Zostaviť sumu popkultúrnych artefaktov, kníh, filmov, divadelných hier, hudobných albumov, televíznych seriálov, reklám, komiksov, obrazov a sôch, videohier a všetkého ďalšieho, čo by populárnu kultúru reprezentovalo v komplexnosti, cez tie najdôležitejšie, najemblematickejšie, najvýraznejšie, najkvalitnejšie diela. Cez diela, ktorými možno merať kvalitu a význam iných diel.
Zostaviť kánon, aby z neho bolo možné kánon vyabstrahovať, lebo ten pojem zastrešuje oboje. Aj diela, aj ich abstrakcie, pravidlá, všeobecniny, normy, to, čo majú spoločné a nemusí sa to bezpodmienečne dotýkať obsahu, ale toho, čo mu dáva tvar.
Forma.
Grunt. Základ. Fundament. Východisko. Maxima. Čosi, čo treba poznať bez ohľadu na osobný vkus, čosi, čo tvorí základ vedenia o popkultúre. Spoznám kánon a čosi viem, čosi sa naučím. Všade inde to funguje, kultúra ako taká je spoludefinovaná kánonmi, ba čo viac, ona sama je svojho druhu kánonom, prečo by to mal byť v populárnej kultúre problém?
Elvis Presley (zdroj: Archív SME)Elvis aj Alf
Bol by súčasťou takéhoto popkultúrneho kánonu Elvis? Nie jeho hudba, tá je súčasťou kánonu popmusic, ale Elvis ako taký? Kráľ? Iste, mal by byť, podpísal sa viac ako iní. Bez Elvisa by popkultúra nebola úplná. Možno však oddeľovať kánon popmusic od kánonu popkultúry? Nie je to to isté? A ak je, sú súčasťou kánonu popmusic Spice Girls? Lebo súčasťou popkultúrneho kánonu by mali byť. Mali? Nepáči sa mi to, nemám ich rád, ale mali, presne na to kánon je, aby nás zbavil predstavy, že dôležité je len to, čo sami za dôležité pokladáme. V popkultúre, rovnako ako kdekoľvek inde.
Čo Hviezdne vojny? Star Trek? Flash Gordon? Sú súčasťami popkultúrneho kánonu? Ale iste, samozrejme. Pán prsteňov? Superman, Batman, Spider-Man? Že si robím dobrý deň? Jasnačka. A čo Priatelia, Alf, Simpsonovci, Dallas, Manic Miner, Pac Man, Fu Manchu, Frankenstein, John Carter, Sherlock Holmes, slečna Marplová, Columbo? A knižky sa podeli kam? Heinlein, Asimov, King, Vonnegut, Powers?
Kto do pekla je Powers? Tim Powers, autor románu Brány Anubisove, v súvislosti, s ktorým bolo na ihrisku popkultúry prvýkrát použité slovo steampunk, pôvodne parafráza cyberpunku, jeho derivát, v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia neexistujúci pojem, dnes mimoriadne prudko sa rozvíjajúci subžáner, ktorý svoje vlastné dejiny odvíja od gotického románu, podobne, ako tak päť ďalších subžánrov? Mal by byť súčasťou kánonu popkultúry Tim Powers? Akoby nie? Každý, čo len trocha relevantnejší kánon sa predsa bez Powersa nezaobíde.
Alebo nie a celé je to inak? A ak áno, ako to je?
Netuším, popkultúrny kánon však takmer isto predstavuje čosi, čo sa síce pri prvom kontakte môže javiť ako mimoriadne dobrý nápad, ale iba preto, aby nás každé ďalšie stretnutie sa s ním čoraz viac presviedčalo, aký veľký je to nezmysel.
Kánon totiž predstavuje inštitucionalizovaný poriadok, autoritu, organizáciu, systém vyrastajúci z konsenzuálnej zhody elít, teda čosi, čo je umelou konštrukciou, a preto to populárnu kultúru principiálne popiera.
Povinné čítanie. Povinné dívanie sa, počúvanie. Povinná suma esteticky zakúšaných popkultúrnych artefaktov, ktoré už však netreba esteticky zakúšať, ktoré netreba preverovať, lebo sa tak už udialo.
Kánon. Už jeho významová mnohosť, polyfunkčnosť, spôsob, akým sa tým pojmom operuje a kde všade, je výzvou na opatrnosť. Starý a Nový zákon, Legenda aureua. Skladba komponovaná na základe princípu pravidelnej a nekonečnej imitácie, druh byzantského a slovanského liturgického spevu, Demokritove a Epikurove spisy, alexandrínsky kánon, proporcionalita a miera, ale ani netreba odbiehať od popkultúry tak ďaleko, hneď niekoľko kánonov sa viaže s jej domíciom. Veď za kánon považujeme aj Conanove príbehy napísané len Robertom E. Howardom, ale už nie desiatkami jeho epigónov, štyri romány a päťdesiatšesť poviedok o Sherlockovi Holmesovi napísané Arthurom Conanon Doylom, ale tie ostatné už nie, či bondovky produkované niekým z Broccoliovcov, teda všetky okrem Nikdy nehovor nikdy.
