Veci sa menia. Je to banálne tvrdenie, isteže, ale je pravdivé a platné. Stačí sa napokon len poobzerať okolo seba a vnímať, že sa mení svet a ľudia v ňom. Nuž a z toho celkom logicky vyplýva – keďže práve ľudia sú vo vzťahu k spoločnosti aj kultúre alfou a omegou –, že sa mení kultúrno-spoločenská situácia. Aj situácia ohľadom subkultúr, fenoménu, v ktorom sa spoločenské s kultúrnym spája celkom osobito.
Ako estetik (aisthesis – vnímanie) sa svet vôkol seba, teda aj svet subkultúr, skutočne snažím vnímať očami roztvorenými dokorán a mysľou otvorenou doširoka. A keď v poslednom čase vnútorne spracúvam to, čo som videl a vidím, nemôžem sa zbaviť dojmu, že kedysi – a vonkoncom nie až tak dávno – to so subkultúrami bolo akosi jednoduchšie. Prečo? Pretože boli čierno-biele. Iste, je to hyperbola, subkultúry akosi z princípu nemôžu byť načisto čierno-biele, nie doslova („deti kvetov“ môžu predsa poslúžiť ako emblematickí reprezentanti subkultúrnej plnofarebnosti), a nie úplne. Výsledkom môjho pozorovania a vnímania sveta a ľudí v ňom však beztak je, že v súčasnej kultúrno-spoločenskej situácii subkultúry prosto majú nepomerne viac odtieňov sivej ako kedykoľvek predtým.
Depeche mode. (zdroj: foto Wikimedia)Nie je zelená ako zelená
Moja najobľúbenejšia poviedka z pera slovenského prozaika Tomáša Horvátha s názvomVo veľkom transcendentálnom krematóriu (ako súčasť zbierky poviedok Antikvariát, 2004) obsahuje aj tento prehovor postavy a rozprávača zároveň: „Všimol som si, že nové generácie akosi časovo zosimultaneizovali to, čo pre nás nasledovalo za sebou. Sedemnásťročný syn môjho kolegu nedokázal pochopiť, že to, čo on zahŕňa a snobsky vyznáva pod pojmom ‚retro‘, sú heterogénne záležitosti, rozličné vlny, ktoré za sebou časovo nasledovali v priebehu cirka štyridsiatich rokov. Bol pomerne dosť vyjebaný z toho, keď som mu povedal, že medzi deťmi kvetín a vyznávačmi techna bol vekový rozdiel o dosť väčší ako medzi ním a jeho otcom (on pokladal psychedelickú hudbu z konca šesťdesiatych za alternatívny prúd techna), a že aj keď sa Travolta a Dave Gahan na seba účesom na istých fotkách možno trochu podobajú, Depeche Mode zo začiatku osemdesiatych nie je Pomáda, a hlavne: Depeche Mode zo začiatku osemdesiatych nie je Depeche Mode z konca deväťdesiatych, a že heslo ‚No future!‘ si pravdepodobne vyžaduje iný typ drogy, než je extáza, že piercing je niečo iné ako zicherky, a že zelená je síce zelená, ale že je dosť rozdiel, keď má zelené vlasy pankáč, a keď ich má zelené vyznávačka techna, ktorá je jeho dcérou“ (s. 33).
Dva momenty, na ktoré postava v citovanom fragmente upozorňuje, sú obzvlášť dôležité: 1. fakt, že čas plynie a drvivá väčšina javov a skutočností prechádza v tomto rámci zmenou, teda je nestála, a 2. fakt, že drvivá väčšina javov a skutočností sa nedá správne „čítať“ a interpretovať bez (a nielen časového) kontextu, teda izolovane. Lebo sotvaktorá zelená zostáva skutočne tou istou zelenou, ako čas plynie. A lebo zelená – hoci je v prvom rade definovaná tým, že sa odlišuje od ostatných farieb spektra – má sama osebe viacero rozličných odtieňov.
Ja a my verzus oni!
Ako platí, že nie je zelená ako zelená, tak platí, že nie je človek ako človek. A práve v tomto – v potrebe odlíšiť, vymedziť, sebaidentifikovať sa vo vzťahu k ostatným, tým druhým, iným, inofarebným či „inozeleným“ – tkvie podstata subkultúr. Iste, ak by subkultúry boli iba o tomto, nemohla by byť reč o subkultúrach, byť subjektom, vedomým si svojej vlastnej individuality, predsa len nestačí. Akokoľvek paradoxné sa to môže javiť, podstatu subkultúrnosti totiž tvorí na jednej strane inakosť a potreba vyčleňovať sa, na druhej strane však takisto rovnakosť či podobnosť a potreba podeliť sa. Člen subkultúry, vidiac seba samého i svet vôkol v určitých farbách, napokon vo vzťahu k jedným vystupuje konfrontačne, aby vo vzťahu k iným mohol vystupovať kompatibilne. A vice versa.
