Starostlivo zostavený program piateho ročníka prehliadky škandinávskych filmov Scandi na novinkách i starších filmoch pre dospelých i deti dokázal, že jedinečnosť, pôvab a kvality súčasnej severskej kinematografie pramenia zo žánrovej, ideovej, ale aj kultúrnej a etnickej rôznorodosti, spojenej hodnotami slobody, demokracie a humanizmu.
Ťažisková časť piateho ročníka prehliadky škandinávskych filmov Scandi priniesla do slovenských kín päť noviniek. Päť výrazných autorov rozličných rukopisov. Päť osobností kráčajúcich vo svojej tvorbe priamou a jasnou cestou.
Premiéry
Prehliadku otvorila snímka islandského scenáristu a režiséra Benedikta ErlingssonaKona fer í stríð, uvádzaná u nás pod medzinárodným názvom v angličtine Woman at War. Tohtoročné Scandi uviedlo v sekcii Best of jeho starší film O koňoch a ľuďoch. Woman at War je originálne, vtipné, divácky vďačné zamyslenie nad podstatou vecí a sveta. Nad tým, čo je nielen pre ženu skutočná vojna: diverznými spôsobmi bojovať proti nadnárodným korporáciám, alebo osvojiť si ukrajinskú sirôtku? Slobodná päťdesiatnička Halla robí všetko pre to, aby znemožnila riadny chod továrne, ktorá podľa nej ničí prírodu. V civile je nenápadná utiahnutá učiteľka hudby, v akcii sa mení na superhrdinku, vyzbrojenú lukom a šípmi. Radikálny život sa začne lámať, keď jej po rokoch úrady dovolia adopciu. Už v O koňoch a ľuďoch bol citeľný kusturicovský vplyv balkánskej kinematografie, poučeným gýčom, zveličovaním a spájaním zdanlivo nesúrodých prvkov vytvárajúci novú vizuálnu aj ideovú kvalitu. Vo Woman at War sa pridáva priateľsky ironické požmurkávanie na Dogmu 95 a iné radikálne filmové štýly. Výsledkom je pocit oslobodzujúcej, očistnej, katarznej bláznivosti.
Woman at war. (zdroj: Film Europe)Floskulám o škandinávskej pochmúrnej tragike, bezvýchodiskovosti a depresii zdanlivo dáva za pravdu švédska psychologická a sociálna dráma Petra GrönlundaGoliáš. Sedemnásťročný Kimmie zo špinavého priemyselného predmestia podvedome túži po normálnom pokojnom živote, aký nikdy nepoznal, pretože jeho otec je členom kriminálneho gangu. Pred nástupom do väzenia chce rodinu zabezpečiť výnosom z predaja drog, ale akcia sa nepodarí a gang príde o všetko. A práve Kimmie sa má postarať o rodinu, kým bude otec v base. Dospievanie v krutom svete. Nenaplniteľný sen o šťastí bez násilia a zločinu. Zmúdrenie, ktoré je vlastne rezignáciou. Vo svojom druhom dlhometrážnom filme Grönlund všestranne nadväzuje na debut Česť medzi zlodejmi (2015) o mladej dílerke drog. Drsné, realisticky vykreslené prostredie bez príkras, rozhýbaná ručná kamera, presvedčivo improvizujúci herci – to všetko vytvára neľútostný pravdivý obraz odvrátenej tváre škandinávskeho blahobytu.
Goliáš. (zdroj: Film Europe)Podobne ako vianočná rodinná komédiaSviatky pokoja a mieru. Dánska herečka Paprika Steenová debutovala pred pätnástimi rokmi réžiou celovečernej drámy o rozpade rodiny Nechajte maličkých… V roku 2007 na rodinnú tému nadviazala romantickou tragikomédiou Til døden os skiller o mužovi týranom manželkou. Novinka výstižne zobrazuje Vianoce ako dni, v ktorých sa počas povinných rodinných návštev, obedov, večerí, obdarovávania a vyprázdnených rituálov prejavujú odpudivé stránky charakterov, praskajú nervy a vybavujú dlho narastajúce účty. Vo filme je symbolicky jediná čistá pozitívna postava, ktorá sa neprejaví ako egoista, tyran, slaboch, psychopat, hysterik či aspoň hlupák. Netušíme, či to je človek, alebo anjel. Všetci ostatní sa počas stredostavovského Štedrého večera hašteria, zosmiešňujú, ponižujú, obviňujú. Film stojí na kontraste medzi ideálom a skutočnosťou, pravou tvárou pôžitkárskej pragmatickej spoločnosti. Jeho producentom bol Mikael Rieks, manžel režisérky, ktorá si zahrala hlavnú rolu a do jednej z vedľajších obsadila aj syna Otta Leonarda Steena Rieksa.
