Náš svet sa dramaticky mení. Ak ste v roku 1984 videli film Blade Runner, ktorý sa odohrával na sklonku druhého desaťročia 21. storočia, videli ste neskutočnú krajinu s lietajúcimi autami a telefónnymi búdkami. Dnes sme ďalej, ako sme si vtedy vedeli predstaviť. Aspoň v tých telefónoch, aj keď lietajúce autá sú už tiež realitou. Juraj Vaculík roky výrazne prispieva k zmene nášho vnímania súčasnosti. Najprv ako divadelník, ale hlavne ako tvorca reklám a dnes globálne ako spolutvorca aeromobilu.
Predstavte si fiktívnu situáciu: zaspíte napríklad v lavici Divadelnej fakulty VŠMU, kde ste študovali, niekedy v roku 1989, a prebudíte sa v roku 2019. Verili by ste, že prešlo len tridsať rokov?
Ale asi áno. Bol som vždy človek s dostatočnou predstavivosťou a ochotou na zmeny, takže keď by odznel prvotný šok, tak by sa mi to zdalo úplne o. k. Možno by som si aj povedal, že za tridsať rokov sme už mohli byť v mnohom ešte ďalej...
Čo vás najviac na dnešných časoch teší, čo nás ako spoločnosť posúva vpred?
Asi najmä to, že žijeme v otvorenom, globálnom svete, kde môže uspieť každý. A my sme jeho súčasťou. Že aj malý tím niekde na univerzite alebo v garáži aj s obmedzenými zdrojmi vie prísť s prevratnou myšlienkou, technológiou alebo konceptom a vytvoriť prototyp. Aj keď možno niekedy nemáme ten pocit, žijeme v ére, v ktorej je najmenej vojenských konfliktov a strát na životoch, kvalita a dĺžka ľudského života je dlhšia ako kedykoľvek predtým a aj miera osobnej slobody je mimoriadna. Technológie umožnili taký obrovský skok vo všetkom, čo robíme, a ten skok je taký zásadný, že si to ešte ani my sami nemôžeme a ani nevieme úplne uvedomiť. Akákoľvek technológia v minulosti, kým sa stala naozaj masovou a masovo ekonomicky, kultúrne a sociálne aj akceptovanou, trvalo to desaťročia, prinajmenšom roky. Železnica, elektrina, telefón. Ale to, čo sa odohralo za posledných pätnásť-dvadsať rokov, myslím tým internet, mobilné technológie, zmenilo za zlomok toho času spoločnosť vo všetkých ohľadoch tak zásadne, že ak si predstavím, čo nás ešte iba čaká s masívnejším nasadením AI, biotechnológií, atď., bude to ešte veľmi zaujímavé.
November 1989 sme prežívali ako idealistickí optimisti, ktorí chceli meniť vtedajší sivý svet totalitného štátu. Dnes sa mi zdá, že väčšina ľudí nebola na ulici preto, že chceli ten idealizmus dobrej spoločnosti, ale preto, že chceli, aby si mohli kúpiť nové rifle, nové auto, dovolenku. Stala sa niekde chyba alebo to je prirodzený vývoj od snívania o ideáloch k ich nahradeniu slasťou konzumu?
Lákadiel bolo príliš mnoho a asi prišli všetky naraz a veľmi rýchlo. Tie prvé dni a týždne po novembri 1989 boli naozaj neuveriteľné, idealistické a v mnohom aj vznešené, žiaľ (alebo aj ako inak), zmenili sme systém, ale ľudia ostali v mnohom ti istí... a v nových podmienkach a s novými možnosťami sa naplno prejavili. Ja som však optimista. Chce to čas, trpezlivosť a najmä dobré vzdelanie a dobré príklady pre aktívnych mladých ľudí a ďalšie generácie.
Sloboda je vec zodpovednosti. Naučili sme sa byť zodpovední a slobodní za ten čas od novembra ‘89? Lebo nie vždy to tak vyzerá....
Presne tak: sloboda znamená niesť zodpovednosť! Žiaľ, drvivá väčšina ľudí požaduje absolútnu slobodu, ale len malý zlomok populácie je ochotný aj niesť skutočnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, okolie, kvalitu života, vzťahov, a tak by sa dalo, žiaľ, pokračovať ďalej a ďalej. A ak si túto priamu úmeru nezačne uvedomovať väčšie, nadkritické množstvo ľudí, tak bude stále vyššia hrozba manipulácie a tým aj neslobody.