Podobne by kánonom popkultúry mohli byť Tarzan Edgara Ricea Burroughsa, Shelleyovej Frankenstein, Stokerov Dracula, Ostrov pokladov Roberta Louisa Stephensona, Vraždy v ulici Morgue, Gulliverove cesty, veď to ide samo, zatiaľ žiadna analýza, len čistá deskripcia, stačí sadnúť si k tomu a začať vypisovať, čo všetko popkultúrny kánon tvorí.
A nikam sa nedostaneme, okrem poznania, že popkultúrny kánon tvorí všetko. Že popkultúrny kánonmôže tvoriť všetko. Lenže čo by to bol za kánon a načo by komu bol?
Nikomu a na nič.
Potrebuje(me) čas
Tá potreba tu však zostáva a čím hlbšie sa do populárnej kultúry ponoríme, tým je volanie po jej kánone hlasnejšie. Nie je v našich silách urobiť v nej poriadok, nemožno obsiahnuť všetko a zároveň jej užívatelia sami najlepšie vedia, že podstatná časť popkultúry je iba stratou času. Čo z nej však stratou času nie je? Čo je to naozaj dôležité? Crè me de la Crè me? Nevieme a nikto nám neporadí, popkultúrneho kánonu jednoducho niet a o to viac ho potrebujeme. Zrno od pliev oddeliť, znova, ale ešte predtým spoznať, čo je zrno a čo sú plevy.
Ako to robia inde?
Pomerne spoľahlivou metódou identifikovania kánonu je obrat do minulosti. Nechajme súčasnosť tak a počkajme, čo sa uchová. Kánon potrebuje čas, viac času, kánon je totiž opak módy, je to to trvácne v tom efemérnom, to, čo pretrvalo v civilizačnej pamäti, nie to aktuálne, módne, to, čo je na programe dňa, ale to, čomu sa z tej neustálej procesuálnosti podarilo vymaniť. Nie premiéra, ale repríza.
Lenže čím hlbšie sa do minulosti ponoríme, tým je súčasnosť nudnejšia. Nudné filmy, nudné knihy, nudné videohry, nudné komiksy, nudné hudobné albumy, nudné seriály. Nie nevyhnutne a nie všetky, avšak ono sústredenie sa na hľadanie toho naozaj dôležitého, toho, čo prečká a prežije módne vlny a sofistikované PR stratégie, nás núti to nové odsúvať. Nové akoby z princípu nemohlo byť súčasťou kánonu, autentická skúsenosť s aktuálnymi popkultúrnymi naratívmi nás však dennodenne presviedča o opaku tou vôbec najsilnejšou zbraňou. Zážitkom. Alfou a omegou populárnej kultúry. Nie marketing a reklama a vonkajšie tlaky, ale vzťah, v ktorom sa ruší rozdelenie na autora a recipienta a sám sa stávam autorom toho, čo recipujem. Tu a teraz, kde je kánon zbytočný, lebo ja, recipient predsa viem.
Teda, ibaže by som nevedel a sme na začiatku. Ako vedieť?
Len teraz nedávno vyšla Duna, po slovensky vôbec prvýkrát. Silný a zásadný román, klasické sci-fi, súčasť popkultúrneho kánonu, nesporne, ak by Duna do popkultúrneho kánonu nepatrila, vraciam členský preukaz. Nudil som sa? Nie, ale viem si predstaviť, ako by som sa mohol nudiť, ako ten román zostarol, ako to tu máme spracované znova a lepšie. Už viem, že Duna do kánonu patrí, takže žiadny problém, ak by som však na popkultúrny kánon neveril a sústredil sa len na to, čo sa deje v tom okamihu stretnutia sa s dielom, neviem veru, či by som mal odvahu Dunu do kánonu zaradiť.
Na druhej strane tu mám román Sila, relatívne nová vec, Naomi Aldermanová parafarázuje Margaret Atwoodovú, ktorej to neprekáža a pomáha Aldermanovej v propagácii citátom na prednej strane obálky. Súčasť kánonu? Ešte nie, niet dôvodu, nemá to ani desať rokov, predčasné, ak by to však bolo na mne, okamžite je tam, lebo som presvedčený, že Sila je román, ktorý presahuje moje vkusové kritériá a je, povedzme že až spoločensky dôležitý, a preto by si ho mali prečítať všetci, čo o sebe chcú tvrdiť, že o populárnej kultúre niečo vedia. Súčasť toho prehľadu, čo nás robí kompetentnými vypovedať o veci viac, ako svoj názor.
Lenže kto som ja, aby som nejakú knižku kanonizoval? A preto kánon populárnej kultúry potrebujeme, hoci je nemožné ho vytvoriť, práve preto, že populárna kultúra má iba vtedy zmysel, ak sa s ňou stretám sám za seba.
Kánon, aby bolo možné kanonizovať, posväcovať, vyslobodzovať zo zajatia v subjekte, kánon, aby sa nebolo treba dohadovať a spoliehať sa na „vlastný názor“, ale aby sa dalo oprieť o autoritu, vzhliadať k nej, formovať sa, učiť sa, prispôsobovať. Nedefinovať kánon z pozície recipienta, užívateľa popkultúry, ale nechať sa ako recipient popkultúry jej kánonom definovať.
Je presne toľko kánonov populárnej kultúry, koľko je fanúšikov, ešte keby sa nám podarilo vybrať z nich ten správny.
