Jeho obrazy sú znepokojujúce, akoby skladal ľuďom z tvárí masky a ukazoval ich v gestách, ktoré sú úškľabkom. Marek Ormandík nám pripomína, že našu svetlú ľudskosť až príliš často prekrývajú temné prúdy. Vitajte vo svete pochybností o našich dušiach.
Máme okolo seba, beriem to ako trend, ktorý sa objavil aj v hudbe, vo filme, v písaní, veľmi veľa ľudí, ktorí sú nadšencami umenia a kreativity. Maľujú napríklad obrazy, lebo ich to baví. Sú to amatéri alebo umelci?
Všímam si roky tento trend amaterizmu vo výtvarnom umení a vôbec tvorbe. Je to trend, ktorý môže prinášať nové podnety, ale zároveň znižovať kvalitu. Verejnosť vyhľadáva v médiách karaoke spevákov, imitátorov, a nie pôvodnú tvorbu. Fotografovať, robiť videá je dnes pomerne jednoduché, veď kameru máme všetci v mobile. Na uliciach na nás kričia výtvory sprejerov, knihy píše takmer každý, kto je gramotný. Teda ubúda remeselnej kvality. Zahlcuje nás kvantita a častejšie aj gýč. Ale prináša to tiež demokraciu do tvorby, autenticitu a búra nadvládu akademizmu, ktorý sa dlhé roky tváril, že len on vie, čo je správne, čo je umenie. Tento svet to prevrátil naruby a ukázal, že aj neškolená tvorba môže byť veľmi úspešná. Niekedy aj kvalitná.
Neprekáža vám to ako umelcovi?
Neprekáža mi to, akceptujem túto situáciu. Sústreďujem sa na svoj výkon. Dnes tuším, čo by som mohol ešte zvládnuť a čo by som chcel povedať. Myslím, že ma už teraz veľmi nezmení ani chvála, ani kritika. Poznám svoje limity. Chcem robiť len tak, ako najlepšie viem. Všetko ostatné je pre mňa druhoradé.
Amaterizmus je jeden trend, ale prakticky od idey Andyho Warhola a neskôr obchodníckych talentov, akým je Damien Hirst, ktorý chce byť čo najznámejší, aby sa čo najlepšie predával, tu máme aj druhý trend. Je teda umenie tovarom, je umelecké gesto, marketingová aktivita?
Rozumiem tej otázke a asi by som vedel dať aj nejakú očakávanú odpoveď. Ale, po pravde, človek sa zväčša aj tak postaví pred to dielo – so všetkými skúsenosťami, vzdelaním, s aktuálnym vnútorným rozpoložením – a temer zakaždým sa jeho hodnotenie diela scvrkne na jednoduché: páči – nepáči. A to vôbec nemusí poznať pozadie vzniku diela, či ten autor je amatér, alebo doktorand, či tvrdo pracoval, alebo sa flákal, či je uznávaný, alebo hladný a odrezal si ucho. Vôbec nemusí zaostriť na popisku pri obraze, nemusí poznať príbeh výtvarného diela, prosto sa pozerá a rozhoduje sa, či ho oslovuje, alebo ho necháva chladným.
Použili ste slovné hodnotenie páči – nepáči. Keď sa na vaše obrazy pozrie bežný konzument obrázkov typu Mona Lisa, pri vašich dielach sa môže zháčiť, na prvý dojem môže povedať, že nepáči, to je také divné. Čo s tým?
K tomu páči – nepáči je ešte zátvorka: či dielo vyprovokuje v divákovi nejakú úvahu alebo emóciu. Ak tam emócia vznikla, sme na nejakej vlne, kde môžeme začať komunikovať. To páči – nepáči je trochu zjednodušenie a nemyslel som to v nejakej estetickej kategórii. Ide skôr o vnútorný pocit, či ten výtvor k divákovi prehovorí.
To „páči“ nie je o kráse, pre mňa je to skôr otázka, či to dielo je pravdivé. A teraz sa spýtate, čo je to pravdivé v umení a ja budem mať problém odpovedať.
Pravdivé umenie je integrálne. Vyvážene spája posolstvo s remeselnou formou, autorským rukopisom a ešte s kúskom niečoho neopísateľného. Pre mňa je aj dôležité, aby dielo bolo nejakým spôsobom ľahké. Aby to nebolo upotené, preprodukované. Aby v ňom bolo aj trochu osvietenia.
Vo vašom prípade mi obrazy hovoria veľa, otvárajú mi isté otázky o zmysle bytia, existenciálne znepokojenie čias nášho prelomu 20. a 21. storočia, kde sa svet rozdeľuje, stráca, mení. Je správne, ak si divák vkladá do diela svoje interpretácie?