Je Slovensko podľa vás dnes tvorivá krajina? Alebo sme – ako toľkokrát v histórii – hubkou, ktorá s pokorou nasáva okoloidúce trendy, ale pritom sme konzervatívnejší?
Ťažko generalizovať, ale sme určite tvoriví, nakoniec ako každá iná kultúra, a tí najlepší spomedzi nás to dokazujú v mnohých oblastiach a ako to už býva, skôr vo svete ako doma.
Tá dnešná otvorenosť svetu je výhodou, keďže trendy prichádzajú k nám, v podstate v reálnom čase a veľmi demokraticky máme prístup k novým knihám, filmom, hudbe, informáciám, technológiám, o čom sa nám pred tridsiatimi rokmi mohlo iba snívať. A hlavne rovnako aj my môžeme dať svetu vedieť o tom najlepšom, čo vytvoríme, či už v umení, technológiách, alebo iných oblastiach tvorivosti. A až história a primeraný časový odstup ukážu, ako sme uspeli.
Jednou z najvýraznejších kreatívnych oblastí sa v 21. storočí ukázala reklama. Vie meniť správanie ľudí, zavádza nielen nové produkty, ale aj mení myslenie. V čom je skryté tvorivé umenie dobrej reklamy ?
Umenie je síce veľkým inšpirátorom a aj personálnym zdrojom pre reklamu, ale reklama má v prvom rade predávať, odlíšiť a jasne komunikovať posolstvá zadávateľa reklamného posolstva. To by malo byť v prvom rade užitočné, korektné a zodpovedné a ak to navyše robí aj zaujímavo, odlíšiteľne a nápadito, môže sa dostať až na hranicu umenia a byť umením akceptované a integrované. Tá hranica je veľmi dynamická, mení sa od média k médiu, v dnešných časoch sa dokonca mnohé reklamné správy snažia robiť to bez prílišného brandingu, okázalej príslušnosti k značke a ani nevyzerať ako reklama, ale zároveň vytvoriť taký jedinečný a zaujímavý obsah, aby sa s ňou jej priaznivci a spotrebitelia identifikovali možno v ešte väčšej miere ako v minulosti.
Reklama je často aj predmetom dehonestácie, že to je pragmatické ohlupovanie. Dokonca niektoré médiá (komerčné televízie i rádiá) sa stali akoby reklamným prúdom, ktorý občas preruší úryvok nejakého diela. Do akej miery je akceptovateľné, ak film prerušia každú chvíľu dlhé reklamné brejky? Nie je to vlastne na škodu filmu i samotnej reklamy?
Je. Preto by mala reklama a jej tvorcovia tvoriť takú reklamu, aby zabávala, neurážala a zároveň informovala a predávala. Lebo to je a stále bude jej hlavný zmysel. A každý jej konzument má silnú zbraň a to, že môže reklamu preskočiť, vypnúť, ignorovať. Jej tvorcovia sú preto, možno viac ako kedykoľvek predtým, nútení tvoriť naozaj výnimočný reklamný obsah, aby ho cieľová skupina nepreskakovala a nevypínala, ale naopak, vyhľadávala, posúvala ďalej a komentovala. Každý zadávateľ a tvorca po tom túži, ale nie každý zadávateľ je ochotný to takto robiť a nie každý reklamný tvorca je to schopný aj dobre urobiť. Ale sme na konci éry lineárnej TV, pozeráme, kedy chceme a čo chceme (youtube, Netflix, HBO a podobne) a s médiami vrátane reklamy narábame omnoho aktívnejšie ako predtým. Ale nebojím sa o budúcnosť reklamy, bola tu v rôznych formách stáročia, stále sa budú meniť jej mediálne formy, ale zaujímavo a atraktívne podaná správa, ktorá bude spotrebiteľovi na úžitok, určite prežije.
Dnes sa – a vaša práca v Made by Vaculík o tom svedčí tiež – výrazne presunula do digitálneho prostredia, smartfónov alebo do usporadúvania riadených udalostí, ktoré vyvolajú následnú spontánnu „sociálnosieťovú“ reakciu. Je digitálne prostredie priestorom na personalizovanú reklamu, takže časom každý z nás uvidí svoj reklamný svet?
