zostať zaseknuté v hrdle. Nie je však práve úlohou dobrej literatúry prinútiť nás premýšľať nad novými otázkami, aj keď nie sú práve najpríjemnejšie? Toto je príbeh o skutočnej ľudskej bolesti, ako ju prežívame a vieme prežiť, a zápas húževnatej mladej ženy o záchranu vlastnej duše, keď všetko ostatné hrá proti nej.
Autor: Lenka Hudáková