Otec švédskej filmárky Gabriely Pichlerovej je z Rakúska a mama z Bosny. Gabriela sa z továrne na cukrovinky vypracovala až na absolventku réžie göteborskej filmovej školy a v roku 2012 debutovala drámouJesť, spať, zomrieť o balkánskej moslimke hľadajúcej šťastie vo Švédsku. Scandi uviedlo Pichlerovej druhý celovečerný film Amatéri . Mestečko Lafors bolo kedysi preslávené spracovaním kože, ale lacný dovoz z Číny ukončil jeho rozmach. Etnicky rôznorodé obyvateľstvo prežíva, ako sa dá. Keď nemecký diskontný reťazec prejaví záujem zriadiť tu svoju pobočku, mestská rada sa rozhodne dať o Laforse nakrútiť profesionálny propagačný film. Spolužiačky z miestnej strednej školy Turkyňa Dana a Pakistanka Aida sú znechutené jeho vyumelkovanou sterilnou falošnosťou. Rozhodnú sa urobiť vlastný film o svojom meste, o skutočných ľuďoch a živote, aký je. Režisérka rýchlo opúšťa tradičnú dramaturgiu a divák sa nedočká veľkého víťazného finále. Dievčatá síce po rôznych peripetiách uvedú svoj film v miestnom kine, ale viac než päťhodinový opus spolu s nimi vydrží sledovať len poslanec mestského zastupiteľstva pôvodom z Bangladéša. StodvaminútovíAmatéri nesú síce označenie „komédia“, ale pre škandinávske filmy je príznačná žánrová nejednoznačnosť. Voľne poňatý príbeh o nakrúcaní amatérskeho videa, poskladaný z rôznorodých nesúvislých epizód či portrétov, obsadený prevažne nehercami, sa pre Pichlerovú stal zámienkou na dokumentárnu mozaiku súčasnosti v etnicky, kultúrne i spoločensky rôznorodom priemyselnom mestečku.
Amatéri. (zdroj: Film Europe)S etnickou a kultúrnou diverzitou dôvtipne pracuje i posledný z premiérových filmov ScandiHranica, ocenený na prehliadke Un Certain Regard v Cannes, držiteľ Európskej filmovej ceny za najlepšie vizuálne efekty. Režisér Ali Abbasi sa narodil v Iráne. Pôsobí vo Švédsku, no aj on už vo svojom debute Shelley (2016) s perzskou fantáziou, poéziou a obrazotvornosťou spracoval motívy škandinávskej mytológie, prenesené do súčasnosti. A Hranica je ďalší krok. Odpudivá colníčka Tina s výzorom neandertálky slávi pracovné úspechy vďaka skvelému čuchu. Necíti zakázané látky, alkohol a drogy, ale najmä ľudský strach, previnilosť a zlo, takže zachytí každý kontraband. Telesne zdeformovaná žena žije v lesnom domčeku s nezamestnaným povaľačom len preto, aby nebola sama. No keď v práci stretne podobne odpudivého a zdeformovaného Voreho, cíti, že našla toho pravého. V škandinávskom filme – ani od iránskeho režiséra – však nič nie je jednoduché a prvoplánový happy end sa nekoná ani v tomto prípade. Do hry vstupujú tajomné i odpudivé záležitosti ako pojedanie hmyzu, nebezpečné blesky a zneužívanie batoliat. Keď sa Tina dozvie pravdu o svojej totožnosti, musí sa rozhodnúť, či ju prijme a podvolí sa jej, alebo zostane členkou spoločenstva ľudí, v ktorom odmalička vyrastala. Abbasiho obrazy sú drsné, naturalistické, no plné čara, mágie, fantázie i poézie. Konflikt medzi tým, čím sme, a tým, za koho sa pokladáme, patrí k existenciálnym otázkam, aké obľubuje nielen škandinávska, ale i perzská kinematografia. Hranica je príkladom toho, čo môže vzniknúť, keď sa hranice medzi kultúrami zmažú. Tak ako je pre súčasnú škandinávsku kinematografiu príznačné.
