Vzťahy Británie a európskeho kontinentu boli vždy komplikované. Británia viedla s Francúzskom a Nemeckom viacero krvavých vojen o svetovú nadvládu. Po druhej svetovej vojne sa však veľa zmenilo. Z hrdého britského impéria, ktoré kedysi zaberalo štvrtinu zemskej súše, zostal len Gibraltár. Francúzsko a Nemecko sa päťdesiatych rokoch minulého storočia pomerili a vytvorili základy toho, čo dnes nazývame Európska únia. Briti sledovali zrodenie novej ekonomickej superveľmoci s obavami. Nakoniec si však povedali, že lepšie je byť niečoho súčasťou a ovplyvňovať to, ako stáť bokom. V roku 1973 Británia vstúpila do Európskych spoločenstiev. Vstup si dala odsúhlasiť historicky prvým celonárodným referendom. Za vstup boli viac ako dve tretiny Britov. Vzťah bývalej ostrovnej veľmoci k Európe však zostal ambivalentný. Na jednej strane Británii prirodzene vyhovoval prístup na obrovský a čoraz bohatší trh Únie. Na strane druhej však Briti vždy s veľkým podozrením sledovali snahu Francúzska a Nemecka o politickú integráciu kontinentu. V tomto kontexte treba vidieť aj rozhodnutie Davida Camerona o vypísaní referenda, v ktorom sa v roku 2016 väčšina voličov vyslovila za odchod z Európskej únie.
Šok po referende
Britské politické elity zostali po referende v šoku. Došlo im, aký problém si vyrobili. Najprv sa snažili upokojiť voličov. Všetko bude, ako sme si želali. Británia konečne získa nazad svoju suverenitu. Brusel nám už nebude rozkazovať. Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora už nebudú nadradené výrokom našich súdov. Zastavíme imigráciu z východnej Európy. A nebudeme viac platiť príspevky do spoločných fondov EÚ. Naše hospodárstvo odchodom z Únie nijako neutrpí. Sme predsa veľká ekonomika. Únia bude mať záujem na dobrých obchodných vzťahoch s Britániou.
Jedno anglické príslovie hovorí, že nemožno koláč aj mať, aj ho zjesť. Ale presne takto prezentovala bezprostredne po referende situáciu voličom vládnuca Konzervatívna strana. A, samozrejme, aj Nigel Farage, šéf britských separatistov a hlavný vlajkonosič brexitu. Dnes už aj samotným Britom dochádza, že ak by Británia chcela rýchlu dohodu, musela by pristúpiť na model spolupráce, ktorú si s Úniou dohodli Nórsko, Švajčiarsko, Island a Lichtenštajnsko. Tieto krajiny získali právo vyvážať svoje tovary a služby na lukratívny trh s polmiliardou prevažne bohatých ľudí. Za to museli akceptovať podmienky spoločného trhu: voľná výmena osôb (vrátane imigrácie), rešpektovanie európskej legislatívy a platenie príspevkov do spoločných európskych fondov. Pretože si Nórsko ani Švajčiarsko neželali do Európskej únie vstúpiť, nemajú ani právo spolurozhodovať o jej fungovaní.
„Tretia krajina?“
Kombinácia prijímania všetkých povinností a žiadnych práv nie je veľmi lákavá, ale prístup na obrovský spoločný trh za to stojí. Presne toto Únia Británii ponúkla. Britskí politici zistili, že prezentovať takéto niečo voličom je veľmi ťažké. Preto sa v rámci Konzervatívnej strany vyprofilovalo krídlo presadzujúce odchod z Únie bez akejkoľvek dohody. To by znamenalo, že Británia by sa pre Úniu stala tzv. treťou krajinou, ktorá nemá právo na nejaké zvýhodnené zaobchádzanie v zahraničnom obchode. Niečo ako Mexiko, Vietnam alebo Rusko. Dovoz z Británie by podliehal clu. Britské exporty do Únie by zdraželi a stali sa menej konkurencieschopnými. V hre by mohli byť aj kvóty a nové certifikácie na dovozy britských tovarov. Európska únia si nemôže dovoliť, aby si Británia pri svojom odchode vyberala hrozienka z koláča. Nemôže mať aj voľný obchod s Úniou a súčasne zákaz imigrácie občanov Únie. Keby to Brusel pripustil, Európska únia by sa do roka rozpadla.
