Svoje prvé herecké skúsenosti získal už v detstve a v súčasnosti ho obsadzujú do filmov, o ktorých sa najviac hovorí. DÁVID HARTL napriek tomu nemá maniere a vie si priznať aj to, že sa stále musí dovzdelávať.
V rozhovore pre SME prezradil nie len to, ako sa mu hrali mladíci, ktorí odišli z tohto sveta priskoro, ale aj kde nabral odvahu na nahotu v inscenácii Equus.
Ako ste sa stali súčasťou filmu Ostrým nožom, ktorý sa inšpiroval smrťou Daniela Tupého?
"Prišiel som na konkurz a nevedel som úplne, do čoho idem. Mal som hárok papiera a situáciu, ktorú som sa musel naučiť.
Neskôr som zistil, že je to príbeh otca, ktorý zlyhal vo svojej úlohe, a zavraždia mu syna. Vo filme zisťujeme, ako je systém nastavený a aké obrovské diery sú v ňom.
Scenár ma dostal. Chcel som však vedieť, či film bude odtlačkom čias ako Únos, alebo niečím iným. Tvorcovia mi to vysvetlili tak, že je to skôr rodinná psychologická dráma."
Ako sa vám nakrúcal moment útoku?
"Bola to nepríjemná skúsenosť. Neviem, ako sa to zostrihá, no dúfam, že to nebude mať šesť sekúnd, pretože sme to nakrúcali celú noc v zime.
Aj keď som mal chrániče, ušla sa mi jedna pekná rana do hlavy, za čo sa mi raper veľmi ospravedlňoval.
Všetci boli veľmi ústretoví, hoci vyzerali strašidelne. Boli o hlavu alebo dve vyšší odo mňa, ale na to som zvyknutý.
Scéna sa nakrúcala z rôznych uhlov a nacvičovala ako choreografia. Za noc sme spravili štyridsaťštyri ostrých, takže som sa nakoniec cítil ako handrová bábika.
Na druhý deň mi bolo pred predstavením do plaču. Bola to však výzva, a to mám rád."
Aké bolo zas v Únose zosobňovať Róberta Remiáša, ktorý zomrel vo vašom veku?
"Veľmi si cením krok Marianny Čengel-Solčanskej, že nás obsadila aj s Vladislavom Plevčíkom, mojím veľmi dobrým kamarátom a alternantom v aktuálnej inscenácii Rozum a cit.
“Róberta Remiáša obdivujem. Bol hrdinom doby.
„
Na premiére som sa dozvedel, že sme s pani Remiášovou vzdialení príbuzní. Nikdy nezabudnem na to, keď prišla na pľac v deň nakrúcania posledných minút života Róberta Remiáša.
Veľmi som sa bál, aj keď som vedel, že všetko je naskúšané. Záber, ktorý na plátne trvá šesť sekúnd, sme robili dvanásť hodín.
Bolo to pre mňa náročné fyzicky aj psychicky. Deň predtým som mal ešte kaskadérske skúšky, kde mi kaskadér povedal, že mi nič nehrozí. Len sa možno trochu popálim, vdýchnem dym, prípadne sa mi vyrazí dych z tlakovej vlny alebo mi padne rozbité sklo do oka."