Reklama sa mení a každá technologická inovácia ju, ale aj jej konzumentov menila a mení a niekedy aj veľmi dramaticky. Tak to bolo po vynáleze kníhtlače, rádia, televízie a v dnešných časoch real-time komunikácie, internetu, hlavne mobilného a sociálnych sietí. Učíme sa s nimi žiť, rovnako ako so všetkými technológiami predtým. Je pravda, že miera a najmä čas ich masovej akceptácie sa neuveriteľne skrátili, a teda aj naša schopnosť s nimi kriticky narábať. Verím však v schopnosť ľudstva si s tým poradiť. Reklama a aj tá personalizovaná je iba fragment oveľa väčšieho informačného a zásadnejšieho kontextu. A schopnosť kriticky prijímať nielen marketingové informácie je jedna z veľkých výziev, ktorým čelíme, a nie vždy ich zvládame. A to nás stále ešte iba čaká to hlavné dejstvo: AR (Augumented Reality), VR (Virtual Reality) a najmä AI (Artificial Inteligence) budú čo nevidieť v takom masovom rozšírení a nasadení a v podstate sa to už deje, že narábanie s nimi a hlavne tvorivé a zároveň kritické bude jednou z kľúčových zručností (skills). A týka sa to nie budúcich generácií, ale každého z nás už teraz. A mali by sme byť na to lepšie pripravení a tou rozhodujúcou silou a hodnotou v tomto procese je vzdelávanie. Znova sa opakujem, ale to je naša najväčšia slabina a ohrozenie, keďže je málo doceňované z pohľadu zdrojov, hodnoty školstva v spoločnosti, ako aj našej schopnosti a ochoty sa kontinuálne vzdelávať, prípadne učiť sa od ľudí, ktorí prišli na Slovensko zo zahraničia a sú ochotní podeliť sa o svoju expertízu.
Čo chýba kultúrnemu a tvorivému prostrediu Slovenska? Keby ste mali pripraviť európsku kampaň, ktorá by mala zaujať ľudí, čo vyhľadávajú kultúrne zážitky, čo by ste im z tejto našej krajinky ponúkli?
Je toho mnoho, v histórii aj v súčasnosti. Skvelí umelci, vynálezcovia, úspešní podnikatelia, športovci, ľudia konajúci dobro v charite a pomáhajúci na mnohých kontinentoch, myslím, že by sme nejaké roly models našli v každom odvetví. Chýba nám však zdravé sebavedomie, schopnosť, záujem a chuť dať o sebe vedieť svetu a zároveň pokora a slušnosť, keď sa už ten svet o nás začne aj naozaj vážne zaujímať. Učíme sa to stále a verím, že v už dnešnej generácii 30+ tu doma na Slovensku, ale aj medzi mnohými úspešnými Slovákmi a Slovenkami vo svete sú takí, ktorí pomôžu urobiť kvalitatívny skok z národa „holubičieho“, ale často skôr zakomplexovaného, do modernej, slušnej, zdravo ambicióznej a najmä úspešnej spoločnosti.
Aeromobil, lietajúce auto, je do veľkej miery pokusom realizovať sen. Spomeniete si ešte na zrod tejto myšlienky premeniť sci-fi či filmové efekty do reality?
Ten sen je tu už vyše sto rokov, ale až súčasná úroveň technológií ho pomohla uskutočniť. Prvý pokus o lietajúce auto, zaznamenaný históriou, bol už v roku 1917, keď sa v USA o to pokúsil slávny letec a konštruktér Glenn Curtis, inak človek, ktorý pre rozmach letectva urobil oveľa viac ako známejší bratia Wrightovci. Henryho Forda, ktorý Curtisa podporoval, takisto nadchla táto myšlienka a v ďalších desaťročiach sa o to pokúšali mnohé tímy na celom svete. Čo sa nás týka, Štefan Klein bol touto myšlienkou nadšený dlhé roky. Pamätám si ešte z konškoláckych čias (on vtedy bol na VŠVU ja na VŠMU), ako sníval a rozprával o zrealizovaní tejto idey.Nikto tomu však neveril, a keď potom v roku 2010 prišiel za mnou, aj to iba preto, lebo ho k tomu dohnala Zora Jaurová, naša spoločná kamarátka, frustrovane mi hovoril, že aj keď o tom sníva už tak dlho, nikto tomu stále neverí, nevidí v tom zmysel a nie je ochotný sa s ním do toho pustiť, riskovať peniaze, reputáciu atď. A ja som sa vtedy rozhodol, že ideme do toho a zmeníme svet! Odvtedy tento náš projekt prešiel mnohými fázami, radostnými, ale aj naozaj veľmi ťažkými, a ešte mnoho ich je určite pred nami. Ale ako mi raz Štefan povedal, verím tomu možno viac ako on. A sny meníme každý deň na realitu.