Mám to veľmi rád, priam to milujem. Teším sa, keď spoznávam nové interpretácie svojej tvorby. Jedna vec je, čo tam vkladám ja, a druhá, čo tam vidia iní. Je pre mňa zaujímavé, či môj obraz prečítali diváci tak, ako som ho zamýšľal, alebo v ňom postrehli čosi, čo som si ani neuvedomil, že tam je. Často vkladám do obrazov nejednoznačné pocity. Niekedy ich nemám ani verbalizované. Chcem vyjadriť svoje pochybnosti, tú farebnú hmlu. Keď sa mi podarí dať do obrazu svoju neistotu, som spokojný. Verím, že takéto namaľované otázky robia obraz komunikatívnym. Posolstvo nemusí byť jednoznačné. Otázniky sú to, čo ma dráždi a čo mám na výtvarnom umení veľmi rád.
Čo vás najviac zneisťuje? Čo je vo vašich obrazoch opakovane tematizované? Ak čítam vaše diela, vidím tam to spochybňovanie autority, viery .
U mňa je to s vierou roky tak, to máme, myslím, celkom spoločné, že ma iritujú dogmy. Nie som veriaci v nijakom zmysle slova. To, že nemám vieru však neznamená, že tvrdím, že boh nie je. Nech je to pokojne aj bradatý ujo, ktorý to tu riadi. Ja to iba neviem. A ani ma to vlastne netrápi. Možností je veľa, ale ani jedna z verzií ma nedonúti, aby som chcel fungovať inak ako doteraz. Chcem sa správať čo najlepšie k svojim blízkym, čo najzodpovednejšie k okoliu, prosto čo najlepšie, ako viem a to bez ohľadu na to, kto nado mnou drží ochrannú alebo pomstychtivú ruku. Samozrejme, sa mi to nie úplne darí.
A tie iné neistoty? Alebo istoty?
Viera, láska, nádej... Viera je vybavená. Láska je pre mňa dôležitá, som šťastný s láskou vo všetkých formách. Mám rád svoju rodinu, priateľov, život. A mám rád, aj keď mňa má niekto rád. Ak teda v niečo verím, tak v objatie.
A nádej? O nádeji robím v poslednom čase viacero obrazov a aj sôch. O nádeji, ktorá umiera posledná. A vyzerá, že už to má na krajíčku a ešte prosí o poslednú nádej.
Nerád by som, aby sa tieto moje slová hodnotili filozofickými kritériami, berme to ako rozprávanie pri čaji. Ale snažím sa žiť tu a teraz, s láskou. Robím si aj plány, ale len hmlisté, takmer neviditeľné.
Pre mňa by bolo najlepšie, keby sa čo najmenej menilo. Tak, ako to mám teraz, by to mohlo zostať čo najdlhšie.
Dlho bolo mojím veľkým problémom to, že som sa nemohol naplno venovať tvorbe. Musel som sa živiť inými činnosťami. Preto som teraz šťastný, že nepotrebujem robiť nič iné len tvoriť. Je to tak nastavené, že môžem maľovať, ako chcem a nemusím sa nijako prispôsobovať. To považujem za víťazstvo. Ľudia prídu a vyberú si z obrazov, ktoré mám hotové. Ja totiž dosť zápasím so zadaniami.
To sú tí autistickí umelci a výtvarníci... Možno však už ľudia prichádzajú na chuť tomu, ako maľujete. Lebo vaše obrazy vyvolávajú emóciu, začínajú chápať vašu reč.
Možno že si zvykli. Aj na Ormandíkove obrazy s pipíkmi a krvou. K talentu, pracovitosti, šťastiu totiž treba pridať ešte aj vytrvalosť. A tí, čo vytrvajú, môžu vyhrať. Je veľa talentovaných umelcov, ktorí skončili tvorbu skvelou diplomovkou a desaťročia vedia o nej v krčme pekne rozprávať. Ale takto to nefunguje. Ráta sa len to, čo je životaschopné.
Posun z okraja spektra do centra je dôležitý, je to prirodzený vývoj, aj keď je zaujímavé, ako sa konzervativizmus drží u divákov. Keď som zobral svojich študentov na výstavu Hermana Nitscha do Danubiany, boli šokovaní. Dnes, v ére internetu a „cool generácie“ zrazu boli konfrontovaní s autenticitou, krvou umeleckého prejavu.
Skôr by som odôvodňoval reakciu vašich študentov tým, že sa stretávajú s umením len výnimočne.
Životný pocit: už nie sme mladí talentovaní, ale sme stredná generácia. Sme generácia či skôr solitéri?
