Do mixéra hoďte osvedčenú popovú klasiku, pridajte plechovú dychovú sekciu z tridsiatych rokov, synkopami zjemnite tuc-tuc a nezabudnite na éterický hlas. Tak sa z popu stáva zlatý fond, klasika, kánon.
Poznáte pesničkuAll you need is love? Áno, tú z televíznej reklamy na akéhosi mobilného operátora. Drvivá väčšina ľudí narodených v tomto storočí bude mať zafixovanú hippie hymnu leta lásky roku 1967 ako otravný podmaz z reklamy.
Pred pár rokmi sa na vlnách európskej popularity niesla francúzska skupina Nouvelle Vague, ktorá natočila skladby elektronických ikon osemdesiatych rokov a new wave éry v krehkej akusticko-džezovej nálade. Chladná dekadentná elektronika Joy Division, The Cure, New Order v rytme bossa novy? O čosi podobné sa pokúsil napríklad Seňor Coconut, keď nahral odľudštený Kraftwerk, ako by vyzerali na havajských ostrovoch. A poznáte Postmodern Jukebox Scotta Bradleeho? Tanečný orchester ako z tridsiatych rokov s heslom „new music, old style“ nahráva skladby Christiny Aguilery, Michaela Jacksona, Toto či iných popových hviezd v štýle produkcie Franka Sinatru v Las Vegas. Ich YouTube sleduje pravidelne 3,6 milióna ľudí a ich orchester (občas zdvojený, vystupujúci pod rovnakým názvom na rôznych miestach) cestuje s úspechmi po celom svete.
A náš hudobný klasik Peter Breiner si vzal Beatles a prerobil ich pesničky do „vážnohudobného“ barokového šatu.
Staré dobré časy
Hranie „starých pesničiek“ v nových šatách bolo vždy súčasťou budovania kánonu populárnej piesne.Cover verzie znamenajú čosi ako hold koreňom a na koncertoch „cudzie“ piesne hrali Bob Dylan aj U2, Miro Žbirka aj Desmod. Viac alebo menej podobné originálu odkazujú poslucháčovi – toto je „klasika“. Čiže tieto piesne patria k našej minulosti, vyrástli sme na nich a máme vedieť, že sú to tie pravé hodnoty.
Retrománie – to nie sú len staré obaly horaliek či počúvanie starých pesničiek Beatles, či nových pesničiek v retro úpravách. Je to aj nostalgizovanie minulosti. Veď ako bolo krásne vtedy, keď sme boli mladí, čo v prípade (Česko)Slovenska napríklad vedie do čias rehabilitovania socialistickej letargie či dokonca fašistického štátu. Je to budovanie falošnej historickej mytológie cez nezáväzné popkultúrne produkty, cesta späť do milej rozprávky. Ale maľovanie histórie naružovo spomienkami na prvé múry lások a „čo sa stane, keď ju pobozkám“, je aj pretieraním neprijateľnej minulosti na čosi, za čím sa nám má cnieť. Kanonizácia popkultúrnych artefaktov z minulosti otvára otázku, či ide len o emocionálne spomienky, alebo aj o prejav istej túžby po bezpečnej minulosti reprezentovanej paternalistickým/totalitným systémom.
Rebel je mŕtvy
Za ostatné roky prevládol v zábave antioriginalizmus. Bezpečný prístav znamená v talentových súťažiach preberať osvedčené hity a hľadať interpretov skladieb, „ktoré všetci poznáme“. Tvoja tvár znie povedome je karaoke súťaž, kde diváci obdivujú prácu maskérov a napodobňovanie všeobecne známych hviezd. Toto je dobré, to predsa poznáme, je bezpečnostné heslo, ktoré oprávňuje na vstup do masových médií, pretože to, čo poznáme, je bezpečné, nevytrhne nás z bubliny našej existencie.
Prekvapujúce zistenie? Nie, je to psychológia súvisiaca so starnutím európskej populácie. My vlastne dnes nemáme mládež, ktorá by rebelovala – kultúrne, vkusom – proti generácii rodičov. Na koncerty ľudí, ktorých u nás už umiestňujeme do domovov dôchodcov, ako sú Paul McCartney, AC/DC či Eric Clapton, chodia tri generácie – ich rovesníci, ich deti a ich vnuci.
Populárna hudobná kultúra bola dlhé roky rebelská, či už to bol džez a jeho výhonky, blues a rock and roll, hippies, hard rock, alebo punk, dokonca ešte aj tanečná generácia prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. A odrazu sa rebélia vytratila, pretože potetovaní a ocvočkovaní sú oteckovia a bradaté deti sa tvária veľmi vážne. Prevláda priam existenčný strach o udržanie sa v lukratívnej práci, snaha vyniknúť, alebo, na strane druhej, absolútna oddanosť prokrastinácii, využívanie mamahotela, sociálnych sietí a bezstarostnosť. Rebelské gestá a spojené s hudbou? To si nájdeme na youtube a dobre sa pritom pobavíme. Prinajhoršom si pustíme slovenský hip-hop, tam o tom pomaly štyridsiatnici ako Vec, Rytmus a ďalší čosi rozprávali.
Keď je staré nové
Kanonizácia hudobných popkultúrnych hviezd sa aj u nás prejavila sériou oslavných a spomienkových koncertov sedemdesiatnikov, ktorým ich rodičia pred päťdesiatimi rokmi nadávali, že s gitarou to nikam nedotiahnu.
Hudobná ponuka stratila navyše rozmer historického vývoja. Poslucháči sa „vracajú“ k hudbe svojej mladosti, popri pesničkách, ktoré vznikli „včera“, prinášajú tradičné hudobné rozhlasové kanály pesničky staré tridsať či päťdesiat rokov. Nejestvuje generačný hudobný pocit, pretože mladí ľudia dnes spokojne počúvajú Led Zeppelin či Deža Ursinyho, teda hudbu svojich prarodičov.
Evolučnosť sa akosi vytratila, staré je obnovované ako fénix vstávajúci z popola. A nové sa chce čo najviac pripodobňovať k tomu, čo už poznáme.