Hranica. (zdroj: Film Europe)
Proti xenofóbii
Téma extrémizmu, rasizmu a xenofóbie nie je v škandinávskej kinematografii nová. Fínsko-švédsky príbeh scenáristu Aleksiho Bardyho a režiséra Dome KarukoskihoLevie srdce (2013) nechce byť objavný. Využíva tradičné postupy, aby ich nečakane ozvláštnil. Vodca skupiny neonacistov Teppo zistí, že jeho nová láska Sari má počerného syna Rahmadhaniho. Okrem problémov s vlastným presvedčením sa musí vyrovnať s chlapcom, ktorý ho odmieta a provokuje. A s bratom Harrym, ktorý dezertoval z vojenčiny, lebo nechcel, aby mu velili „buzeranti a negri“. O nič menší problém nepredstavuje Rahmadhaniho skutočný otec. Tvorcovia nevenujú veľkú pozornosť prostrediu ani sociálnym väzbám postáv. To, že nevykreslili černoška ako obeť, ale ako drzého provokatéra, je nečakané, prekvapivé a netradičné. I keď Levie srdce nakrútili pred šiestimi rokmi, jeho téma nestratila nič z aktuálnosti a nástojčivosti. Skôr naopak. V čase, keď sa spoločenský a politický extrémizmus stáva novým mainstreamom, má cenu každý rozumný hlas.
Sviatky pokoja a mieru. (zdroj: Film Europe)Veď dnes aj u nás mnohí beztrestne vyznávajú obdiv k nenávistnému blúzneniu Andersa Behringa Breivika. Teroristický útok 22. júla na ostrove Utøya neďaleko Osla je pre nórsku spoločnosť dodnes traumatizujúcou nezahojenou ranou. Prehliadka Scandi nám ju pripomenula drámou scenáristu a režiséra Erika PoppehoUtøya, 22. júla. Vznikla vlani ako hraná rekonštrukcia udalostí v letnom tábore ľavicovej mládeže. Poppe, 58-ročný nórsky kameraman, scenárista a režisér, vychádzal z dlhoročného štúdia svedectiev, protokolov, nahrávok i autentických spomienok. Materiál spracoval do podoby jedným záberom bez strihu zachyteného autentického prežívania obyčajného dievčaťa. Pocit autentickosti a bezprostrednosti bravúrnym výkonom znásobila talentovaná neherečka Andrea Berntzenová.
Milou pointou sekcie Proti xenofóbii bol dlhometrážny dokument slovenskej autorky Kataríny FarkašovejŠvédi z osady o Alexovi, Christoferovi a Erikovi. Hoci sa cítia Švédmi a od útleho detstva vyrastali v milujúcich švédskych rodinách, všetci traja pochádzajú zo slovenských rómskych osád. V sprievode kamery absolvovali cestu po stopách svojich biologických rodičov, výpravu do prostredia, z ktorého vzišli. Slovenský pohľad na mladých úspešných sebavedomých Švédov, ktorí sa narodili ako slovenskí Rómovia v ostrakizovaných spoločenstvách, nie je len zábavnou atrakciou či svedectvom o prostredí, ktoré je silnejšie než gény. V hlbších plánoch táto 72-minútová debutová snímka nevtieravo, výrečne a sugestívne rozpráva o rozdieloch, ale aj paralelách slovenskej a škandinávskej kultúry i spoločnosti.
Best of
Čierna akčná bláznivá kriminálna komédiaBoj snežného pluhu s mafiou z roku 2014, o rok staršia komediálna dráma so škandinávskou obdobou kusturicovskej bizarnosti O koňoch a ľuďoch a drsná komorná psychologická dráma na pomedzi psychotrileru Potvora (2017) predstavujú stručnú rekapituláciu toho najlepšieho z piatich ročníkov severskej filmovej lekcie Scandi.
KomédiuSprávny chlap so Stellanom Skarsgårdom v hlavnej role nakrútil v roku 2010 Nór Hans Petter Moland podľa scenára dánskeho dramatika Kima Fupza Aakesona. Trojlístok sa zišiel opäť a na berlínskom festivale o štyri roky neskôr predstavil kriminálnu komédiu Boj snežného pluhu s mafiou. Mĺkvy dánsky päťdesiatnik Nils sa priženil na nórsky vidiek neďaleko Osla. Pracuje na údržbe komunikácií. Svojho syna z celého srdca miluje, preto neverí, že bol narkoman a zomrel následkom predávkovania. A má pravdu. Vysvitne, že chlapec sa nevedomky a bez pričinenia priplietol do cesty pašerákom heroínu a tí ho umlčali. Nils sa so silou a s razanciou snežného pluhu vrhne ani nie tak do vyšetrovania, ale skôr pomsty. Nič ho nedokáže zastaviť, ani mladý psychicky labilný boss miestnej zločineckej organizácie, ani srbskí dodávatelia drog. Filmom sa ako červená niť tiahne kontrast obyčajnosti a banálnosti s vražednou nemilosrdnosťou.