Zatiaľ čo onen všeobecne platný, aristotelovsko-hobbesovský fundament zostáva v platnosti vlastne naprieč dejinami subkultúr, mnoho iného sa mení. A to najmä v súvislosti so sebaidentifikáciou projektujúcou sa do explicitného sebavyjadrenia či sebaprezentácie. Povedané inak, jednoduchšie, najmä v súvislosti s tým, ako človek dáva očividne či rukolapne najavo, že je taký či onaký, že je členom takej či onakej subkultúry. A práve tu v súčasnosti nastáva trochu problém: to, čo v rámci subkultúrnej semiotiky kedysi bolo tak a tak, je dnes inak a – s odkazom na vari najikonickejšiu skladby českej kapely Visací zámek – známky nielen punku sa identifikujú, „čítajú“ a interpretujú čoraz ťažšie.
Subkultúry včera a dnes
Pri pohľade do dejín subkultúr je evidentné, že medzi jednotlivými tendenciami v rámci kultúry sú nezriedka silné väzby – súhlasné či, naopak, nesúhlasné. Napríklad hnutie hippies v šesťdesiatych rokoch do veľkej miery nadviazalo na voľnomyšlienkarstvo a celkovú „poetiku“ beatnickej generácie, zatiaľ čo punk sedemdesiatych rokov, hoci súc vlastne rovnako ako hippies kontrakultúrou, vymenil silu kvetov za silu bodavých gest a slov.
Rovnako evidentné je však aj to, že dejiny subkultúr sú do veľkej miery tiež dejinami apropriácie. Lebo ako jestvujú väzby medzi subkultúrami (nie je napríklad náhoda, že subkultúrne „nálepky“ hip-hop a hipsterstvo obsahujú anglický výraz „hip“), tak existujú väzby medzi subkultúrami a majoritnou či dominantnou kultúrou. A to spravidla väzby jednostranné, väzby, v rámci ktorých sa periférne stáva mainstreamovým, subkultúrne príznakové bezpríznakovým. A to je práve ten problém. Vlasy nafarbené nazeleno dnes nemajú len pankáči či technomaniaci, bombery a oblečenie ikonických športových značiek nenosia len neonacisti a trebárs etnooblečenie je natoľko konvenčnou záležitosťou, že nijakým spôsobom nemusí odkazovať k hippie ideológii. Stretnúť na ulici človeka, ktorý má na sebe tričko s motívom viazaným na seriál Star Trek, ale nemá potuchy, kto bol Gene Roddenberry, tiež nie je nič, čo by sa nemohlo stať. Rovnako nepredstaviteľné nie je stretnúť človeka, ktorý – keďže v rámci víkendovej kratochvíle videl všetky marvelovské filmy – sa svojím batohom hrdo hlási k Avengerom, ale nevie nič o chlapíkovi menom Stan Lee. Lebo to, čo kedysi patrilo nerdom a geekom, dnes vlastne tak nejako patrí všetkým.
No a potom sú tu aj zmeny v rámci subkultúr samotných, zmeny v rámci štýlu. Veď už ani tí hiphoperi nenosia výhradne široké nohavice a o dve čísla väčšie tričká a mikiny s kapucňami...
Subkultúry sa menia. A väčšina z nich aj dosť zásadne. Niektoré – hoci pravidelne sa transformujúce – pretrvávajú (punk), niektoré „hibernujú“, aby sa raz znovuzrodené a znovuobjavené vrátili a ocitli sa v zornom poli dominantnej kultúry nielen v lokálnom, ale rovno v globálnom meradle (hipsterstvo), niektoré sa zo svojho zimného spánku naozaj už neprebudia možno nikdy (emo).
Keď popri tomto všetkom vezmem do úvahy, že za ktorýmkoľvek humnom sa práve v tejto chvíli môže rodiť čosi, čo ešte nemá názov, dokonca možno čosi, čo tu ešte doposiaľ v nijakej podobe nebolo, obávam sa, že všetky odtiene mimoriadne eklektického a kaleidoskopického subkultúrneho spektra sa možno už onedlho stanú len ťažko zachytiteľnými voľným okom.
Autor: Martin Boszorád
