Čitatelia sú prekvapení: nový román Maxima E. Matkina je viac politickou groteskou než vzťahovým románom o mužoch a ženách v rôznych štádiách vzájomnej interakcie. Nechýba, prirodzene, istá miera matkinovského poštuchovania ľudí viac k sebe, ale zároveň tu nájdete viac irónie i nie nemožného uvažovania o tom, čo by sa stalo, keby... Priznám sa, že táto Matkinova knihaZvláštne šťastie ma veľmi pobavila, aj keď skalných fanúšikov skôr prekvapí. Keď sme si s Matkinom písali, lebo ako pseudonymný autor sa nezjavuje „naživo“, nezabudol mi pripomenúť, že som jeho knižky niekoľkokrát v recenziách kritizoval. Zvláštne šťastie je však skutočne veselá a dobrá kniha. Poklona, Maxim...
(zdroj: Archív SME)Vaša nová kniha je trochu nematkinovská. Namiesto cynicky absurdného sveta mužov a žien čítame ľahko groteskný politický skorotriler.Zvláštne šťastie je príbeh o únose prezidenta. A únose demokracie. Prečo práve politická groteska?
Dostal som taký nápad. Chvíľu som si myslel, že to súvisí s mojím starnutím, keď mi v miestnosti plnej ľudí napadne príbeh, ako zopár šialencov unesie prezidenta. Ale teraz mi chodí po rozume zápletka omnoho vzťahovejšia, takže je to asi záležitosť slobody mojej vnútornej imaginácie.
Prezident, ktorý vystupuje v knihe, pripomína trochu postavu šťastlivca, ktorému sa svet prezidentovania prihodil. Len si tak žije, až kým odrazu nestojí pred úlohou zachrániť demokraciu. Sme len panáčikmi na šachovnici osudu a tie zlomy sa nám musia akosi prihodiť?
Nie že by som si nemyslel, že je dobré mať v živote nejaké plány, ale zas ako často sa človeku stane, že mu vyjde to, čo si vypočítal v exceli? Život je plný náhod, osudných stretnutí a nečakaných zlomov. A naše skúšky, životné výzvy a príležitosti dostať zo seba to najlepšie málokedy prichádzajú v dni, keď ich máme zaznačené v diári.
Samozrejme, aj keby sme nechceli, vidíme vo vašom prezidentovi zrkadlenie nášho trochu naivného prezidenta končiaceho svoje funkčné obdobie. Oslovil vás svojím étosom, morálkou, schopnosťou bojovať proti „politickým hrám“?
Je mi sympatický. Neviem, do akej miery vedel, do čoho ide a čomu všetkému bude čeliť, keď sa pred rokmi rozhodoval, že sa bude o tento úrad uchádzať, rozhodne však naplnil tie obrovské očakávania, ktoré doňho jeho voliči vložili. Mal som možnosť pozorovať ho pri dvoch-troch akciách, ja som bol v dave, on osvetlený záujmom, poznám sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí s ním mali možnosť byť v úzkom pracovnom kontakte, a myslím, že to je fajn chlap, ktorý svoje rozhodnutia zvažuje a snaží sa byť tým najlepším prezidentom, akým sa dá. A odkedy som sa dozvedel, že čítal moju knihu a že sa mu páčila, viem s určitosťou, že je to veľkorysý človek s nadhľadom.
(zdroj: Archív SME)Slovensko v kniheZvláštne šťastie pôsobí ako krajinka, v ktorej vládnu psychopati schopní mnohých bizarných vecí. Aké je, podľa vás, to naše Slovensko?
Povedali ste to celkom výstižne. Krajinka, v ktorej vládnu psychopati, schopní mnohých bizarných vecí. Chvalabohu, okrem nich tu žije aj dosť ľudí, ktorí sú celkom normálni, a dokonca v posledných rokoch svoju túžbu žiť v slušnej krajine neriešia tým, že by tú krajinu šli hľadať za hranice, ale snažia sa napraviť to tu doma. Je to tu naše, tak prečo odchádzať? Nech odídu tí psychopati.
A prečo sa slušní ľudia neberú do politiky? Nechcel by byť Matkin politikom?
Neviem si celkom dobre sám seba predstaviť, ako v obleku a kravate chodím autobusom po okresných mestách a podávam si tam na predvolebných mítingoch ruku s tristo ľuďmi denne. Hlavne si nemyslím – asi na rozdiel od mnohých poslancov, ktorí si túto otázku nepoložia –, že dostatočne rozumiem právnickým, ekonomickým a globálnopolitickým otázkam. Byť dobrým politikom je drina, ktorá si vyžaduje istý typ vzdelania, povahy a motivácie, a ja nič z toho nemám. Dokážem pomudrovať, poukázať na to, čo by bolo treba, ale som viac kaviarenský povaľač než výkonný reformátor štátnej správy. Mimochodom, zopár slušných ľudí v politike máme, zatiaľ sa síce v prieskumoch motajú len tesne nad hranicou vstupu do parlamentu, ale do volieb je ešte pár mesiacov.
Samozrejme, nebola by to vaša kniha, keby sa neukázalo, že tie „veľké veci politické“ často prinášajú prudké šťastné či nešťastné zmeny do našich životov. Je láska to najdôležitejšie? Aj v tomto románe ich zopár rozkvitne...