Vnímam to zvlášť v maľbe, že ročníkovo moji rovesníci, to je vlastne len pár solitérov. Martin Gerboc, Robo Bielik, Bohdan Hostiňák, niekoľko maliarok okolo Jany Farmanovej, ktoré by som však tiež nenazýval generáciou. Možno ešte pár ľudí, ktorí prežili deväťdesiate roky, keď sa veľmi forsírovalo konceptuálne umenie, nové médiá a kunsthistorici vyhlasovali maľbu za mŕtvu a ponárali ju niekam k suvenírom a gaučákom. To boli časy, keď obrazy takmer nikto nechcel. Veľmi podobní, ak nie aj tí istí ľudia po asi desiatich rokoch znovu objavili maľbu a my tým teoretikom, samozrejme, naďalej veríme. Dosť veľa ľudí odpadlo práve pred koncom milénia. Nevytvorila sa žiadna nová maliarska generácia, ako na konci osemdesiatych rokov. Ak v tých časoch vznikla generačná výpoveď, tak by som ju skôr hľadal v skupine silných umelcov vyjadrujúcich sa neklasickými médiami okolo Romana Ondáka, Cyrila Blaža, Denisy Lehockej, Borisa Ondreičku, Petry Novákovej...
A zmena životného pocitu z mladého na stredný vek?
Ja som nikdy nebol príliš mladý. Nikdy som nebol ten divoký, rozbíjajúci gitary, opíjajúci sa do nemoty. Mal som veľmi rýchlo ženu a dieťa a chcel som sa správať zodpovedne. Stavil som na rodinu a keď sa čo len trochu dalo, maľoval som. Vyhýbal som sa kamarátšaftom, skupinkám a trendom. K nikomu som nepatril. Som vlastne rád, že môžem byť solitérom.
A keďže som nebol nikdy príliš mladý, tak som vlastne ani príliš nezostarol.
Čo bude v Danubiane vystavené? Je to retrospektíva k päťdesiatke?
Nie, retrospektívy nerobím, mám vždy veľa nových vecí. Vyše sedemdesiat percent prác je z posledného roku, zvyšok maximálne do troch rokov. Hlavnou témou sú utečenci. Viem, že to znie politicky a prvoplánovo, ale je to skôr môj pohľad do seba. Ide tam o moje váhania, moje predsudky. Hovorím predovšetkým o maliarskom cykle Night Cruise, ktorý som vystavoval v lete vo Viedni, doplnený o ďalšie obrazy.
Máte tu veľa topiacich sa...
Topiaci sa, to je motív, ktorý má pre mňa veľa významov. Silueta zdvihnutých, rozpažených rúk sa dá vysvetliť ako radostné gesto víťaza, ktorý práve dobehol do cieľa, ale je to aj gesto človeka žiadajúceho o pomoc, alebo vzdávania sa, ale aj utrpenia Ježiša na kríži. Je to na divákovi, ktoré vysvetlenie bude to dominantné, či rozozná, ktorému topiacemu sa pomôcť treba, a ktorému nie.
Výstava sa volá Múr Marekov. Keďže mám rád repetíciu v umení, bude tam niekoľko desiatok obrazov s rovnakým motívom, rovnakou farebnosťou, ktoré by mali cez seba kričať tú istú správu. Ďalšie maľby budú o záchranných člnoch a ich pasažieroch. Chcem vystaviť aj pár obrazov z cyklu Plot, ktorý hovorí o plote ako bariére, cez ktorú vidieť na problém, takže sa nedá tváriť, že ho nepoznáme. Potom tam budem mať sériu Stôl, čo sú vlastne alúzie na Poslednú večeru. Sú to odkazy, ktoré hovoria o dogmách, ktoré však môžeme spochybňovať, vracať ich do diskusie. Vystavím aj svoj najnovší cyklus Hitlenin – priateľské stretnutie dvoch extrémov. A ukážem aj niekoľko sôch.
Kurátorom výstavy bude Mišo, môj syn, ktorý vyštudoval v Prahe nové médiá. Má svoj iný umelecký svet. Má teda ku mne blízko aj ďaleko. Bude mi skvelým oponentom.
Poznáte aj inú farbu ako červenú, čiernu, bielu a sivú? Použili ste niekedy zelenú farbu, napríklad?
Zelené a modré sa mi vŕšia v ateliéri. Vychádza to z môjho grafického školenia. Grafika je o kontraste – drevorez, linoryt, to je čierna a biela. Čím väčší kontrast, tým lepšie. A k čiernej a bielej je ďalšou kontrastnou farbou – červená. Niekedy využívam aj iné farby, len práve v obrazoch, ktoré diváci uvidia v Danubiane, bude prevládať presne táto farebnosť. Nakoniec, mám taký kacírsky pocit, že na farbe nezáleží.
Prečo sú vaše postavy také neurčité vekovo – deti, ktoré vyzerajú ako dospelí, alebo dospelí s detskými črtami?