Moland rozpráva pochmúrny príbeh prostredníctvom filmárskych skratiek. Pohráva sa so stereotypmi a klišé. Postavy, ktoré spočiatku vyzerajú ako kánonické figúry, sa postupne menia na bizarné, fascinujúce charaktery. Obetí pribúda, medzititulky nám zvestujú ich narastajúci počet, ale aj vierovyznanie – a všetko nevyhnutne smeruje k mohutnému katastrofickému finále. Lenže i to je groteskne zveličené. A najmä – tak, ako v tomto filme vlastne nič – ani záver nie je predvídateľný.
Deti
Do sekcie Scandi deti organizátori vybrali tri snímky podľa osvedčených knižných predlôh, tri rôzne tváre detskej filmovej zábavy.
Česko sa spolu s Dánskom, Nórskom, Švédskom a Islandom podieľalo na vzniku škandinávskej multikoprodukčnej akčnej fantasyBosorkina dcéra podľa úvodu úspešnej štvordielnej série kníh pre mládež dánskej autorky Lene Kaaberbølovej. Dánsky režisér Kenneth Kainz nakrútil stredoveký príbeh, v ktorom nie je núdza o drakov, meče a mágiu. Nosným nápadom je nadprirodzená schopnosť hrdinky vnímať najskrytejšie zákutia ľudskej duše. Najmä to, za čo by sa mal slušný človek hanbiť. Pre nepríjemnú schopnosť poznať o človeku úplnú pravdu sa ľudia Meluzíny Tonerrovej i jej dcéry Diny boja, opovrhujú nimi a vylučujú ich zo svojej spoločnosti. Sľubná mystická psychologická dráma s potenciálom silnej metafory má podobu filmovej fantasy. Osviežením a ozvláštnením sú známe české exteriéry a prírodné atrakcie.
Knižný predobraz má i digitálne animovaný dánskyNeuveriteľný príbeh o obrovskej hruške. Mačka, slon a bláznivý vedátor sa na cestu za záchranou starostu mestečka vydávajú v obrovskej plávajúcej hruške. Veľká obrázková knižka dánskeho výtvarníka a spisovateľa Jakoba Martina Strida sa pre svoju hravosť a nápaditosť stala úspešnou aj na Slovensku. Trojica režisérov Amalie Næsby Fick, Jørgen Lerdam a Philip Einstein Lipski vytvorila pestrofarebnú zábavu pre najmenších divákov. V jednoduchom lineárnom rozprávaní vŕšia s anarchistickou bezstarostnosťou epizódu za epizódou, zvrat za zvratom, náhlu premenu charakteru za náhlou premenou charakteru, prekvapivé riešenie za prekvapivým riešením. Nielen príbeh, aj výtvarné riešenia výdatne ťažia z knižnej predlohy.
Kým my dospelí poznáme nórskeho spisovateľa Jo Nesbøa ako veľkého autora severskej kriminálky, literárneho otca detektíva Harryho Holea a scenáristu skvelého televízneho trileruOkupácia, deti (aj slovenské) vedia, že je autorom šiestich kníh veselých dobrodružstiev doktora Proktora. Nesbøov krajan Arild Fröhlich v rokoch 2014 a 2015 nakrútil v nórsko-nemecko-švédskej koprodukcii podľa prvých dvoch snímky Prdiprášok doktora Proktora a Časovaňa doktora Proktora. Podobne ako kriminálne romány nenašli zatiaľ adekvátnu filmovú podobu ani Nesbøve knihy pre deti, no i tak je Časovaňa doktora Proktora zaujímavým pokusom osloviť detského diváka atraktívnym príbehom cestovania v čase i neviazaným humorom.
Škandinávci dobre vedia, že ak by deťom v kinách ponúkali len americké, čínske či ruské animované filmy, vychovali by generáciu nenáročných konzumentov zahraničnej komercie. Investícia do domácich filmov pre deti a mládež je predovšetkým investíciou do vlastnej budúcnosti.