Dnes je AeroMobil medzinárodným tímom vývojárov a inžinierov. Myslíte si, že sa okrem efektných prezentácií dostane lietajúce auto reálne do používania? Ak, tak akú bude potrebovať infraštruktúru? Historické centrá miest nevyzerajú ako miesta, kde by sa len tak dalo lietať...
Prezentácií robíme minimum a to práve pre to, že sa snažíme dostať reálne lietajúce auto čo najskôr do bežného používania. To, čo sa začalo ako malá partia Slovákov v malej garáži, je dnes jedna z najrešpektovajších firiem na svete v tejto novovznikajúcej novej globálnej priemyselnej oblasti. Podarilo sa mi dať dokopy tím najlepších svetových odborníkov z momentálne desiatich krajín sveta, ktorí pre AeroMobil prišli na Slovensko a odišli z firiem ako Ferrari, Airbus, McLaren, Boeing, Aston Martin, Mercedes Benz, Lockheed Martin, BMW atď. Spolupracujeme s najlepšími firmami na svete na vývoji nových motorov, špeciálnych technológií, inovatívnych materiálov a v neposlednom rade aj s regulátormi. V AeroMobile budú sedieť ľudia a musíme si byť istí, že bezpečnostné štandardy budú na takej úrovni, že naše riešenie bude absolútne spoľahlivé. A áno, máte pravdu, dnešná infraštrúktura je na to pripravená iba sčasti. Ale prekvapivo je v súčasnosti mnoho malých letísk, ktoré sa dajú využiť už dnes (iba v USA ich je viac ako 30 000) a unikátna schopnosť AeroMobilu skonvertovať sa z auta na lietadlo a naopak, umožňuje vyjsť z domu, na malom letisku sa transformovať na lietadlo, odletieť 700 kilometrov ďaleko, po pristátí sa znova zmeniť na auto a prísť do finálnej destinácie bez akýchkoľvek problémov a zaparkovať ako bežné auto.
Objavuje sa aj veľa konceptov tzv. passengers drones, alebo dronov pre ľudí, čo sú vlastne nové typy elektrických helikoptér alebo lietajúcich taxíkov. Pre tie ešte neexistuje nielen infraštruktúra, ale ani legislatívny a certifikačný rámec, sú limitované aj počasím vo väčšej miere ako lietajúce autá. Hlavne technológie potrebné na ich masové rozšírenie sú ešte stále vo vývoji, ako napríklad nové typy batérií, ktoré budú ľahšie, s násobne väčšou kapacitou a zároveň budú pri prevádzke omnoho bezpečnejšie a spoľahlivejšie. Ale ten čas príde a mestá, ich architektúru a fungovanie to zmení rovnako, ako keď pred vyše sto rokmi kone nahradili automobily.
Juraj Vaculík (zdroj: FOTO TASR)
Profil
Juraj Vaculík (1967) vyrastal v divadelnom prostredí a študoval na Vysokej škole múzických umení divadelnú réžiu. V novembri 1989 patril k výrazným tváram študentského hnutia. Po revolúcii sa pohyboval v obnovenom divadle Astorka Korzo 90. Neskôr sa začal aktívne venovať tvorbe reklamy, v roku 1996 založil vlastné kreatívne štúdio, dnes známe ako Made by Vaculik. V roku 2010 sa so Štefanom Kleinom pustil do realizácie pionierskeho sna lietajúceho automobilu a vybudoval spoločnosť AeroMobil, ktorá sa dnes považuje za jednu z najdôležitejších vizionárskych firiem pre najbližšie desaťročie.