Mal som akademické školenie a celú strednú a vysokú školu som sa učil verne kresliť a maľovať podľa skutočného modelu. A od skončenia vysokej školy sa to snažím zabudnúť. Chcem robiť s figúrou, ale nie s realistickou. Realizmus ma obmedzuje vo vyjadrení. Obmedzuje ma jej súmernosť a krása. Preto sú moje postavy groteskne štylizované.
Ako sa pozeráte na vzťah umenia a politiky, najmä reflexie takýchto problémov ako migrácia v umení?
Nemám rád „plagátovo“ angažované umenie typu – Kto nejde s nami, ide proti nám. Málokedy sa moja tvorba prelína s takými aktuálnymi problémami, ako sú utečenci. Na tejto téme ma najviac rozrušili postoje verejnosti. Je pre mňa neuveriteľné, že sa v našej kresťanskej spoločnosti takto staviame k problémom, že zásadne nevieme a nechceme pomáhať. Hľadám, čím to je. Neustále o tom premýšľam.
Vy ste vystavovali aj so svojím otcom, spolupracujete so svojím synom. Ako vnímate toto medzigeneračné, rodinné pomáhanie si?
My nežijeme spolu, ani v jednom meste. Otec žije v Kremnici, ja som od štrnástich v Bratislave, môj syn Mišo je od osemnástich v Prahe. Otca som priam vyzval na vystavovanie, lebo v deväťdesiatych rokoch som úmyselne i neúmyselne prevzal v maľbe niektoré jeho témy, ktoré spracovával v sochách. Biblické témy, mytologické príbehy, shakespearovské motívy. Bolo to pomerne jednoduché nás spojiť. Otcove sochy boli v priestore, moje obrazy na stenách. Súviseli sme nielen rodinne, ale najmä motívmi a figúrou ako základným vyjadrovacím prvkom. S Mišom sme vystavovali všetci traja spolu len raz a zrejme naposledy. Využili sme situáciu, že sme všetci traja aktívnymi tvorcami. Koniec koncov aj moja pani Renáta je výtvarníčka, aj mladší syn Max zrejme pôjde týmto smerom. Nemáme však potrebu sa spájať na výstavách len pre rodinnú príbuznosť.
Miško má iný vizuálny svet, ale najmä má svieže oko. Na moju najnovšiu výstavu Múr Marekov som ho prizval ako kurátora preto, že som chcel počuť mladý, nebojácny názor. Lebo on sa ma teda vôbec nebojí.
Ako sme na tom vo vzťahu k Európe a svetu? Sme súčasťou výtvarného prostredia?
Do zahraničia chodievam primárne ako divák. Milujem kultúrne zážitky, temer každý týždeň som na činohre, mám rád koncerty, najmä džez, a v zahraničí chodím hlavne na výstavy. Zbožňujem, že je Bratislava tak blízko Viedne, kde mávajú výstavy často svetového významu, ktoré sa k nám nikdy nedostanú. A preto vďaka aj za tých pár nádherných výstav v Danubiane, ktoré udržujú kontakt s európskou scénou.
Naše výsledky zodpovedajú našej veľkosti. Je tu pár dobrých autorov, ako kdekoľvek inde. Zatiaľ sa však málo prepájame s európskymi priestorom. Ale aj to sa pomaly mení k lepšiemu. Ak hovoríme o úspechu a kvalite, hovoríme o dvoch veciach. Sám za seba mám pocit, že ak sa mi aj niečo podarí, neznamená to automaticky, že to bude úspešné. Myslím, že to nezávisí úplne odo mňa. Ak môj najlepší obraz nekúpi galéria, nebudem sa za to viniť. Ja som to svoje odviedol a nič viac nepotrebujem. Byť zdravý a maľovať. To je takmer všetko, čo si želám do ďalších päťdesiatich rokov.
Marek Ormandík (zdroj: umelec)Profil
Maliar Marek Ormandík (1968) je rodený Bratislavčan, ale vyrastal v Kremnici. Je synom sochára Milana Ormandíka, s ktorým viackrát vystavoval. Študoval grafiku a knižnú tvorbu na VŠVU v Bratislave. Od roku 1990 vystavuje, okrem Slovenska mohli jeho samostatné výstavy vidieť návštevníci galérií v Rakúsku, Nórsku, vo Francúzsku, v Česku, Poľsku, Chorvátsku, Srbsku, Nemecku, Rusku, Bielorusku a ďalších krajinách. Je držiteľom viacerých umeleckých ocenení vrátane Krištáľového krídla. Čerstvý päťdesiatnik oslávi svoje jubileum výstavou Múr Marekov v galérii Danubiana (19. január – 12. marec 2019) a monografiou, ktorá sa pripravuje vo vydavateľstve Slovart.