Jasné, že láska je najdôležitejšia. Keby sa vaši nemali radi, tak tu nie ste. Keby sa nemali radi naši, nebol by som tu ja. Aby sme si tu my dvaja mohli vymieňať otázky a odpovede, musela nás mať rada mama, otec, súrodenci, kamaráti, spolužiaci, museli sme sa viackrát zamilovať, museli sme byť milovaní. Bez lásky by sme boli nešťastní, frustrovaní a zlí. Láska je na začiatku aj na konci všetkého.
Polnočný denník sa na svete zjavil ako vtipná groteska na bratislavskú dozrievajúcu generáciu pred neuveriteľnými osemnástimi rokmi. Čo sa odvtedy zmenilo? Respektíve, ako sa zmenil Matkin z roku 2001 a kým je dnes?
Chodím menej po baroch. Mám lepšie auto, viac kníh a drahší kávovar. Z Thinkpadu som prešiel na Mac. Behám o niečo pomalšie, na šoférovanie si dávam okuliare. Aha, a robím rozhovor s Kasardom. Mentálne sa mi zdá, že som sa nezmenil, ale je možné, že podlieham sebaklamu.
(zdroj: Archív SME)Čím je Matkin starší, tým menej sexu sa dá nájsť v jeho knihách a prevažuje viac toho hľadania lásky a porozumenia. Zmúdrenie? Alebo zistenie, že dnešný literárny svet po 50 odtieňoch sivej a mnohých epigónkach berie sex ako prázdne klišé?
Množstvo sexu a zmúdrenie sú dve nesúvisiace veličiny. Množstvo sexu súvisí v živote s okolnosťami a v knihách s príbehom. O sexe sa písalo vždy a bude sa písať naďalej. A v mojich knihách sa vyskytuje podľa toho, ako sa mi chcelo. Celkom úprimne, keď píšem, užívam si radosť z tvorby a slobodu a je mi v zásade dosť jedno, čo sa práve predáva. 50 odtieňov hore-dolu. Mám dokonca to šťastie, že aj môj vydavateľ má nadhľad a nikdy nepovedal nič v tom zmysle, že pozeral na čísla a keďže sa viac predávajú knihy plné sexu, mohol by som svoje postavy nechať trochu viac si zasúložiť. Ja mám vlastne veľké šťastie, lebo hoci v našej krajine je psychopatov a ignorantov veľa, v mojej bubline ich toľko nie je.
Priznám sa, že to ľahké groteskno, ktoré v knihe žije, je niekedy absurdne smutné v tom, že sa akoby blížilo k realite. Pomáha vám (a nám, čitateľom) humor a irónia prekonávať akúsi osudovú neschopnosť tejto našej krajinky, kde sa všetci tak trochu poznáme, zachovať si aspoň štipku súdnosti?
Áno, často to najabsurdnejšie je to najviac autentické. Všetky tie kúsky nefalšovanej pravdy v mojich knihách sú presne tie veci, o ktorých mi čitatelia píšu, že toto som ozaj prehnal. A humor pomáha pri všetkom, najviac vtedy, keď je najhoršie, vtedy, keď sa súdnosti musíme držať zubami-nechtami. Už s vami zase súhlasím a mám z toho dosť čudný pocit.
Matkinov svet bol spočiatku taký mužsko-ženský, pričom ten romantizujúci pohľad na hľadanie skutočnej lásky hovorí skôr o tom, že skutočnou autorkou Matkina je žena. Aj v tomto Zvláštnom šťastí sú krásne silné ženské postavy, ktoré hýbu svetom, a muži akosi nachádzajú zmysel, až keď sa „skompletizujú“ vo vzťahu. Prezident a jeho manželka, maďarská asistentka Francisca a ďalšie.
Pozorovaním som zistil, že väčšine ľudí vzťah s príčetným človekom prospieva. Mať partnerku alebo partnera, ktorý stojí pri vás, je, ako keby ste mali krídla. Keďže v živote neviem zabezpečiť všetkým svojim priateľom spriaznenú dušu, tak v knihách to svojim postavám občas doprajem. Najmä literárne postavy nemajú na svojich partnerov také veľké a ťažko formulovateľné nároky. Inak, je vážne vtipné čítať si analýzy toho, ktorá kniha je viac matkinovská než iná, ktorú písal muž a ktorú žena. A pritom všetky som písal ja sám. Keď sa sústredím, dokážem byť empatický až za roh.
Nemáte chuť niekedy prezradiť skutočné meno Matkina? Napríklad Magazínu o knihách?
Pobavili ste ma.
(zdroj: Archív SME)Maxim E. Matkin sa zjavil v literárnom svete na začiatku 21. storočia vo vtedy šokujúcej podobe internetového magazínu In-Zine. V roku 2002 vyšla vo vydavateľstve Slovart prvá kniha, Polnočný denník, nasledovali ďalšie úspešné romány Láska je chyba v programe, Mexická vlna a ďalšie. Zatiaľ najnovším, jedenástym prírastkom je knihaZvláštne šťastie. Okrem toho sa opakovane objavoval ako vzťahový a psychologický radca. Matkin stvoril fenomén súčasného vzťahového románu, ktorý postupne – a v často omnoho plytkejšej a banálnejšej podobe – prevzali desiatky ďalších autoriek. Ale Sex v meste po slovensky (ako bol označený Polnočný denník o našej malej milej Bratislave na prelome tisícročí, kde žili podivné karikatúry ľudkov) sa predsa len vyvinul, dospel, dozrel do bystrého rozprávania o pochybnom svete pochybných ľudí, ktorí nám tu vládnu (akurát tá naša milá malá Bratislava sa nezmenila, stále tu žijú podivné karikatúry, akurát tí ľudkovia postúpili o pár spoločenských vrstiev vyššie).