V novembri 2018 sa nakoniec EÚ a Británia dohodli na základných črtách brexitu. Britská vláda uznala realitu. Odchod z Únie bez dohody by bol alternatívou skoku z 13. poschodia. Hoci sa dátum odchodu (29. marec 2019) nemení, zavádza sa „prechodné obdobie“, ktoré bude trvať do konca roka 2020. Počas prechodného obdobia sa Británia bude riadiť všetkými predpismi Únie, no súčasne stratí členstvo v jej organizáciách. Čiže stratí práva, no zostanú jej všetky povinnosti. Stalo sa presne to, čoho sa Británia obávala pred polstoročím.
Diabol sa skrýva v detailoch
Aj tento nevýhodný režim má však pre Britániu veľa pozitív. Prechodné obdobie dáva britskej ekonomike drahocenný čas na prispôsobenie sa. Zostáva zachovaná spolupráca bezpečnostných zložiek Únie a Británie. Začal sa vyjasňovať aj status 1,2 milióna britských občanov žijúcich v Únii (najmä vo Francúzsku a v Španielsku) a 3,2 milióna občanov Únie žijúcich v Británii. Šalamúnsky text dohody hovorí, že Britom aj občanom EÚ zostanú zachované ich práva na pobyt a sociálne výhody. Britskí dôchodcovia na slnečnom pobreží v andalúzskej Malage budú môcť aj naďalej využívať španielsku zdravotnú starostlivosť. A Slovákom žijúcim v Londýne zostane zachované ich právo na pobyt, prácu a sociálne a zdravotné zabezpečenie.
Diabol sa však ako vždy skrýva v detailoch. Nie je jasné, či britským občanom zostanú zachované ich práva v celej Únii, alebo len v štáte, v ktorom aktuálne žijú. Nevyriešenou otázkou zostáva aj uznávanie diplomov, certifikácií a iných predpokladov na vykonávanie povolania.
Najväčším problémom zostáva vnútrozemská hranica medzi Írskom (Írskou republikou) a Severným Írskom (samosprávnou časťou Veľkej Británie). Zelený ostrov sa celé dvadsiate storočie topil v sporoch medzi katolíkmi a protestantmi. Zvlášť krvavú podobu mali tieto spory v Severnom Írsku. Sektárske násilie si v rokoch 1969 až 1998 vyžiadalo viac ako 3500 životov. Ukončila ho až dohoda hlavných politických strán na Veľký piatok v roku 1998. Proces zmierenia nebol jednoduchý, no fungoval. Vstup Írska do Európskej únie a jeho úspešná ekonomická politika pomohli vyrovnať rozdiely v životnej úrovni medzi kedysi chudobným katolíckym juhom a bohatým protestantským severom. Nábožensky motivované trenice odišli. Nahradil ich intenzívny obchod a spolupráca pri rozvoji priemyslu a služieb. Hranica medzi Írskom a Severným Írskom je dnes len formálnou čiarou, ktorú si väčšina motoristov ani nevšimne.
Brexit však istým spôsobom vracia Írsko desaťročia dozadu. Ak Británia opustí Európsku úniu bez dohody, formálnu hranicu by musel nahradiť nepriepustný plot s colnými a imigračnými kontrolami. Plot by značne poškodil obchod medzi severom a juhom ostrova. Nezaobišlo by sa to bez dosahov na životnú úroveň. Extrémistom by to mohlo poskytnúť vynikajúcu príležitosť na reštart sektárskeho násilia. Európska únia preto navrhla kontroverzné riešenie: Severné Írsko by, samozrejme, zostalo politickou súčasťou Veľkej Británie, no z colného hľadiska by ostalo v Európskej únii. Colná hranica medzi Úniou a Britániou by teda nebola na súši, ale v Írskom mori. Írom na severe i juhu ostrova sa toto riešenie prevažne pozdáva. Pre politikov v Londýne je však takáto strata colnej suverenity nepredstaviteľná.
Európska únia ponúkla Británii dohodu, ktorá je za súčasnej situácie najmenej škodlivá pre obe strany. Premiérka Theresa Mayová nedokázala pre túto dohodu nájsť podporu ani vo vlastnej strane. Pre väčšinu Konzervatívnej strany by však uznanie reality znamenalo politickú porážku. Čoraz častejšie sa objavujú názory, že treba vypísať nové referendum o brexite. Ak parlament nedokáže nájsť zhodu, vráťme problém na rozhodnutie občanom. Pre Konzervatívnu stranu by to však znamenalo úplnú stratu tváre. Otázka je, či jej ešte nejaká zostala.
Británia bola kedysi rodiskom vizionárov. Premiéri ako Gladstone a Disraeli urobili z Británie prvú modernú superveľmoc. Pre súčasné britské elity je typická krátkozrakosť a neschopnosť. Ak sa Škóti rozhodnú pre samostatnosť, súčasné elity môžu premenovať svoj ostrov na Anglicko.
